do služby, povedal postarší nadpráporčík a pritiahol si opasok.

"No a? Buď rád, že si nemusel slúžiť na Vianoce alebo na Silvestra," oponoval mu o poznanie mladší, ale o to sebavedomejší nadstrážmajster.

"Blbec! Hovorím ti to len preto, že na Nový rok ešte nikdy nič vážnejšie nebolo. Ver mi, že pekných pár rokov už mám za sebou a nepamätám sa, že by dakedy na Nový rok... Ľudia sú po Silvestri unavení."

"A keby aj dačo, mám to na háku! Pozri sa, ako je vonku, to nie je ani zima, ani jeseň, ani neprší, ani nesneží, je hmla, sychravo, nepríjemne a zima sa tlačí za golier..."

"Prestaň mi tu vyratúvať, čo všetko vonku je a nie je, a radšej si skontroluj búchačku a narovnaj si opasok! Veď vieš, kto má dneska ´dôstojnícku´ na okrese, len aby tu zase neprišiel a nenarobil bengál! Vieš, že si potrpí na maličkosti... Tak si radšej daj normálne ten opasok!"

"Oukej, šéfe!" prehodil mladý, ale o to sebavedomejší nadstrážmajster. A pomyslel si, že aj tak má všetkých v trúbke...

O chvíľu na to zazvonil telefón. Volala postaršia pani, že pred družstevnou bytovkou dvaja opilci rozbíjajú telefónne búdky. "Hulákajú, vrieskajú, majú v ruke kamene a rozbíjajú všetko, čo im stojí v ceste!"

Muži zákona ich raz-dva ako sa slušne hovorí - spacifikovali, ale v ten podvečer to ešte nebolo všetko, lebo zakrátko sa opäť rozdrnčal telefón. Volal muž v stredných rokoch, že v byte u susedov došlo k vražde: "Možno to nie je vražda, ja neviem, sused leží bez pohnutia, hovoria, že ešte slabo dýcha, jeho syn ho niekoľkokrát zapichol nožom. Už sme volali aj záchranku."

SKRVAVENÍ CHLAPCI JAČALI V KÚPEĽNI

Boli voľné dni, vonku nečas, že nebolo psa hodno vyhnať a tak svojim trom mladším súrodencom - pätnásťročnej Ivete a najmä obidvom "malým prckom", Miškovi a Martinkovi robil zábavu. Spoločníkom im bol vianočný stromček, na ktorom boli povešané pestrofarebné ozdoby, poväčšine svojpomocne vyrobené vystrihnuté z rôznych útržkov farebného papiera, ako aj do staniolu zabalený kockový cukor. Bol to stromček podľa finančných možností rodiny G. Veľa toho totiž nemali, a keď aj niečo mali, otec to raz-dva prepil v krčme. Ale Pavol v tej chvíli na otca nemyslel, tešil sa, že stromček rozžiaruje očká tým dvom najmenším a že si spolu spievajú, tešia sa, smejú... Zrazu sa mu zadalo, že z diaľky, z druhého konca dediny počuje známy hlas. Ten hlas postupne silnel a Pavol ešte viac zosmutnel, lebo si uvedomil, že už ide domov otec a zas bude cirkus.

A naozaj, aj na Nový rok, bolo to popoludní, mohlo byť niečo po pol tretej, Ignác zasa prišiel domov opitý. A vždy, keď bol v takomto stave, nadával na celú svoju rodinu, bil manželku, kopal ju do brucha, týral svoje deti a bez príčiny ich bil. Jeho dvadsaťdvaročný syn Pavol to už nevládal znášať. A vtedy, v ten novoročný hmlistý podvečer sa rozhodol, že všetkým tým príkoriam, ktoré musel znášať on, jeho dvaja bratia, sestra Iveta a najmä ich mama, urobí rázny koniec.

"Do kurvy matky vydžubanej! Skáčete tu ako hovädá a pozeráte na stromček... Už dávno ste ho mali rozobrať! Pozrite, aký krivý! Veď ja ho zaraz narovnám!" skríkol opitý otec, zahnal sa a pestro vyzdobený stromček bol zrazu na zemi. Malí chlapci Miško a Martinko začali plakať. Hlavu rodiny to tak rozzúrilo, že schytil jedného a druhého, zatiahol ich do kúpeľne a bil ich hlava-nehlava.

"Teraz alebo nikdy! Teraz alebo nikdy!" opakoval si Pavol. Dlaňami si zakryl oči a pohrúžil sa do myšlienok. "Teraz alebo nikdy, len nestratiť chladnú hlavu! Zoberiem nôž, rozoženiem sa, ale nesmiem... Nesmiem! Ale musím! Nesmiem mu ublížiť, ale predsa len musím tomu všetkému raz urobiť koniec. Ó, môj Bože, ó, dobrý Bože, pomôž mi!" pomyslel si a celý sa roztriasol. A vtedy už takmer do bezvedomia zbití, skrvavení malí chlapci, ležali na dlážke v kúpeľni a strašne prestrašne ujúkali...

"Idem! Musím tomu všetkému urobiť koniec, musím!" presviedčal sám seba. Vošiel do kuchyne a zobral nôž. Palcom ľavej ruky skúsil, či je dosť ostrý.

Zahnal sa nožom raz, dvakrát, trikrát... Otec, aj keď bol opitý, sa bránil, snažil sa mu vytrhnúť z ruky nôž. Pavol už vtedy nevnímal. Len sa mu zdalo, akoby na neho ktosi kričal. Až neskôr, až hodne neskôr si uvedomil, že je to matka, ktorá kričí: "Ty si ho zabil! Ježišmária, ty si ho zabil!"

Ale nezabil. Ignác nezomrel, zostal žiť....

POLICAJT AKO KOVBOJ?

"Nuž, dnes tu máte rušno," povedal podplukovník z okresného riaditeľstva, ktorý prišiel na obvodné oddelenie Policajného zboru na dôstojnícku kontrolu. "Máte to dnes pestré, kto by povedal, že na Nový rok sa toho toľko zomelie!"

"Tí dvaja opilci sú v záchytke, vyšetrovateľ ich zrejme zajtra ráno vypočuje a obviní," informoval ho nadpráporčík. Potom sa nadýchol a vzápätí dodal: "A čo sa týka toho ďalšieho prípadu, nuž, zranený je v nemocnici, je to vážne... Lekári hovoria, že je v kritickom stave. Páchateľa sme zaistili, vypočúva ho vyšetrovateľ. Ani neviem, či to bude kvalifikované ako vražda, resp. pokus vraždy, keď to poškodený prežije, alebo ako ťažké ublíženie na zdraví... S tým nech sa trápi prokurátor."

"Dôležité je, že sa priznal. Ani ho nebolo treba veľa spracovávať, rýchlo pustil žilou!" sebavedome prehlásil mladý nadstrážmajster. Policajný hodnostár sa na neho prísne pozrel: "Upravte si ten opasok! Máte ho ako kovboj!" A potom bez slova rozlúčky odišiel...

KVÍLIVÁ BOLESŤ ĽUDSKÉHO ŽIVOTA

Pani Ružena si náhle uvedomila hrôzu toho všetkého, čo sa udialo. Zvalila sa na staromódnu manželskú posteľ, objala svojich dvoch najmenších a pustila sa do kvílivého plaču. Bol to plač, ktorým chcela vyjadriť celú bolesť ľudského života, všetko to utrpenie, aké len môže ženu postihnúť.

O niečo neskôr vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ vzniesol voči jej najstaršiemu synovi obvinenie z pokusu trestného činu vraždy, pretože "zaútočil kuchynským nožom na svojho otca Ignáca G. a v úmysle usmrtiť ho mu spôsobil viaceré rezné a bodnorezné zranenia na hrudníku a končatinách. K smrti poškodeného nedošlo len vďaka aktívnej obrane a poskytnutiu včasnej a odbornej lekárskej pomoci."

Na druhý deň sa pani Ružena vybrala do nemocnice. "Smiem ho vidieť, prosím vás?! Môžem...?" opýtala sa prvej sestričky, ktorú zbadala.

"Ja nie som z tohoto oddelenia, choďte sa opýtať do tamtých dverí!"

Ale ani sestrička z toho "správneho oddelenia" nebola veľmi ochotná. "Ja neviem!" surovo odvrkla.

"Prosím vás, pani sestrička, len by som chcela aspoň na chvíľu vidieť svojho manžela... Prosím vás! Veľa zle sme prežili..."

"Povolenie musí dať pán doktor, ale teraz nemá čas, má návštevu! Nemyslíte si, že on je tu kvôli vám. Musíte čakať!"

Nakoniec sa dostala do izby, v ktorej pripojený na infúziu, ležal jej manžel. Pohladila ho po vlasoch. "Mal by si mu odpustiť!" povedala mu hneď v úvode svojej návštevy, no on nepovedal nič.

"Počuješ?! Mal by si mu odpustiť! Je Nový rok, mali by sme si navzájom odpúšťať... Pán doktor povedal, že to najťažšie máš už za sebou, budeš žiť a to je to hlavné! Viem, je ti ťažko. Aj mne, ale... Mali by sme si všetci navzájom poodpúšťať. Počuješ? Mal by si mu odpustiť."

"Veď ja som mu už... Ešte vtedy, keď sa to stalo!" vyhŕklo zrazu z muža a po lícach sa mu začali kotúlať slzy veľké ako hrach. A vtedy svojej manželke sľúbil, že viac sa už na dno pohárika nikdy nepozrie.

"Aj ja som odpustila... Aj tebe, aj Paľkovi... Preboha, čo len s ním bude?!"

Prokurátor obžaloval Pavla G. z pokusu trestného činu vraždy, pretože sa v krkolomnej reči zákona "dopustil konania nebezpečného pre spoločnosť, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu a ktorého sa dopustil v úmysle iného usmrtiť," avšak "k dokonaniu trestného činu nedošlo." Prokurátor v obžalobe niekoľkokrát zvýraznil vysokú spoločenskú nebezpečnosť konania obžalovaného, ktorý "kuchynským nožom s dĺžkou čepele 14 a pol centimetra sa snažil poškodeného bodať do hrudníka a napriek jeho aktívnej obrane mu spôsobil početné zranenia na hrudníku i na končatinách."

"CHCEL SOM HO LEN POSTRAŠIŤ"

"Vážený senát, ja som nechcel otca zabiť, ba ani len ublížiť mu na zdraví, chcel som ho len postrašiť, aby odišiel od nás z domu, aby nám neubližoval." Ako obžalovaný ďalej povedal, nešlo o neho, ale o jeho mladších súrodencov a najmä o mamu. Ona totiž bola častým terčom jeho útokov. "Chcel som, aby otec prestal piť... Ale on už teraz tak veľmi nepije, myslím, že už vôbec nie..." Pavol sa po týchto slovách odmlčal. Nepríjemné ticho v súdnej sieni napokon prerušil predseda senátu: "Obžalovaný, povedzte nám, ako to všetko bolo! Prečo ste vzali do ruky nôž a začali bodať?"

"Bol Nový rok, bolo voľno... V izbe, v ktorej sme mali vianočný stromček, som sa hral so svojimi malými súrodencami. Televízor ani rádio nemáme, nuž som im robil zábavu. V tom prišiel domov opitý otec, stromček, okolo ktorého sme tancovali, zvalil, mamu nakopal do brucha a mojich dvoch malých bratov zvalil v kúpeľni na dlážku a bil ich, koľko sám vládal... A ja som sa v tej rozhodujúcej chvíli pochopil, že musím niečo urobiť! Napadlo ma, že najlepšie by bolo, keby sa otec od nás sám navždy odsťahoval a bol by svätý pokoj!" A tak sav tej chvíli Pavol rozhodol, že naňho zaútočí, bodne doňho, ale len tak povrchovo, aby otec nezomrel, zľakne sa však a odíde... Slovom, že ho postraší... "Naňho totiž už nič iné neplatilo, žiadne dohováranie, žiadne pekné slovo, žiadne prosenie... Na neho som musel takto! Išiel som, do kuchyne, zobral som nôž a... Zaškrabol som mu do hrudníka, potom som ho ešte chcel raz - dvakrát pichnúť..." Ako vyplynulo z výsledkov vyšetrovania, otec v tom okamihu akoby náhle vytriezvel, začal kričať a oháňať sa rukami, snažil sa útočníka odtlačiť od seba...

"Neviem presne, ako to ďalej bolo, bol som v takom čudnom psychickom stave, pamätám si len toľko, že na stene bola krv... Vtedy prišla mama a začala jačať, že som ho zabil. Ale ja som ho nezabil, nechcel som ho zabiť, len postrašiť! Chcel som ho takto vyzvať, aby odišiel z domu. Ja som sa už nemohol pozerať na to, ako nás opitý stále bije..."

Podľa znalca z odboru súdneho lekárstva poškodený utrpel štyri rezné rany na prednej ploche hrudníka, viacero rezných rán na predlaktí oboch rúk a niekoľko bodných rán na dolných končatinách. Tieto zranenia si vyžiadali liečenie v trvaní dva a pol mesiaca. "K smrti poškodeného nedošlo iba pre jeho aktívnu obranu - v čase útoku sa inštinktívne uhýbal a intenzívne sa bránil tak, že sa snažil odtlačiť od seba útočiacu osobu." Tá podľa súdneho znalca útočila "na miesta, kde sú uložené životne dôležité orgány - srdce a pľúca, ako aj stehenná tepna a žila. Ak by došlo k ich poraneniu, bol by ohrozený život poškodeného, a to v dôsledku vykrvácania, resp. vzniku vzduchovej embólie."

Súd celú kauzu uzavrel tak, že Pavla G. uznal vinným z trestného činu vraždy v štádiu pokusu a naparil mu 5 a pol roka v druhej nápravnovýchovnej skupine. Prihliadol pritom na mimoriadne okolnosti prípadu, na pomery v rodine i na to, že obžalovaný bol pod psychickým tlakom a týraním zo strany poškodeného. A tak muži v talároch využili ustanovenie paragrafu 40 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej sadzby, ktorá je v tomto prípade desať rokov, a uložili podstatne nižší trest.

NAMIESTO EPILÓGU

Na návštevy do basy chodil za Pavlom aj jeho otec... Ako som sa neskôr dozvedel, niežeby prestal celkom piť, ale od tých čias, čo sa to stalo, sa veľmi obmedzoval a nikomu z rodiny už vraj neubližoval. Či je to celkom pravda, to neviem. O tom som sa v súdnych spisoch nedočítal. Jedno však viem isto. Pre dobré správanie sa v nápravnovýchovnom zariadení Pavlovi podmienečne odpustili kúsok trestu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.