preto, že vďaka synovi majú o jeden rozmer viac. O ten najkrajší detský.

Sú pre vás Vianoce od tej chvíle, čo sa narodil syn, krajšími sviatkami?

"Každý rok chodíme k mame do Stropkova. Mám tam brata a ten má dve netere. Takže Vianoce boli vždy krásne, lebo boli s deťmi a vždy sme sa tešili, hrali divadlo, nedeľné predstavenia Ježiškovi. Teraz, keď máme päťročného syna, pokračuje to ďalej. Všetci dospelí sa hráme na Ježiška a je to čarovné."

Verí ešte na Ježiška?

"Áno. Sleduje, u koho už bol a my si veľmi vážne vymýšľame celý príbeh. Myslím, že kým nepôjde do školy, ostane mu tá ilúzia. Je to krásne a my mu to neberieme. Všetci sme to prežili a páči sa mi aj na neterkách, ktoré sú už staršie a mohli by mu to prezradiť, že hrajú s nami, držia tajomstvo."

Keď ste pred rokmi odchádzali zo Stropkova s päťstokorunáčkou do Bratislavy, mysleli ste si, že sa raz budete s láskou vracať z veľkého sveta domov na východ?

"Mne vtedy mama hovorila: počkaj, ty sa raz vrátiš. A ja som sa naozaj asi po mesiaci vrátila dosť chorá, lebo ma veľkomesto trošku zhltlo. Začala som robiť ťažkú prácu v Zornici, ale urobila som všetko pre to, aby sa mi splnil detský sen. Som šťastný človek. Robím to, čo som chcela, čo som si vysnívala. Strašne rada sa vraciam. Mám v Bratislave rodinu, priateľky, príbuzných, ale každoročne na Vianoce, Veľkú noc, v lete aj na mesiac ideme na východ. Je to pre mňa najkrajšia dovolenka. So známymi, na chate, opekačky..."

Keď ste odchádzali, mama vás vtedy nedržala, pustila vás, aj keď vo vnútri možno chcela, aby ste ostali.

"Teraz keď mám sama syna, obdivujem ju. Ja som sa hneď na druhý deň po maturite, na svoje meniny 28. júna, zbalila a išla do Kysaku na rýchlik. Našla som si predtým cez inzerát prácu, pripravila si ubytovanie. Určite bolo vtedy mame ťažko, ale ďakujem za dôveru, ktorú mi vtedy preukázala. Neviem, či by som to dnes dokázala. Mám pocit, že je iný svet. Oveľa horší a agresívnejší. Aj keď aj v tom čase bola pre dievča zo Stropkova Bratislava jedno obrovské mesto."

Keď sa raz váš syn rozhodne, že chce odísť, budete mu rovnako dôverovať?

"Budem musieť. Nemôžem byť mamičkárka. Zatiaľ je malinký, ale nebudem mu brániť. Mladým patrí svet. Treba sa učiť jazyky, cestovať. Majú veľkú šancu."

Nebude mať súrodenca?

"Myslím, že áno. Uvažujeme o tom. Ja som z troch súrodencov. Mám brata a sestru, hoci sestra je ďaleko a trochu je nám to ľúto. Chcela by som ďalšie dieťa. Sama viem, čo je to mať súrodenca. To je jednoznačná opora, pomoc. Neviem si predstaviť, že by som ja nepomohla im a oni mne, keby mi bolo najťažšie."

Po narodení synčeka ste mali dosť veľkú pauzu v tvorbe. Priepasť medzi platňami bola veľké. Robilo to prekážky, keď ste sa chceli vrátiť? Prerušili sa nejaké kontakty?

"Isteže, trochu sa to stratilo, ale na druhej strane som to riskla, pretože som prišla do veku, keď ma prestalo uspokojovať neustále koncertovanie, šnúra za šnúrou, nahrávanie. Jednoducho som si povedala, že to musím seknúť. Teraz, keď mám dieťa, vidím, že to nie je o cédečkách. Je to o deťoch. Celý život. Nič nie je dôležitejšie. Uvedomila som si, že keď si prešvihnem čas, bude to ťažké. Podarilo sa, som veľmi rada. Myslím, že stále mám svoje publikum. Mám dosť vystúpení, po tejto platni sa ľudia dozvedeli, že stále spievam. Volajú ma spievať hlavne moji rovesníci. Určite to nebude ako kedysi, keď sme hrali 20 koncertov mesačne. Dnes je iná doba, ani sa toľko nehrá."

Texty na vašom najnovšom albume sú veľmi zaujímavé. Napríklad ten, že svet je z výšky prízemný...

"To robil Majo Brezányi. On nie je textár, predtým mi písal muziku, napríklad Ten príbeh je preč. Vyskúšal spraviť text a myslím, že ho spravil výborný, taký nadhľadový, príjemný. V tejto pesničke je vo veľkej symbióze text s hudbou."

Pozeráte sa na veci z nadhľadu?

"Myslím, že dnes už áno. Určite. Po narodení dieťaťa sa mi zmenili hodnoty. Viem, že všetko je pominuteľná vec. Teraz sa aj smejem na veciach, kvôli ktorým som sa veľmi trápila. Keď sa pozriem na rodinku, sme všetci v pohode, sme zdraví, ostatné veci sú podružné. Mám pocit, že oveľa ľahšie riešim problémy. alebo si ich nepripúšťam tak, ako voľakedy."

Čo v novom roku? Čo pripravujete?

"Chcela by som spraviť detské cédečko s Lacom Lučeničom, ako pokračovanie albumu Išla myška briežkom z roku 1996, ktoré bolo málo propagované. Bolo skôr také riekankové. Rada robím pre deti, často pre ne účinkujem. Aj teraz som mala mikulášske úderky, pár vystúpení, robím na MDD, aj veľa benefičných akcií, takže sa mi hodia detské pesničky."

Pôsobíte veľmi vyrovnaným dojmom, nie ste typ, ktorý by plnil stránky bulvárnych novín.

"Vadí mi rozprávať o tom, že som si odstrihla ofinu, učesala sa na dve strany. Pripadá mi, že sa to nehodí k spievaniu. Načo o tom hovoriť? Ale asi je taký svet. Začína to zaváňať bulvárom. Noviny a časopisy sa pretekajú v tom, či uverejnia každú somarinu. Spadla som do mláky, už to tam je. Mám rada spievanie, mám rada pódium, ale potom by som už najradšej bola inkognito."

Čo máte rád vy, pán Andrašovan?

Andrej: "Svoju ženu."

Čím vás očarila? Chytila ona vás, alebo vy ju?

Andrej: "Asi to bolo vzájomné. Ale hovorí sa, že žena si vyberie a potom dovolí mužovi..."

Beáta: "My sme sa zoznámili pri práci, Andrej bol roky môj zvukár. V osemdesiatom siedmom mám v poznámkach napísané: Nový technik. Nejaký Andrašovan. Celkom schopný. Výkričník k tomu. Potom sme sa v roku 1991 zosobášili. Chodili sme spolu veľmi dlho, spoznávali sme sa pri práci. Išlo to postupne, pomaličky, nebola to láska na prvý pohľad. Dnes je to iné, robia sa recepcie, kde prídu rôzni ľudia, dá sa zoznámiť. V časoch, keď sme spievali, muzikantská brandža bola uzavretá, nebolo možností zoznamovať sa."

Andrej: "Zvlášť keď sme vypadli z mesta, bývali v hoteloch."

Ale na druhej strane ste mali možnosť vyskúšať jeden druhého v kritických situáciách.

Andrej: "Presne to. Myslím, že to nás zblížilo. Všimol som si, že nie je podrazáčka. Ja totiž nemám rád speváčky. Netvrdím, že iné sú podrazáčky, ale nemám rád speváčky. Robil som totiž s mnohými a je to moja skúsenosť, že zvukári majú vždy problémy so speváčkami a gitaristami. Oni majú totiž pocit, že len ich musí byť počuť a nikoho iného. Najväčší problém bol napríklad s Marthou a Tenou. Keď je jedna speváčka, dá sa urobiť, že bude počuť len ju a ďaleko v pozadí kapelu. Ale keď sú dve, už sa to nedá. A to bol práve problém týchto dvoch speváčok. Ale nič proti Marthe a Tene. Ja som bol najprv zaujatý proti všetkým speváčkam, aj proti Beáte, ale postupne to prerástlo do lásky. Vyskúšal som si, že s ňou nie je problém komunikovať."

Kto doma rozhoduje?

Andrej: "Podľa toho o čom. Ale väčšinou rozhoduje vedúca."

Beáta: "O strave ja, ale o dôležitých veciach hovoríme spolu. Neviem si predstaviť, že by som o dovolenke rozhodla sama. Ale je pravda, že organizačne to usmerňujem. Donesiem katalóg, pripravím pôdu, vyberiem niekoľko alternatív. Ale takto je to asi v každej rodine."

Andrej: "Teraz to tak bolo s vianočnými darčekmi. Ja som nerozhodný, ale hifi vežu som vybral ja, lebo ako zvukár tomu lepšie rozumiem."

Sú teraz obdobia, keď ostávate doma starať sa o malého?

Andrej: "Stane sa, ale väčšinou je to len na jeden deň a menej. Málokedy je to viac."

Beáta: "Nemám teraz kapelu, nemám koncerty, takže to riešime tak, že idem na jeden výjazd a hneď naspäť. A keď sme preč obidvaja, máme mladú zodpovednú opatrovateľku."

Počuli ste, keď som sa pýtala, či prvý syn bude mať súrodenca?

Andrej: "Počul. Dúfam, že sa to podarí. Musíme to nejako naplánovať a zrealizovať."

Beáta: "Mať deti je šťastie. Ja som teraz urobila cédečko, lebo v našej brandži je to dosť kruté a ja som nechcela, aby na mňa ľudia zabudli. Tak si trochu pospievam a potom príde na rad iné."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.