šibenicu. Ťažko si totiž vysvetliť prekvapenie z rozprávania zahraničných študentov na našich školách. Ak neveríte, posúďte sami. Porozprávali sme sa s Júliou Zabnevavovou, ktorá študuje žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Predtým, ako sa dostala na Slovensko, študovala dva roky v Biškeku, hlavnom meste Kirgizska.
* A ako si sa dostala na Slovensko?
"Keď som robila projekt do televízie, náhodou som si prečítala oznam, že Ministerstvo školstva Kirgizskej republiky a UNESCO niečo vyžaduje a ako hlavnú cenu ponúka štipendium v rôznych krajinách. Vybrala som si Slovensko, lebo slovenčina sa mi zdala podobná ruštine, v ktorej som predtým študovala. Ale nie je to pravda, teraz mám so slovenčinou veľké problémy. Keby som to skúšala o rok neskôr, bola by som vo Švajčiarsku.
Keď som sem prišla, mala som len nejakú adresu, ani som nevedela, kde to je. A nemohla som si zmeniť peniaze na letisku. Taxikár ma odviezol, aj sa so mnou rozprával tak, že on hovoril po slovensky a ja po rusky, ale stálo ma to desať dolárov, čo bolo aspoň dvojnásobne viac, než by mohol naúčtovať v korunách. Prvý rok som bývala v ústave pre zahraničných študentov. Bývali tam mladí ľudia asi z 50 krajín celého sveta. Doteraz sa kamarátime, ale nie všetci sa dostali na univerzitu."
*Si na žurnalistike už štyri mesiace. Ako teraz vnímaš svoje dojmy z prijímačok a svoje rozhodnutie ísť študovať na Slovensko?
"Bála som sa, že ma nepríjmu, lebo som to veľmi chcela študovať. Zaujíma ma všetko, čo súvisí so žurnalistikou. Myslela som, že tu všetko bude také, ako som bola zvyknutá. Možno to neskôr bude lepšie, ale teraz som sklamaná. Všetko je tu strašne zastarané, celý systém by sa mal zmeniť."
* Ako to vyzeralo na tvojej škole v Biškeku?
"Navštevovala som Fakultu medzinárodnej žurnalistiky a masmediálnych komunikácií. Boli sme rozdelení na dve skupiny. Jedna študovala v kirgizštine a druhá v kirgizštine a ruštine. Ja som bola v tej druhej. Prijímačky trvali štyri dni. Po prvom dni, keď sme mali napísať fejtón, úvahu a ešte nejaký iný žáner plus pohovory, časť ľudí neprešla. Druhý deň boli vedomostné testy, tretí počítačové a štvrtý sme o sebe museli hovoriť na pohovoroch ako herci. Rok pred mojím nástupom dostala škola grant od UNESCO. Vďaka tomu sme mali perfektne vybavené rozhlasové aj televízne štúdio, kde som trávila všetok voľný čas. To bolo fajn. Na rozdiel od toho, čo študujem tu, tam sme mali maximum praxe. Robili sme v rozhlasovom štúdiu, nakrúcali reklamy, strihali to... Hodiny boli robené formou hry - rozdelili nás na podskupinky a tie medzi sebou súťažili."
* Čo ste robili v rámci štúdia?
"Za jeden semester sme mali maximálne sto bodov. Dali sa nazbierať v troch písomkách a potom študent nemusel robiť skúšku. Skúšku som robila len raz - z filozofie. Od prvého ročníka bolo povinné pracovať. Robila som v študentských novinách, ktoré vychádzali každý týždeň v deväťtisícovom náklade. Celé sme ich vymysleli a založili my - študenti. Vychádzajú dodnes, volajú sa Studmeridian. Kirgizská štátna národná univerzita oslavovala 65 rokov od svojho založenia, je to jedna z našich najstarších univerzít. Mali sme predmet, ktorý sa volal "scenárne dielo" a rámci toho sme si napísali scenár a potom ho aj natočili ako film o univerzite k tomuto výročiu. Teraz by som už bola štvrtáčka. Všetci moji spolužiaci normálne pracujú, sú to šikovní ľudia. Jedna spolužiačka je riaditeľkou "Domkina" a bola s tým na rôznych medzinárodných prezentáciách, dokonca aj na Filipínach. Všetci pracujú a málo spia. Neviem, ako som to všetko zvládala, ale zdalo sa mi to normálne. Bolo normálne aj keď som chodila domov len na 5 - 6 hodín denne iba sa vyspať. Radšej by som pracovala ako predtým, než nič nerobila ako tu. Mám hlavu plnú nápadov a nik o ne nestojí."
* Na slovenských univerzitách sa zavádza kreditný systém. Zatiaľ sú s ním nespočetné problémy a je takmer nefunkčný. Mali ste kreditný systém v Biškeku?
"Mali a bol omnoho lepší ako tu, lebo tu ho ešte skoro vôbec nepoznajú. Bolo nezmyselné zavádzať kreditný systém, keď učitelia o ňom nič nevedia."
* Nešokovalo ťa ubytovanie na internáte?
"Ako sa mi páči intrák? Nie, nepáči. Keď som sem došla, len som otvorila dvere a videla som švába. Hneď som zavolala mame domov, že sa vrátim a nebudem tu bývať ako prasa so švábmi. Mama mi to nedovolila a ja som si zvykla."
* Nechceš sa teda vrátiť do Kirgizska?
"Keď som zistila, aké tu budem mať predmety, šla som za vedúcim katedry, či mi neuzná skúšky. Povedal: "Júlia, keď ste prišli na vojnu, musíte bojovať." Ale ja som predsa prišla študovať... Už sa však nevrátim. Teraz by som tam bola štvrtáčka. Keď som v lete bola doma, dekan ma volal späť, ale máme tam ekonomické aj politické problémy, asi ako bola vojna v Čečensku. Na južných hraniciach Kirgizska sa rozmáha islam a máme tam občianskú vojnu, aj keď ešte nie v meste, kde som bývala. Možno príde lepšia doba o 15 či 20 rokov, možno ešte neskôr, ale teraz sa nevrátim."
Autor: Ľudmila BARGEROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
