nebolo kde hlavu skloniť, nie je žiadnym tajomstvom, že takíto ľudia existujú. Samozrejme, že aj tu treba diferencovať. Niekto sa do nezávideniahodnej situácie dostane vlastným pričinením, inému zas okolnosti doslova ukradnú možnosť ľudského bytia. Policajné štatistiky uvádzajú nejeden prípad, ked prišiel bezdomovec o život. Neľudské podmienky, spánok v teplovodnom kanáli, prípadne v starej barabizni dovedú ľudské bytosti na pokraj spoločnosti. Vyhrabať sa zo dna nie je ľahké.
Už takmer štyri roky obývajú dve rodiny starú - síce murovanú, ale vlhkú - búdu o približných rozmeroch 6x3 metre situovanú pod mostom pri VSS v Košiciach. Ich životné podmienky symbolizujú dvaja vlčiaci, množstvo smetí navôkol a tri divány poskladané zo starých matracov.
"Bývam tu s tromi deťmi a manželom. Spolu so mnou žije žena s ďalšími dvoma deťmi. Predtým sme bývali na Jiskrovej ulici, odtiaľ nás však vyhodili, aj napriek tomu, že sme si riadne platili nájomné," spomína si na lepšie časy Ida Horváthová. Jej spolubývajúca Rozália len dodáva, že veru na horšie časy nepamätá. Už prišla zima a aj napriek tomu, že si prikurujú drevom v provizórnej piecke, nevedia, čo prinesie zajtrajšok.
"V lete sa ešte nejako prebijeme, no akonáhle udrú mrazy, začína obdobie, ktoré len s vypätím síl prežívame. Sme tu nakope ako sardinky, no iného východiska nemáme," tvrdí Rozália pripaľujúc si ušúľanú cigaretu.
Manžel Idy Horváthovej nebol v čase našej návštevy doma. Vybral sa spolu s deťmi za "denným zárobkom". Ani ten však nie je bohvieaký. Spoločne s deťmi zbiera kartóny.
"Dostávame síce podporu, tá však dlho nevydrží. Veď deti čosi zjedia a ani my nemôžeme zostať o hlade. Muža posielam zbierať kartóny, v neďalekom veľkosklade nás už poznajú. Dajú nam ich dostatok, i dreva z paliet si nanosíme," hovorí Ida.
Biznis s kartónmi sa im zdá nanajvýš výhodný. Žijú v lokalite, kde im osud doprial prítomnosť viacerých veľkoskladov. A tak stačí len zvážať. Z času na čas sa na opustenom priestranstve obklopenom odpadkami, pripomínajúcom skládku, pristaví Avia zo zberných surovín. Rodina niekoľkotýždňový pracovný "úlovok" naloží do auta a zinkasuje takmer tritisíc korún.
"Aspoň si prilepšíme, veď aj my chceme žiť ako ľudia. Chovám tri deti, jeden syn mi zomrel, druhý je vo väzení. Viete, čo si myslím? Košice síce majú peknú Hlavnú ulicu, ale Schuster by sa mal za nás hanbiť. Veď nás vyhodili na ulicu, je to jeho hanba, nie naša," ponosuje sa Ida, pričom po chvíľke rozmýšľania prichádza na dobrú myšlienku.
"Je mi to síce trápne, ale nemohli by ste mi požičať nejaké peniaze? O dva dni vám ich vrátim, bude podpora."
Aj napriek tomu, že rodiny obývajú polorozpadnutú búdu už zopár rokov, s úradmi ani políciou problémy nemajú. V okolí sa však často pohybujú príslušníci hnutia skinheads, ktorí im nedajú spávať. Skúsenosti s chlapmi vyznačujúcimi sa bomberom a vyholenými hlavami má prevažne brat Idy.
"Len pred týždňom som išiel cestičkou tu neďaleko. Rozbehli sa za mnou siedmi skíni, zobral som teda nohy na plecia. Našťastie sa mi podarilo ujsť. Oni sa odvážia, len keď sú viacerí. Keby ma napadol jeden, určite by som neutekal a vybavil by som si to s ním hneď na mieste," uvažuje Milan Horváth, ktorý síce býva vo Veľkej Ide, no k sestre chodieva na návštevy. Raz sa zdrží týždeň, inokedy mesiac. Tvrdí, že pomáha príbuznej finančne.
Vnútrajšok obydlia pripomína skôr skladisko ako príbytok ľudí. Rodiny sa doň nasťahovali svojvoľne, ako tvrdia, našli si ho a tak tu zostali. Vôjsť dovnútra znamená obrniť sa proti kúdolom dymu. Piecka pozostávajúca z tehál, kúska plechu a provizórneho vývodu von slúži ako sporák i zdroj tepla. Fúrik či vrecia plné ošatenia pripomínajú skladisko stavebného materiálu. Aj napriek tomu možno medzi množstvom špiny zhliadnuť misu s ovocím a zeleninou. Nevyzeralo to síce príliš vábivo, no bezdomovcom určite chutilo.
"Do kontajnera občas chodievam, veď ľudia vyhodia všeličo. Nájdem tam všelijaké veci, oblečenie i jedlo. Pokiaľ je zabalené, vôbec mi to nevadí," prezrádza jednoduchý nákup bez splátok Ida. Menej zhovorčivá Rozália len prikyvuje. Veď peniaze treba aj na tabak či fľašu alkoholu.
Voda a elektrina je v prípade Horváthovcov luxus, o ktorom ani nesnívajú. Umývať sa chodia do neďalekého výmenníku, ako toaletu používajú vysoké steblá trávy. Jediným dostupným spojivkom s civilizovaným svetom je rádio, amatérsky napojené na starú autobatériu. Ani s varením si nerobia starosti, stačí múka, vajce a lokše sú na svete.
Voľný čas si spríjemňujú po svojom. Nedostatok svetla nahradzujú sviečkami. Veď ho majú dostatok aj na rozdávanie.
"Sadneme si a rozprávame, ako by nám bolo dobre, keby sme mali kde bývať. Ušúľame si cigaretku, viete, ostatné sú drahé a tak používame tabak," vysvetľuje Milan.
Popri dospelých sa počas našej prítomnosti tmolil i malý Robo. Vôbec mu nevadí, že nemá hračky, stačí, keď plesne psovi cez ústa. Na životný štandard rodičov si privykol.
Vianoce bezdomovcov netrápia. Na darčeky nemajú a tak sa aspoň presunuli k rodine do Veľkej Idy. "Pospomínali sme na časy, keď nám bolo lepšie. Stromček sme nemali už roky. Mali sme smutné Vianoce, ešteže nebol je sneh, aspoň tak nemrzlo," hovoria svorne.
Aj napriek nelichotivej situácii im prehľad o politickom dianí na Slovensku nechýba. "V novom tisícročí lepšie nebude. Čo chcete, veď z podpory 1745 korún sa vyžiť nedá. My však nepodporujeme komunizmus. Ten Mečiar je u mňa komunista, pred voľbami podporoval Rómov, ale keď sa dostal k moci, nepomohol nikomu. Všetko si rozobrali on a jeho ľudia. Vraj sa chystá nejaká nová rómska strana, ale do parlamentu Rómov nikdy nepustia," myslí si Milan.
Pri našom odchode opäť odznela z úst bezdomovcov požiadavka na finančnú pôžičku. Po tom, čo dostali 100 korún, nabral Milan smer trafika. "Nemáme čo kúriť, idem po tabak."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
