pôšt začala ožívať za Karola Veľkého a potom počas vlády jeho syna Ľudovíta I. v 8. - 9. storočí v krajinách západnej Európy. Nezávisle na nich sa podobná činnosť začala rozvíjať aj v Ázii v ríši kalifov, keď na čele bagdadskej pošty stál poštmajster. Po krajine boli rozmiestnené poštové stanice, vzdialené od seba na 1 - 2 míle. Na staniciach sa zdržiavali, alebo cez ne prechádzali poslovia a roznášali správy. Na dopravu poštových zásielok sa už vtedy využívali kone, ťavy, mulice, ale najčastejšie túto právu vykonávali peší poslovia. Z uvedeného obdobia pochádza známy výrok kalifa Abu Djafara Monsuru: "Môj trón spočíva v troch pilieroch a moje panstvo na štyroch mužoch - na bezúhonnom sudcovi, energickom policajnom správcovi, poctivom ministrovi financií a na vernom poštmajstrovi, ktorý mi o všetkom podáva správy."

V Európe až do 16. storočia sa o dopravu poštových zásielok staral každý sám. Postupne si skupiny obyvateľstva zakladali korporácie poslov. Takto vznikli pošty (poslovia) kupecké, kláštorné, univerzitné, mäsiarske, pekárske, mestské, župné, ale aj pošty rytierskych rádov a pod. Mäsiari chodili na vozoch do okolia od zemanov a sedliakov kupovať dobytok. Svoj príchod do dediny oznamovali trúbením na trúbke z kravského rohu. Tento zvyk sa postupne stal bežnou záležitosťou v poštovej službe a zachoval sa niekde do konca 17. a v niektorých krajinách až do konca 19. storočia.

V stredoveku bol veľmi pomalý rozvoj poštovej služby a pomaly sa rozvíjala aj doprava. Bolo to spôsobené nedostatkom dopravných prostriedkov. Doprava poštových zásielok a cenných predmetov bola nebezpečným povolaním. Všade na okolí a najmä v neprehľadnom teréne dopravcov prepadávali bandy zbojníkov. Cesty boli neschodné a dopravné prostriedky ťažko ovládateľné. Rozvoj poštovej dopravy nebol po vôli ani miestnym zemepánom, ktorí nemali záujem na jej fungovaní a uspokojovali sa so stavom, aký v krajine pretrvával.

Vznik poštovej dopravy a poštových staníc

Rozvoj konskej dopravy a poštovej služby v stredoveku vo veľkej miere ovplyvnila talianska šľachtická rodina Bergana Rogera Taxisa z Milána, ktorý už v roku 1450 zriadil v Tyrolsku pravidelné poštové spojenie. Jeho syn František Taxis žil na viedenskom cisárskom dvore. Ponúkol cisárovi Maximilianovi I., pre cisársky dvor zriadiť pravidelnú bezplatnú dopravu správ z Viedne do Holandska. Pri tejto ponuke si kládol podmienku, že jeho potomkom budú zaručené bezvýhradné práva na tieto služby a na všetky príjmy z navrhovaného spojenia. Dohoda bola podpísaná, aj keď cisárovi nebolo veľmi po vôli. Od 1. marca 1500 Filip I. menoval na čelo pošty Františka Taxisa. Po jeho smrti v tejto práci pokračovali jeho synovci. Aj oni dostali podobné výhody. Takto im poštové služby začali prinášať neuveriteľné príjmy a zisky. Ďalším z roku Taxisov sa stal dvorným poštmajstrom Leonard Taxis a po ňom Antonio Taxis.

Ferdinand I. - Habsburský rozhodol, že okrem Taxisov v krajine nesmie nikto zriaďovať pošty. Tieto práva z Leonarda prešli aj na Antónia Taxisa, ktorého v roku 1526 Ferdinand I. menoval za najvyššieho dvorného poštmajstra. Jeho úlohou bolo zriadiť pravidelné spojenie medzi Prahou a Viedňou. Za pomoci Pražského poštmajstra Ambroza Taxisa sa mu túto úlohu podarilo zrealizovať už v roku 1527. Na čele veľkých pôšt v monarchii boli členovia z rodu Taxisov.

Vplyv Taxisov na riadenie pôšt trval až do roku 1564. Pre dlhy a neporiadky v spojení bol z tejto funkcie najvyššieho dvorného poštmajstra odvolaný Krištof Taxis a na jeho miesto cisár menoval viedenského poštmajstra Pavla Wolzogena. Z Taxisov sa najvyšším dvorným poštmajstrom stal ešte v roku 1611 - 1612 Lamoral Taxis. V jeseni roku 1612 bol tejto funkcie zbavený. Cisár si vyhradil, že si bude pošty v dedičných krajinách monarchie zriaďovať sám. Takto sa najvyšším dvorným poštmajstrom vo Viedni stal Karol Magno a v roku 1620 tento úrad prevzal jeho syn Ján Jakub Magno.

V roku 1622 došlo v dejinách pošty k významnej udalosti. Ján Jakub Magno predal svoj úrad s príslušenstvom Jánovi Krištofovi Paarovi. Pri tejto príležitosti ho Ferdinand II. povýšil do grófskeho stavu a v roku 1628 prepožičal rodine dedičné léno - najvyššieho dvorného poštmajstra v Čechách, Uhorsku, Rakúsku a ostatných pridružených zemí a kniežatstiev. Tento rod Paarov spravoval pošty v monarchii a tým aj v Uhorsku až do roku 1722. V uvedenom roku cisár a uhorský kráľ Karol VI. urobil prvý rozhodujúci krok k zoštátneniu pôšt v celej monarchii. Oslabilo sa postavenie Paarov a týmto okamihom sa vyriešili aj dlhotrvajúce spory a dedičné práva na tieto služby medzi Taxisom a Paarom. Druhý rozhodujúci krok k zoštátneniu pôšt urobila Mária Terézia v roku 1743. Odvtedy sú poštové služby v Rakúsko - Uhorsku už len štátne, až do rozpadu monarchie v roku 1918.

(Pokračovanie na budúce: Poštová služba a doprava na východnom Slovensku)