nezačnime sa hneď hnevať. Dieťa je len dieťa a často napriek našim napomenutiam vystrája naďalej. V takomto prípade sa možno trochu naň nahnevať.
Väčšina detí, ktoré boli vychovávané s láskou (a citovo sa teda veľmi viažu na rodičov), sa viac bojí matkinho hnevu ako trestu. Uvedieme príklad: sedemnásťročná žiačka sa dala nahovoriť na "výlet" poza školu. Po rozhovore s matkou sľúbila, že to už nikdy viac neurobí. Ale príhoda sa onedlho zopakovala. matka namiesto toho, aby vysvetľovala a apelovala na dcérinu "dospelosť", urazila sa. Správala sa oficiálne, chladne, prestala sa na dcéru usmievať. "Mama", prosila dcéra, "radšej ma potrestaj, nedaj mi vreckové, nepusť ma do kina, len sa na mňa nehnevaj".
Z príkladu vyplýva, že za prípustnú pokladáme len istú formu rodičovského hnevu. Na dieťa nezapôsobíme, ak sa dáme uniesť hnevom, kričíme naň, bijeme ho. Naše agresivita často vyvoláva skôr zlosť, chuť odplaty, odpor. Nevyvoláva však nikdy úvahy typu: "Možno som predsa konal/konala zle." Úplne odlišná je reakcia dieťaťa, ktoré matka na chvíľu odtisne od svojho srdca. "Mama sa hnevá, čo keď ma už nemá rada?" uvažuje náš deprimovaný potomok a rozhoduje sa, že už nikdy neurobí to, čo by mohlo spôsobiť stratu rodičovskej lásky. Stojí za to túto metódu vyskúšať. Prečo? Prinúti dieťa, aby sa vážne zamyslelo nad svojim správaním. Ak si uvedomí, že chvíľa i toho najatraktívnejšieho huncútstva nestojí za to, aby sa rodič hneval, podarilo sa nám správne výchovne zapôsobiť.
Ako výchovnú metódu nemožno používať hnev príliš často. Predovšetkým sa nesmieme urážať pre maličkosti. Hneváme sa vtedy, keď z maličkostí vyrastá vážny výchovný problém. Ak zbadáme neporiadok na písacom stolíku dieťaťa, skúsme mu dohovoriť. Ak je dieťa naďalej neporiadne, vtedy sa môžeme nahnevať. Jednorazový neospravedlnený návrat zo školy môže mať za následok výčitku. Notorické neskoré návraty poukazujú na to, že dieťa podceňuje svoje povinnosti i naše upozornenia. Vtedy to skúsime s citovým ochladnutím.
Táto metóda je dosť riskantná, hnev totiž vzbudzuje v duši dieťaťa pocity psychickej osamotenosti. Ak takýto stav trvá príliš dlho, môže narušiť pocit bezpečnosti - najmä u malého dieťaťa. Musíme starostlivo pozorovať, či si uvedomuje svoju chybu. To však záleží aj od povahy dieťaťa.
Deti sú schopné pochopiť náš hnev, ak vedia, že je spravodlivý a zaslúžený. No i tým najlepším rodičom sa môže stať, že za priestupok považujú čin, ktorý dieťa vykonalo nechtiac alebo pod vplyvom zlej zhody okolností. Pozorujme teda správanie našej ratolesti a jej reakciu na "odstrčenie". Ak je dieťa smutné, usiluje sa nás udobriť, nemá chuť na kino, hry ale len sedí v izbe a rozmýšľa, je to dobré znamenie. Vtedy sa môžeme nechať udobriť. Ale ak je dieťa zaťaté, plné vyzývavej arogancie, svedčí to, že ho trestáme nesprávne, alebo že tento spôsob naň neplatí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
