ľudovom liečiteľstve nanajvýš boli vedľajšou súčasťou niektorých čarodejných nápojov a mastí. Miestami používali pavučiny ako náplasť na kožné poranenia a zápaly. V teplých krajinách však žije viacero druhov jedovatých pavúkov, ktorých uhryznutie spôsobuje bolestivé miestne reakcie, prípadne aj nevoľnosť, svalové kŕče, obehové a psychické poruchy, niekedy dokonca smrť. Povestné nebezpečné pavúky sú karakurt (čierny vlk) z juhoruských stepí, malmignata v krajinách Stredomoria alebo "čierna vdova" v Severnej Amerike.

O jedovatých pavúkoch píše už Aristoteles (4. stor. pred n. l.) v diele Historia animalium. Slávny arabský lekár Avicenna rozlišuje viacero druhov jedovatých pavúkov. V stredoveku mastičkári aj lekári používali pavúky ako liek na niektoré choroby - maláriu, kiahne a dokonca aj ako afrodiziakum. Z pavúkov zhotovovali oleje, mastičky, prášky alebo náplasti.

V južnej Európe sa rozšírila povera o tarantule, ktorej uhryznutie vyvoláva chorobu, prejavujúcu sa kŕčmi a psychickými poruchami, buď nenormálnou veselosťou, alebo naopak depresiami. Jediná liečba spočívala v prudkom tanci až do úplného vyčerpania postihnutej osoby. Sprievodnú hudbu na husle pre tento divoký tanec dodnes nazývame tarantela. Prvý prípad výskytu tarantulovej nemoci pochádza z južného Talianska v roku 1370. V ďalších troch storočiach bolo zaznamenaných niekoľko prípadov tohto základného ochorenia. Dnes s určitosťou vieme, že ho nespôsobila tarantula, ktorá nie je jedovatá, ale zrejme išlo o akúsi epidemickú neurózu (choreu). Je pozoruhodné, že v Etiópii skutočne žije jedovatý pavúk pradiarka, ktorého životu nebezpečné uhryznutie ľudoví liečitelia úspešne liečia naozaj tak, že pacient musí tancovať až do úplného vyčerpania.

V krajinách, kde sú rozšírené jedovaté pavúky, sú bežne k dispozícii špecifické séra proti ich uhryznutiu, ktoré spoľahlivo účinkujú.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.