vytvárali na sietnici ostrý obraz) v antike neexistovali. Zachoval sa dokonca list prominentného Rimana z 1. storočia pred n. l., ktorý sa sťažuje, že vzhľadom k svojmu veku a chorobe nemôže čítať a je preto odkázaný na svojich otrokov. Aj keď rímsky cisár Nero používal smaragd pri sledovaní gladiátorských zápasov, bolo to zrejme kvôli jeho zelenej farbe a filtrácii slnečných paprskov. Avšak zväčšenie ako také už známe bolo: jeho všeobecné princípy spomína Ptolemaios a tiež Seneka začiatkom n. l. používal k čítaniu kníh slnečnú guľu naplnenú vodou.

Najstaršie známe šošovky boli nájdené v zrúcaninách antického Ninive. Boli vyrobené z lešteného kremeňa a mali priemer 4 cm. Aristofanes píše o "skle" na vypaľovanie dier v pergamene a na mazanie textu na voskových tabuľkách, podľa Plinia Staršieho ho lekári používali na vypaľovanie rán.

Okolo roku 1000 bol vynájdený a od toho času i vyrábaný (vyrábali ho Benátčania) tzv. čítací kameň, t. j. sklenený guľový vrchlík, ktorý sa prikladal ku čítanému textu aby ho zväčšil. Používali ho predovšetkým ďalekozrakí mnísi.

Takýto kameň popisuje ešte v roku 1268 anglický filozof Roger Bacon, zatiaľ čo v talianskom rukopise z roku 1289 je už zmienka o okuliaroch, t. j. o šošovkách upevnených v obrúčkach. Ako ich vynálezca sa niekedy uvádza Salvino D'Armate z Pisy, novšie zdroje ukazujú však k dominikánskemu mníchovi Alessandru Spinovi z Florencie. Prvé známe umelecké spracovanie témy s okuliarami sa objavuje v roku 1352 (Tommaso di Modena).

Konkávne šošovky - vhodné pre krátkozrakých - sa objavujú až v 16. storočí. Okrem iných ich používal pápež Leo X., ktorý bol veľmi krátkozraký.

Od okamžiku vzniku okuliarov riešili ich výrobcovia problém ich správneho osadenia (upevnenia), a to ako z hľadiska mechanického, tak optického. Trvalo im to 350 rokov. Španielski výrobcovia v 17. storočí experimentovali s hodvábnymi stužkami pripevnenými k obrúčkam a tvoriacimi slučku okolo uší. Neskôr španielski a talianski misionári začali používať podľa čínskeho spôsobu miesto slučiek keramické a kovové závažia. Až v roku 1730 londýnsky optik Edward Scarlett predstavuje pevné postranice, ktoré sa opierajú o hornú časť ucha. Tento spôsob sa rýchlo rozšíril na celý kontinent. Ale už v roku 1752 je tu ďalší vynález Jamesa Ayscougha: postranice s dvojitým čapom ("pántom"), ktoré sa "ohýnajú". Ich popularita bola obrovská a onedlho sa objavujú na všetkých druhoch malieb a v tlači. Rozšírili sa opäť veľmi rýchlo aj napriek tomu že boli dosť drahé: literárne vzdelaní americkí kolonisti za ne platili 200 dolárov.

Aj napriek všetkým zlepšeniam mnohí aristokratickí Francúzi a Angličania nosili okuliare iba v súkromí a pokiaľ museli použiť nejakú pomôcku na verejnosti, používali tzv. monokel ("okuliare" na jedno oko vyvinuté v Nemecku okolo r. 1700), ktorý nebol až taký nápadný a dal sa lepšie schovať.

V roku 1780 objavuje Benjami Franklin tzv. bifokálne šošovky, t. j. šošovky s dvojitou ohniskovou vzdialenosťou. Okuliare s takýmito šošovkami potom nahradili dvoje okuliarov (na diaľku aj na blízko). Aj napriek mnohým výhodám sa tieto okuliare začali vo väčšej miere používať až v prvej polovici 19. storočia. Vtedy začal výraz "bifokálny" používať John Isaack Havkins (ten si v roku 1827 nechal patentovať aj trifokálne šošovky). Bifokálne šošovky boli tmelené z dvoch častí, boli krehké, nevzhľadné a v mieste spojenia boli "nečistoty". V roku 1908 si nechal Borsch patentovať spojenie dvoch šošoviek natavením (podľa už skôr publikovanej myšlienky de Weckera).

Ešte ku koncu 19. storočia bola kúpa okuliarov vyslovene obchodníckou záležitosťou: obchodník sa záujemcu opýtal na vek a na cenu okuliarov a potom mu postupne skúšal jednotlivé druhy tak dlho, až bol zákazník spokojný.