kresle obklopený peknými ženami, vychutnávajúc kvalitnú cigaru v hoteli Hrabina, kde sa odohrával záverečný raut Českých dní.

Na východ dorazil ako vždy nakrátko, lež hlavne unavený z trojdňového hosťovania v Bratislave. "Takýto opitý som ešte nebol," poznamenal krátko po prílete, načo vystúpil na javisku Jumba ako rytier statočného srdca Don Quijot. Cervantesov príbeh zasadil príznačne, do protialkoholickej liečebne v réžii abstinujúceho alkoholika. V podaní pacientov sa občas stierali hranice skutočného sveta a divadelnej mystifikácie.

* To ťa mám ja baviť?

- A kto? Zbožňujem krčmových rozprávačov. Poéziu nečakaného. Napríklad keď sa tak odrazu rozhovorí nudný priateľ profesor matematiky. To je potom skvelá zábava.

* Nie som učiteľka matematiky. Zatiaľ čo ty si taký vláčny.

- Chceš povedať nacenganý? Raz sme s režisérom Ivanom Vojnárom chodili po Prahe po putikách a všade sme si dávali slivovicu. Istý pán hlavný nám napokon povedal: "Páni, nielenže tu smrdíte, ale vy tuná aj hlučíte". Načo som sa ho spýtal: "Máme prestať smrdieť alebo hlučať?" "Prestať smrdieť sa vám sotva podarí", znela odpoveď.

* Dobre. Aký je stav tvojej duše dnes večer?

- Obyčajní ľudia sa bavia o pečeni či obličkách a ty sa pýtaš na dušu. Som vo veku, kedy sa mladosť snúbi so skúsenosťou, takže moja duša tým, pochopiteľne, trpí, lebo sa blížim ku druhému brehu, hoci ešte mám dosť času a loďka nie je deravá.

* Skúsme z odnaproti. Čo si myslíš o peniazoch?

- O peniazoch som často uvažoval, niekedy mám peňazí asi viac, než si myslím, ale raz som stretol kamaráta, ktorý zdedil ozaj veľký majetok. Hovorím mu: "Prečo si nekúpiš dáke poriadne auto?" On nato: "Lebo, človeče, ľudia by mi závideli, kamaráti by mi závideli". Ja hovorím: "Kto by ti závidel, predsa iba hlupák by ti závidel!" A on rečie: "Tebe sa to vraví, ty si si tie peniaze zarobil". Cíti, že peniaze dospeli k nemu akousi náhodou, a trochu sa za ne hanbí a musí sa s nimi naučiť žiť.

* Nazdávaš sa, že peniaze môžu prispieť k zušľachteniu človeka?

- Poznám fúru vzdelaných a skvelých boháčov, ktorí pomáhajú kultúre, usporadúvajú výstavy a tak ďalej, jednoducho, sú to kultivovaní boháči.

* Jestvuje čosi, čo si si nemohol kúpiť, hoci si na to mal?

- Človek si nemôže kúpiť východ slnka alebo ja neviem, oko studničky. Lež, samozrejme, nedá sa zaplatiť cit, vzťah, láska, zmysel pre humor, celková citlivosť.

* Prečo si vlastne kráľom Valašska?

- Lebo som sa ním určil.

* A prečo si sa ním určil?

- Aby som bol kráľom.

* Prečo si ním chceli byť?

- Lebo je radosť zostavovať vládu. Povedzme minister financií Radek Brzobohatý. Dobrý Valach, krásne meno Brzobohatý, prečo by nemohol byť minister financií.

* Musí si minister financií priniesť do valašskej vlády vlastné peniaze?

- Samozrejme. Na cestu a na ubytovanie a musí dať čosi aj mne.

* Máš aj poradcov?

- Ako každý správny štátny útvar.

* Kto ti radí?

- Môj kamarát Pepča Stejskal v Austrálii.

* To musí zaťažovať rozpočet.

- Ani nie. On volá. Raz, to bol ešte mladým Austrálčankom, asi dvojročným, odrazu zvoní telefón v noci, ja som ho zdvihol a hovorí Pepča Stejskal. Ja vravím, nazdár. Tak sme spolu hovorili pol hodiny a ja hovorím, prosím ťa, ty máš toľko peňazí, že môžeš takto volať? A on hovorí, no už som volal Goldflamovi, človeče, vy ste tam všetci takí nasrdení, a ja hovorím, počkaj, ja sa ťa pýtam, kde na to berieš peniaze, keď tuná trištvrte hodiny telefonicky klábosíme, a on hovorí, prosím ťa, tadeto išiel dáky náklaďák a prekopŕcol telefónnu búdku a ja v tej búdke ležím a môžem telefonovať do celého sveta zadarmo, lebo sa tam čosi zablokovalo. A potom asi po ďalšej štvrťhodine hovorí, prosím ťa, Bolek, ja už musím končiť, za mnou leží šora.

* Ty si bol v Austrálii?

- Bol.

* A ležal si v búdke?

- Nemal som šťastie na náklaďák.

* Akú máš vládnu politiku?

- Podobnú ako volebné heslo: "Daj mi svoj hlas a mlč!" Aj keď som sa sám určil. Sám menoval, vyhlásil, samozval. To už je dávno, čo som valašským a kráľom a vyriešil tak problémy, na aké som v súštátí Čechov a Slovákov dávno upozorňoval. Lebo, povedzme, tá pomlčka, to nebola pre mňa pomlčka, to bolo vždy mínus. Česko mínus Slovensko a máme to, teraz je to odtrhnuté.

* Si synonymom psiny.

- Psina je forma obrany človeka voči tragickému, aby nás úplne nepriškriplo. Môj brat hral dlho v jednej uherskohradišťskej kapele a keď mi umrel, mal na pohrebe preslov istý kamarát z tej kapely. Hovoril o tom, ako mal môjho brata strašne rád, ale najviac hovoril o histórii toho uherskohradišťského bandu. Pritom by bolo lepšie, keby umrel ten band a brat by hovoril na jeho pohrebe.

* Treba vôbec smiech?

- No, smiech môže byť uľavujúci, ale môže byť aj premýšľavý. Povolanie šaša je upozorňovať, čo je smiešne. A smiešnych vecí je vôkol nás strašne veľa. Tých smutných myslím tiež. Ozajstná tragédia je podnietená skutočne tragickým pocitom života a vedenia, našimi strasťami a existenciálnymi zmarmi...

* To hovorí Boleslav Polívka?

- Hovorí.

* Zažil si niekedy pocit veľkého zmaru?

- Ako každý z nás.

* Napríklad?

- Pozri, nerád sa tu vyzliekam do citových trenírok, ale povedzme som sa rozviedol, potom som sa opäť oženil. Ako náplasť na tú ranu, že si odrazu nerozumieš s človekom, ktorého si hlboko ľúbil, keď si mal osemnásť a ona šestnásť a potom ste spolu roky a roky žili, a odrazu si prestávate rozumieť a neviete dosť dobre prečo, takže sa ocitáte v chmúrach a smútkoch a vlastne myslíte čierno, všakáno.

* Čím si tú čerň rozohnal?

- Všetko, čo človek žije, má dáky zmysel. Keby nežil aspoň pár dní vo väzení a keby sa nerozviedol a keby mu neumrel tato alebo mama, tak by vari nepochopil fúru vecí. Niečo to vlastne zase otvára, ale nechcem byť v tomto smere voľáky optimista, lebo náš život sa mi zdá byť smutný a krátky na to, aby sme sa mohli odvážiť ho optimisticky hodnotiť od začiatku do konca.

* Chodíš do kostola?

- Ja neviem byť jedno náboženstvo. Viem dúfať. Nedávno sme boli s Vladimírom a jeho kamarátom na prechádzke a Vladimír sa ho opýtal: "Si veriaci? Ja som veriaci". Kamarát povedal: "Ja verím v prírodu". A Vladimír hovorí: "Ja verím v prírodu aj v Boha". Chcel si to poistiť. Aby mu nič neutieklo. Horšie je, že niekto skutočne verí pre istotu. Keby to náhodou bola pravda, tak mám prakticky nebo zaistené. To by sa mi nerátalo, takto veriť. Jedného farára sa pýtali: "Ako to vysvetľujete svojim ovečkám?" A on im odpovedal: "Nesmiete sa riadiť podľa toho, čo robím. Musíte sa riadiť podľa toho, čo hovorím". Mám kopu kamarátov, veľkých katolíkov a dobrých katolíkov, a potom poznám katolíkov, ktorí sú príšerní. Vždy ide o mieru nepochopenia a fanatizmu a ustavične ide o inteligenciu a o úsmev. To inteligentné a vediace v nás by sa malo usmievať, nie sa tváriť zúbožene. Zúbožene nasrané, zúbožene nenávistné a zúbožene anonymné.

* V čo ty veríš?

- Verím v náhody a záblesky. Keď si ktosi čosi vysní a ono sa to splní. Verím v zázraky. Ako štrnásťročný som sníval, že raz by som si zahral v Činoherním klube. Teraz v ňom hrávam a vždy znova ma dostane, keď si spomeniem na tú túžbu a pratúžbu. Aké je krásne, keď sa sen splní. V sobotu sme si s Vladimírom na pumpe kúpili rachétle. Mali sme so sebou psa, stáli sme na poli, pod nami brnenská priehrada a my sme púšťali tie rakétle. Jedna robila psúúú, druhá pčf, pčf, tretia tsééé, štvrtá zas fíííí a mňa to celé hrozne dojímalo, ako sa vo mne zapúšťala tá spomienka, ktorá mi tam ostane už natrvalo. Zavše sa bojím si svoje sny uskutočniť, lebo tým prichádzam o hrejivú túžbu, ktorá im predchádza.

* Ale uskutočňuješ ich.

- Farma je taký splnený detský sen. Pozor, ide majiteľ, hovoria miestni, keď idem okolo. Chcel by som, aby tam dospelí boli deťmi a deti dospelými. Vždy som farmu nazýval ostrovčekom, kde je všetko, čo mám rád. Jazdím si na koni, bavím sa s ľuďmi, prechádzam sa so synom. A ešte bývam nad krčmou, ako si želá každý Grék, s výhľadom na more. Teda do polí. Robím tak na počesť strýka Sigmunda. Bol to veľký koniar a za komunistov ho zavreli v pracovnom tábore. Keď sa vrátil na jeho statku bývali rôzne rodiny a jeho nechali žiť iba v kuchyni. Každý deň sa musel dívať, ako všetko chátra a nemohol nič robiť. Keď som bol malý, nechápal som tú jeho hrúzu, teraz presne viem, o čo išlo. Potom začal pestovať kanárikov, ba stal sa známym odborníkom a dopisoval do ornitologických časopisov. Keby sa znárodňovalo teraz, ja by som na tom bol teraz lepšie. Farma by sa volala Štátny statok Bolka Polívku.

* Čo mesto?

- Ubíja. Na dedine je viac času na drobné úsmevy a drobné obrady. Keď sa potrebujete premiestniť v meste, musíte sa večne predierať ľuďmi. Mesto sa mi zdá ako údolie, do ktorého vojdem a kde sa odohrá, čosi dôležité, povedzme predstavenie, potom si dám štamperlík a opäť sa uchyľujem do hôr. Čím ďalej partizánštim. Partizáni sa vždy vyzbrojili a doplnili náboje, zaútočili na vlak a potom sa zase stiahli.

* Ako si dopĺňaš náboje?

- Športom, kultúrou, obrázkami, sem tam dákym divadlom. Postupne to tam pribúda a pribúda tam aj dobrých ľudí. Možno sa raz pohneme, nad krčmou je kapitánsky mostík a ja nájdem tú správnu páčku, ktorú natisnem a my s celou farmou vyrazíme do sveta. Len aby sme nezahučali do údolia.

* Čo flámy?

- Pre moje remeslo, ktoré je moje najmilovanejšie, a to je moje komediantstvo a hranie, je užitočné byť s ľuďmi, s ktorými sa roky poznám. Keby nie farmy, nestretol by som ich v takej blízkosti a v takých krízach. Vďaka tomu, čo sme spolu zažili, som ich poznal a hlavne poznal sám seba. Vždy na Silvestra slávime najprv v divadle a potom to ideme na farmu dosláviť. Ja si samozrejme rád zaflámujem, ale už je to kontrolovanejšie, a tiež si vážim, že ma má ktosi rád a nechcem to pokaziť. Tak si dávam záležať, aby som bol lepší.

* Myslíš Marcelu?

- Mám ju veľmi rád. Raz sme sa pohádali, čosi mi vyčítala, tak aj ja som jej čosi zavyčítal. Kričala pritom na mňa: "Chcel si normálnu babu? Máš normálnu babu!" Ubehlo štrnásť dní, prišiel ďalší svár a ja hovorím: "Chcela si génia? Máš génia!"

* A tie predtým?

- Tie hlavné? Moja prvá žena Stánička bol typ, ktorý v spoločnosti veľmi nehovoril. Ale potom doma, keď to rozbalila, čo všetko videla a spozorovala, ojojój! Bola taká znášanlivá, že mi v ničom nebránila. Na tom sme asi aj stroskotali. Bol som večne v divadle, stále na nejakom žúre, potom zase v divadle, že som sa doma objavoval ani v tajnom prístave ponoriek, kde ani vedúca toho prístavu nesmela vedieť, že tam ponorka pristála.

* Evelýna?

- Nikdy nebola mojou manželkou. A s vysávačom som žiť nemohol.

* Nerozumiem.

- Tak si predstav, sedíme a Evelýna zbadá na koberci omrvinku. Naslinila si ukazováčik, omrvinka sa prilepila a ona ju prehltla. Pred očami sa mi zmenila na vysávač.

* Chantal?

- Predstav si dvoch Levov žiť desať rokov pospolu či vedľa seba. Búrliváctvo a cieľavedomosť. Šašek a královna. Tých sme nikdy hrať ani neprestali.

* Deti?

- Jediný prepych, ktorý som im dožičil je, že každé má vlastnú matku. Najstaršia Kamilka prišla raz za mnou na farmu pri veľkej letnej akcii Olšany Open. Sedel som pri stole, obklopený spoločnosťou a boli tam dve dievčence, ktoré o mňa trocha bojovali. Ja som sa pokúšal tíšiť ich hádku, lebo o mne hovorili sťaby o predmete. Predmete túžby. Pazúry vystrčené, lesknúce sa tesáky, krvavou podliate oči, pyžmo a do toho prišla Kamilka. Tatko, čosi by som potrebovala, ale vidím, že mi neporadíš. Išlo jej o krízu v láske, ktorú prečkávala a tatka zastihla v kríze celkom nečakanej.

S Evelýnou mám malý luxík Aničku a s Vladimírom, ten je celá Chantal, tak bude asi pekný, chodievame na koni do lesov. Vidíš, vravím mu, chystám sa vziať kone a vyraziť na výpravu, ale chrípka ma zachvátila, horúčkami trpím, kamarátko, musíme to odložiť. A on mi nato: " Len pokojne, tatko, lež, veď máme pred sebou ešte celý život!"

* Poddá sa na teba aj v prípade žien?

- Toť minule mi povedal, že sa zaľúbil. "A je pekná?", pýtam sa. "Ja nie som náročný", odpovedal Vladimír. Možnože sa už začal učiť zľavovať.

* Aký vlastne si v skutočnosti?

- Nežný, citlivý človek, ktorý vie, že psinu si možno robiť úplne zo všetkého. Často zabúdajú, že komici sú tiež mysliaci ľudia. Diváci majú preto sklon si ich privlastňovať. Keď je potom komik na obrazovke, hneď si každý myslí, že je čosi ako kreslo pred televízorom alebo fľaška na vypitie na stolčeku, jednoducho ich.

* Nemávaš ťažkosti im vysvetliť, že to tak nie je?

- Hm, išiel som raz Brnom so ženou a dieťaťom a z taxíka vybehol chlap, mal také vyžraté zuby a ručal na mňa: "Boli, neblázni, poď sem, dáme si poldeci, poď!" A ja som mu povedal: "Nemôžem, som tu s dieťaťom a so ženou". A on ma mňa reval: "Neblázni, toto všetko je moje!" A ukazoval mi voľáke domy, ktoré boli jeho. A nazdal sa, že teraz s ním niekam pôjdem. Ja som hovoril: "Ja nemôžem, ja idem domov". A ako sme pomaly išli, vrešťal za mnou: "Ja si ťa nájdem, hoci aj v Prahe alebo v televízii alebo si po teba skočím aj do Paríža taxíkom!" Myslel si, že má jednoducho strašné prachy a môže si kúpiť každého a všetko.

* Svojho pajáca? Šaša?

- Kúpiť si hocičo.

* Aký máš životný cieľ?

- Mňa večne ženie ďalej úsilie byť lepší. Niekto to má podložené filozofiou alebo náboženstvom, ja idem od obzoru k obzoru. Vysním si jeden a ešte kým k nemu dôjdem už vidím ďalší. Stále je kam ísť, čo zlepšovať.

* Podaktorí kritici ti vyčítajú, že nehráš, ale skôr exhibuješ.

- Vždy záleží na tom, kto koho považuje za hlupáka. A mám dojem, že tuná už dlho trvá, že jeden druhého považuje za hlupáka, až je potom hlupák vlastne celý národ, lebo sa vraví, nie ja, ale ty si chumaj, a ten zase vraví, nie ja, ale tamten a takto to chumajstvo krúži, až sa dostane opäť ku mne, lebo si niekto myslí o mne, že som hlupák.

* Jestvuje obrana?

- Vždy si predstavujem, ako tí kritici vytvorili takú živú reťaz kritikov a stoja pred kinom či divadlom a hovoria, ľudia, nechoďte tam, je to strašné, nechoďte tam, a tí ľudia pretrhnú tú reťaz a dáko sa do toho kina dostanú. Alebo si tiež predstavujem iné obrazy, ako ktosi zazvoní, keď sa Marienka s Janíčkom chystajú do kina, a povie: "Dobrý deň, ja som, prosím, kritik, môžem s vami chvíľu hovoriť?" "My sa chystáme do kina". "No práve preto s vami chcem hovoriť. Na to by ste nemali, nie je to veľmi vydarené". A Marienka hovorí: "No ale keď ja už som oblečená..."

* A čo dobré kritiky?

- Raz som počul peknú kritiku na náš film Šašek a královna. Sedel som v putyke U Jakuba, prišla pani hlavná a povedala: "Pán Polívka, videla som ten váš film a má to jednu chybu. Nie je to pre sprostých".

* Do akého veku mieniš asi hrať? Aký starý človek môže ešte vystupovať v pantomíme?

- To je ťažká otázka, ja si nemyslím, že by som bol mímom, ale...

* Podaktorí to o tebe tvrdia.

- Vieš, oni ma tak postrkujú, mími hovoria, nie, to je herec, herci hovoria, nie, nie, to je klaun a klauni nie, nie, ty si herec, a takto si ma vlastne podávajú, takže nikdy neviem, čí som. Ja som to vždy miešal. Aj keď vo svojom úplne prvom predstavení, bola na začiatku jedna veta a na konci druhá. Hrdina sa vracia z Valašska po nočnom vyhrávaní, ťažko sa dostáva do postele a rečie: "Kurva, to bol zas deň". Potom sa mu maria šialené sny, celého to zhužve, prebudí sa prepotený, prešťatý z hrúz, ktoré v noci zažil, vstáva a rečie: "Kurva, to bola zase raz noc". Viem si predstaviť, z čoho sa skladá jeho život.

* Neodpovedal si mi na otázku.

- Taký veľký klaun ako bol Grock, hral vari do svojej osemdesiatky. Alebo Voskovec, Werich. Dnes máme nádherného geronta pána Horníčka alebo Brodského a sú stále skvelí.

* Skvelí herci, klauni alebo kto?

- Skvelí herci a klauni, ja to tak neberiem. Nazdávam sa, že komediantstvo je jedno, či je to tragéd alebo komik alebo klaun alebo herec.

* Vidíš nejaký rozdiel medzi klaunom a šašom?

- Pochopiteľne. Šašo je kúpený a platený, bola to funkcia. Čo mohol povedať šašo, nemohol povedať nik iný na dvore. Šašo bol akýmsi ambasádorom medzi dvorom a kráľom.

* Je medzi valašským kráľom a vládnym dvorom voľáky šašo?

- Mám istú výhodu, lebo som sám sebe šašom. Takže som v jednej osobe šašom a kráľom. Šetrní Valaši na tom iba ušetria.

* Jednako vidia predstavenie alebo show. V pesničke, ktorou končievaš televízne ‚Manéže' spievaš "Ptám se však tebe, náš osude, co bude, až tady nebude dojemně pitomá show". Vieš na ňu odpoveď?

- Budem musieť asi zavolať svojmu priateľovi a poradcovi Pepčovi Stejskalovi do Austrálie. Čo bude, až tuná nebude dojemne hlúpa show, nepozná v našej ani vašej republike odpoveď nikto, ani ja.