strana. "Bol to KOMUNISTICKÝ PREJAV, nevhodný do nového milénia", až takto zglosoval hneď zrána Peter Tatár Schusterovu reč.
Vcelku výstižné a presné hodnotenie, absolútne vyčnievajúce zo zákrytu reakcií ostatných politikov, akoby symbolizovalo istú štýlovú inováciu. Niežeby politici DS, zvlášť Langoš a Tatár, si nezvykli byť už i doteraz k rôznym kuriozitkám od srdca najúprimnejší - ale predsa len, ešte v posviatočnej atmosfére... Mohli by navyše trochu ctiť aj naše pamäte a kontext; nebolo to tak dávno, čo Langoš tlmil vášne okolo dezercie z klubu SDK aj tým, že "pán prezident to akceptoval". Vtedy nebol komunista.
Dosť prestrelilo i ďalšie vyhlásenie o "návrate DS k liberálnej politike", k čomu vraj dôjde po odchode Mikloša a Nižňanského, keďže títo dvaja údajne "robili kompromisy medzi ľavicou a pravicou, ktoré škodili oživeniu ekonomickej reformy". Tento výpad si ani nezaslúži vecné pojednanie - ešte aj Langošovi musí byť jasné, že táto vláda politiku DS, ba dokonca ani sólo Mikloša robiť nemôže. I strany s podstatne vyšším poslaneckým potenciálom ako 6 mínus 1 sú v danej koalícii nútené potácať sa od kompromisu ku kompromisu. Že tieto kompromisy nie sú nielenže ideálne, ale zväčša horšie, než by byť mohli, je síce pravda, ale sotva zodpovednosť Mikloša. A DS sa veru nemá na čo sťažovať - vzhľadom na svoju reálnu váhu necháva za sebou výraznejšiu stopu, než ktorákoľvek iná strana. Nižňanský odbil výčitku slovom "neseriózna" a treba uznať, že mohol byť aj nekompromisnejší.
Langoš tu zvolil naozaj nepatričnú stratégiu. Pokiaľ už sa DS chce profilovať na tomto nešťastnom rozchode, alebo aspoň minimalizovať imidžové straty, bolo možné napadnúť tandem odídencov z celkom iného boku. Keby lepšie čítali nálady v SMK, zacítili by značné rozčarovanie nad tým, že Mikloš politicky a Nižňanský odborne ignorovali návrhy SMK pri vytváraní koncepcie územného členenia. Odtiaľ mohli poslať prihrávku Bugárovi i Csákymu, ktorí čelia kritike z vlastných radov, že "komárňanskú" tému položili na stôl fušersky a nešťastne. Lídri SMK by takúto pomoc možno ocenili neskôr, až DS za nimi príde s ponukou predvolebnej koalície.
Priamy ťah DS do roly vnútornej opozície sprava dokumentoval napokon cez víkend František Šebej predramatizovanými výrokmi o neochote niesť ďalej zodpovednosť za niektorých ministrov SDK, konkrétne najmä Kováča. Je to iste dobrá rozlišovacia agenda, problém je však ten, že akúsi nerozbornú zodpovednosť za všetkých ministrov, teda trebárs aj toho Koncoša, nesie celá koalícia spoločne. Napokon, z pozície subjektu mušej váhy je aj kvapku smiešne preberať na seba zodpovednostný étos za širší komplex ministrov, než má strana počet poslancov. Svoje zbohom kompromisom ilustroval Šebej aj obsahovými diferenciami s poslancami SDKÚ, napríklad okolo práve do platnosti vstúpivšieho zákona o slobodnom prístupe k informáciám, kde Langoš a spol. museli o dnešnú podobu normy "bojovať priamo s ideológom SDKÚ Ivanom Šimkom".
Omoho presvedčivejšie odkomunikovala DS obsahovú časť novoročného zviditeľňovania. Text Petra Tatára v týždenníku Domino Fórum o pozadí bankovej reštrukturalizácie, a vlastne o tom, z koho viny sa musíme vyskladať na 100 miliárd na záchranu týchto "ústavov", je azda prvým príspevkom činného politika, ktorý túto problematiku "nemlží", ale aspoň čiastočne objasňuje. Viac propagandisticky, ale stále sympaticky vyznievajú i Tatárove ďalšie návrhy na zníženie daní a odvodov, ako aj úspory rozpočtových výdavkov. Skôr propaganda je to preto, lebo darmo DS "navrhne zrušiť výdavky štátu, ktoré neslúžia občanom", ak nemá aparát, ako to dosiahnuť. A to sme už späť pri Miklošovi a kompromisoch - myslí si Tatár, že by to vicepremiér nepresadil, keby to iba trochu šlo?
Tatárove prezentácie v každom prípade naznačujú, že DS si uvedomuje svoj kruciálny problém: S Miklošom neodišiel iba komunikátor reformného posolstva, ale aj autor makroekonomických koncepcií strany. Ak nemá narastať strata, verejnosti sa musí okamžite prezentovať náhrada s jasným odkazom, že DS zostáva tou najzásadnejšou stranou reforiem. Keďže Kaník je "Miklošove" krídlo, voľba padla na Tatára. Ten nastúpil, najmä vzhľadom na "dominový" text, impozantne.
Politickým tónom i v obsahoch DS razantne naznačila, že začína písať "pomiklošovskú" éru. Jej dominantou bude zvýšená konzervatívno-liberálna vyhranenosť v celej škále politických prejavov. Je to tak trochu vabank, zase mnoho lepších riešení sa nenúka. Stratiť už toho veľa ani nemôže.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
