reprezentácie Josef Masopust. Neprehliadnuteľný ( povedali by ste, že sa výzorovo nezmenil) stále čiperný, aj keď už starší pán bol stredobodom pozornosti mnohých "diskusných krúžkov" -napriek tomu si našiel dosť času aj na debatu s nami.

Čo hovoríte na Zlatú loptu 2000?

"Povedal by som, že na prvých miestach to zodpovedá realite. Pre mňa bol Figo takisto najlepší, na druhé miesto by som však dal Rivalda, na treťom by u mňa bol Zidane. Ale hovorím, že určiť toho najlepšieho z vynikajúcej plejády hráčov, je veľmi náročné. Možno by bolo lepšie, keby sa určilo len prvých päť, bez toho, aby sa určovali jednotlivé miesta."

Spomínali ste Rivalda, Brazílčana. Čo hovoríte na to, že v posledných piatich rokoch, od roku 1995, môžu byť v Zlatej lopte vyhodnocovaní aj Juhoameričania? Predtým to bola striktne európska záležitosť.

"Myslím si, že by to tak nemalo byť. Je to európska záležitosť, mala by sa týkať len Európy. Dobre, Rivaldo je vynikajúci hráč, ale je to Juhoameričan. Tí, čo tu sú z iných kontinentov, by sa v ankete nemali brať do úvahy, predsa ide o najlepšieho futbalistu Európy. Nemá to nič spoločné s Amerikou, Afrikou, Áziou."

Dobre, a čo vravíte na to, že FIFA vyhlásila dvoch futbalistov storočia - u odborníkov Pelého, z výsledkov internetového hlasovania Maradonu. Je to, ako keď Šalamún išiel rozdeliť jedno dieťa dvom matkám.

"To, čo sa stalo, podľa mňa nemá žiadnu športovú hodnotu. Futbalista sa musí, a nielen on, hodnotiť komplexne. Ja som prehlásil, že Maradona je futbalovo kúsoček za Pelém. Pre mňa je Pelé futbalista číslo jeden. A to, že Maradona dal gól rukou a ešte tvrdil, že je to Božia ruka, tým stratil akékoľvek sympatie. A ešte tie jeho aféry, drogy... Nehnevajte sa, ja by som nad tými, čo ho volili vyslovil pochybnosť. Nad tým, že takémuto človeku mohli dôverovať."

Keď sme pri Pelém. Nedávno bol v Prahe a vraj sa mal s vami stretnúť. Potom z toho nič nebolo, Pelé mal zrazu naponáhlo, nechal vás už len pozdraviť...

"Nie, takto to celkom nebolo. Poplietol to jeho tajomník. My sme boli pôvodne dohodnutí na pol desiatu dopoludnia. Oni však deň predtým mali na brazílskej ambasáde večierok, ktorý sa pretiahol až do rána. Takže Pelé odkázal manažérovi, aby ma upovedomil o tom, že to padá a že sa stretneme o druhej popoludní. On mi to však neoznámil, takže ja som tam na pol desiatu išiel. Hovoril som však len s Pelého manželkou, ona mi len hovorila, že Pelé spí a že má zakázané budiť ho pred dvanástou hodinou. Dosť sa čudovala, že mi nikto nič nepovedal. Navyše, v ten deň so mnou robili medailón k mojim sedemdesiatinám a ja som celú tú skupinu, osem filmárov, nemohol nechať čakať do štrnástej hodiny... Pelé mi nakoniec odkázal, že keď to nevyšlo teraz, tak nám to vyjde nabudúce."

Poďme ku vám. Rok 1962?

"Najlepší v mojom živote! Hral som vo finále majstrovstiev sveta a stal sa najlepším futbalistom Európy!"

Takže Chile 1962?

"Spomínam si len v tom najlepšom. Keď sme tam išli, nik nám neveril. Hovorili nám, že nemáme ani kufry vybaľovať, že by to bolo zbytočné. Vraj hneď dostaneme päťku od Španielov, päťku od Brazílie a môžeme ísť domov. Keď sme začali postupovať, tak bolo vidno, ako sa mení pohľad na nás, začali nám chodiť telegramy, ľudia nám dávali najavo svoje sympatie... Keď sme sa dostali až do finále a v ňom sme nehrali podradnú úlohu, tak to bola krásna satisfakcia. Spomienky budú stále krásne!"

Čo bolo splnením väčšieho sna? Finále MS či Zlatá lopta?

"Na Mostecku, odkiaľ pochádzam, bola jedna dedinka. Střimice. Dnes už neexistuje. Ako chlapci sme hrávali futbal, samozrejme, hrávali sme finále majstrovstiev sveta a ja som stále chcel dať gól. A v päťdesiatom zápase v československom drese, teda v jubilejnom, som hral skutočné finále MS a dal v ňom gól. Brazílii. Tak sa mi splnil jeden sen. Zlatá lopta? Že ju získam, to mi nenapadlo, aj keď som to trochu čakal. Ale vymenil by som ju za titul majstra sveta."

Spomínali ste, že keď ste išli do Chile, domáci, teda naši fanúšikovia, vám veľké šance nedávali. Domáci v pravom zmysle, čílski fanúšikovia, sa vás ujali okamžite.

"Bolo to hlavne preto, že sme v prvom zápase hrali proti Španielom. A to bolo vlastne kolonizátorom Južnej Ameriky, a teda aj Chile. Skutočne sa to prejavilo na sympatiách domácich, my sme tak mali úžasné publikum, ktoré nám fandilo viac ako to naše doma."

O desaťročie neskôr tam bol prevrat - vojenský puč. Allendeho zavraždili, k moci sa dostal Pinochet, trebárs z Národného štadióna, z Estadio Nacional, sa stal koncentračný tábor... Spomenuli ste si vtedy na Chile?

"Áno! Rozhodne áno! Ja som s ľuďmi v Chile veľmi cítil, pretože sme ich spoznali ako vynikajúcich, priateľských, dobrosrdečných a úprimných ľudí, ktorí mali radi futbal. Keď sa to tam všetko udialo, strašne sme ich ľutovali."

Na vyhlásení ankety o slovenského Futbalistu roka a Slovenského futbalistu storočia ste na pódiu prehlásili, že teraz už chápete prečo sa Česko - Slovensko v roku 1993 rozdelilo. Vraj takto môže oceniť až dvoch vynikajúcich hráčov. Ako ste však prežívali rok 1993 naozaj?

"Nie je to prehnané, keď poviem, že ma to bolelo. Uvedomil som si, že my ako Československo sme boli malý štát a teraz sme sa stali ešte menšími. Všetky problémy sme rozdelili, zároveň však znásobili. Keby sme ostali spolu, tak by sme rozhodne boli ďalej, ako teraz obidva národy sú."

Aj vo futbale?

"Určite! Ale nielen vo futbale! Všade. V športe - v hokeji, v hádzanej... Ja som mal veľkú radosť, keď vo finále hokejových MS hralo Česko proti Slovensku. Viete, čo to znamená, takéto dva malé "štátečky", v konkurencii Kanady, Ameriky, Ruska, Švédska - a hrajú finále?! Ako hrajú naši i vaši v NHL? A predstavte si z tohto spravený jeden manšaft - ten by nemal konkurenciu!"

Vyhlásili vás za československého futbalistu storočia.

"Je to obrovská pocta. Je naozaj ťažké vyberať niekoho konkrétneho, sto rokov je dlhá doba, takže som strašne rád. Aj šport, podobne ako každá činnosť v našej spoločnosti, však prechádzal istým obdobím. A nie každá etapa mala rovnaké podmienky, ja to dokumentujem na súčasnej generácii a pánovi Bicanovi, ktorý mal svoje najlepšie roky v čase, keď bola vojna a hral len v Čechách a na Morave. Do sveta sa nedostal. Súčasní hráči majú možnosť hrať za Real Madrid, Manchester United, Lazio Rím, sú stále na očiach, preto je ich popularita ďalekonásobne väčšia ako kedysi."

No, dobre - na druhej strane, v anketách o futbalistov storočia v jednotlivých krajinách akosi všade vyhrávajú hráči vašej éry, 50. - 60. rokov. V Rusku Jašin, na Slovensku Popluhár, vo svete Pelé, v Čechách vy, spomeňme ešte Di Stefana, Puskása...

"Možno táto mladá generácia ešte nie je v takom podvedomí u odborníkov a fanúšikov. A možno, aspoň z hľadiska Čiech a Slovenska, je to aj tak, že sú oceňovaní hráči, ktorí hrávali v 10 - 15- ročnom období, keď bol československý futbal na vrchole. Teraz to má skôr také vlnovité tendencie. Trebárs Česi - v Anglicku na ME to bolo dobré, teraz v Belgicku a Holandsku veľmi nie."

Hrávali ste za Duklu Praha, tím, pre ktorý platilo, že doma nie je prorokom. Obľúbená a vážená v zahraničí, pravidelne chodila vyhrávať Americký pohár, doma však patrila k fanúšikovsky neobľúbeným tímom. Juliska bola symbolom chudobnej návštevy.

"Pán Korský, tréner Dukly, nás upozorňoval na to, že sme tak trochu umelo vytvorené mužstvo, že nebudeme mať priazeň divákov a aby sme sa na to pripravili. Tak sme na to boli stále pripravení. Do každého zápasu sme išli s tým, že nám ľudia nebudú fandiť. Keď sa však človek vžije do polohy fanúšika, tak to bolo celkom pochopiteľné. Boli sparťania, slávisti..., a keď hráči ich klubov prišli hrať za Duklu, tak boli samozrejme proti tomu. Ale na druhej strane, hrávali sme medzinárodné zápasy, európske súťaže a mali sme hromadu fanúšikov. Pretože ľudia prišli na futbal. Držali síce palce Sparte, Slávii, iným klubom, ale pri nás prišli fandiť československému futbalu. Pre nás to bola taká náplasť v zmysle, že našinec vie oceniť dobrý futbal, aj keď je "fandovsky" spätý s niečim iným - je však na pražskej Dukle."

Chodili ste v rámci ligy na Slovensko - mali ste obavy z nejakého súpera? Vedeli ste, u toho to bude ťažké...

"Čo sa týka súperov po futbalovej stránke, tak to nie, obavy sme v tomto smere nemali z nikoho. Z hľadiska podmienok, obecenstva to už bolo iné. Radi sme chodili do Bratislavy, tam sme mali dosť fanúšikov - keď sme hrali na Slovane, fandili nám interisti, keď na Interi, držali nám palce slovanisti. To isté platí aj pre Košice, tam boli jeden rok dokonca tri ligové kluby. Ťažké, hovorím o tých podmienkach, to bolo v Nitre, Žiline."

Poďme ešte ku Dukle. Tá už neexistuje, najprv išla na "hosťovanie" do Příbrami, potom to bola Dukla Příbram, teraz je to Marila Příbram, po Dukle už niet ani stopy...

"No, pokiaľ ide o Duklu Příbram res. Marilu Příbram, tak pre mňa to skončilo! Len nedokážem pochopiť, ako to ľudia, myslím na tých z armády, mohli dopustiť. Že sa vôbec niečo také stalo! Veď meno Dukly je v Európe ešte aj teraz veľmi vážené."

Chodíte na futbal?

"Samozrejme! Na každý medzištátny."

Aj na ligu?

"Keď je to v televízii, tak vidím každý zápas. Osobne už len tam, kde to mám bližšie - na Spartu, Slaviu, rád chodím do Teplic, kde som začínal. Nenavštevujem však ligové zápasy pravidelné a nenavštevujem ich ani toľko, koľko by som mohol."

Nedávno zomrel Emil Zátopek. Vraj ste ho poznali.

"Bohužiaľ, musíme počítať s tým, že každý z nás raz odíde. Emil však odišiel dosť skoro... Čo sa týka športovca a človeka, tak si myslím, že to bola určite najväčšia legenda československého športu."

Viedli ste kluby, aj čsl. reprezentáciu. Nepomýšľate ešte na trénerstvo?

"Nie, určite nie!"

Váš bežný život teraz?

"Je to život dôchodcu. Robím čo chcem a nemám problémy s ničím."

Deň však určite netrávite kŕmením holubov.

"Nie, to nie. Robím na chalupe, čo ma baví, stetávam sa s dobrými ľuďmi, s priateľmi a zo života mám na staré kolená potešenie."

Foto: pondelok, POpluhár, Masopoust ROSA

Text ku foto: Symbolické - cenu pre najlepšieho Slovenského futbalistu storočia Jozefovi Popluhárovi český futbalista storočia Josef Masopust

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.