vysokú školu má záujem, napísal prvú medicínu, potom fakultu telesnej výchovy, ďalej stavebnú a až posledné divadlo. Nato rozoskúšal inscenáciu s režisérom Rážom. Nadšený vyplnil prihlášku na pražskú DAMU. Nevzali ho. Prijali ho však na fakultu telesnej výchovy. O rok mu prijímačky na DAMU vyšli. Už za štúdia zaujal vo filmoch 'O princezně Jasněnnce a létajícím ševci', 'Proč?' ako aj 'Bony a klid'. Po absolutóriu ho angažovali do divadla Na Vinohradech, vystupoval aj Na Zábradlí. Od roku 1989, keď jazdil presviedčať o postoji štrajkujúcich hercov a s autom havaroval, je odkázaný na vozík. V roku 1991 ho prichýlil divadelný spolok Kašpar, vystupoval aj v divadlách Minor, Viola a Lyra Pragensis. Pred štyrmi rokmi získal cenu Thalie za najlepší herecký výkon. Je slobodný, žije s rodičmi v domčeku so záhradou v Prahe 4, jazdí na chalupu do južných Čiech k Třeboni, preháňa sa na osobito upravenom bicykli a lyžiach, rád pláva. Nedávno sme ho privítali ako 'Richarda III.' v Košiciach.

* Honza, tvoji hereckí kolegovia majú pohybové možnosti, ty musíš tvrdo psychologicky prepracúvať postavu.

- Moje obmedzenia sa mi stávajú zároveň výzvou. Stále jestvuje možnosť objavovať čosi nové, neodskúšané. Samozrejme, ma viacmenej ovplyvňuje spätosť s kolieskovým kreslom. Na jednej strane je človek slobodnejší v hľadaní a v prejave, na strane druhej sa vyskytujú komplikácie, ktoré treba okamžite riešiť a technológie, pre mňa rovnako dôležité ako inšpirácia. Napríklad hľadanie nápadu, ako byť blízo partnerke, ako sa k nej vlastne dostať. Stojaci človek sa iba obráti a urobí krok. U mňa ide o natoľko výraznú akciu, že môže vymazať situáciu, citovým pradivom, pohľadom očí prácne vybudovaný vzťah s hereckou partnerkou. Nie je jednoduché riešiť to, nie je jednoduché nachádzať možnosti, pocit prirodzenosti. Neustále si musíme hovoriť takto by to nešlo, takto by to mohlo byť, takto je to už falošné.

* Ako ti pomáha dobrý telesný stav?

- Pochopiteľne, keď má človek ťažkosti s premiestňovaním sa, ide mu všetko lepšie, keď má dobrú telesnú kondičku. Odrazí sa to aj na psychike. Ale, povedzme, začneš skúšať v šibeničnom termíne predstavenie, ktoré si vyžaduje maximálne zaujatie a chceš tam byť čo najdlhšie po celý čas. A odrazu telo zaprotestuje. Čiže je to neustály rébus. Ustavičné pohybovanie sa na hrane. Nikdy nevieš, kedy to presiahne mieru únosnosti.

* Duševné ťažkosti?

- Pravdaže. Keď ti telo dá najavo, že mu záťaž nie je po chuti, začne sa búriť a robiť starosti, psychologicky ťa zaťaží skutočnosť, že nemáš istotu, či vôbec čosi dorobíš a doskúšaš. Keď pracuješ pod tlakom a chceš čosi stvoriť, ale máš málo času, psychika sa ti prejaví na tele.

* Je to horšie telesne alebo duševne?

- Naraz, povedzme, pol roka sa nič nedeje, skúšajú iní kolegovia, mám chvíľku voľna a nájdem si svoj rytmus. Čas na prechádzky do prírody, plávanie a podobne. A potom zasa príde obdobie, keď sa všetko zvrtne do veľkého kolotoča. Vytvára to hrozný atak na telo aj na mňa, všetko sa snúbi a keď som pod tlakom, opäť si to odnesie moja telesná schránka.

* Výsledok?

- Väčšinou pobyt v nemocnici. Sú to pre mňa muky, lebo prežívam svoju nemohúcnosť a neschopnosť splniť svoje slovo. Veď som už mal dohodnuté termíny ďalších skúšok alebo predstavení, ako herec poznáte svoj program dva mesiace dopredu. Keď dôjde k takémuto výpadku, je to skúška nervov.

* Ako vieš, že sa blíži kolaps?

- Je to veľmi tenký ľad. Niekedy po predstavení, keď sa navŕšia pretlaky, začínam dostávať signály, že ešte kúsok a bude zle. Za posledné tri-štyri roky prichádzal taký cyklus po pol roku. Niekedy sa pozriem do diára a presuniem termín, inokedy je však moja chyba, že som príliš mäkký a neodmietnem veci, ktoré presahujú dané možnosti. Po pobyte v špitáli vždy odchádzam zregenerovaný s vierou, že všetko bude v poriadku a ja si budem dávať pozor.

* Rád bývaš medzi ľuďmi, vyhľadávaš posedenia. Nakoľko ti napomáhajú oddychovať a nakoľko ťa na druhej strane depcú?

- Po všetkých tých skúsenostiach a cykloch viem, že v určitých situáciách by bolo pre mňa prospešnejšie ísť domov. Ale po predstavení, o jedenástej večer ísť na rehabilitáciu, cvičiť či plávať dosť dobre nejde. Navyše človek má ešte plnú hlavu pocitov. Koľkokrát sa rozhodnem ísť z divadla rovno domov, potom kohosi stretnem, alebo posedím sám, jednoducho potrebujem pobudnúť, aby napätie doznelo. Ja robím veci naplno, investujem do nich veľa energie a kým sa dostanem z pocitu nazad so skutočnosti, rád zotrvám v šatni. A potom neviem len tak strihnúť, obliecť sa behom piatich minút a čau. Mal by som si uchrániť čas, vedieť skĺbiť príjemné s užitočným a cez deň ukradnúť si chvíľu na relaxáciu. Žiaľ...

* Čo robíš doma?

- Ide o to vypnúť. Francúzi na to majú jedlo. Hodia starosti za hlavu a sú schopní dve hodiny jesť a klebetiť. To som tam zažil, to ma vždy fascinovalo. Nejde o to, že sa napcháme a ideme preč.

* Vypínaš?

- Vypnúť viem iba doma v posteli, alebo v prírode - na záhrade, keď idem so psíkmi a kúpeme sa v rybníku, či vezmem ich prebehnúť sa do lesa. Keď sa tak ponorím do bazéna, do vody, je to uvoľnennie. Alebo keď idem do posilovne. Očista je veľmi dôležitá. Keď chýba, resty sa mi zbierajú a telo ich dá najavo.

* Žiješ len divadlom?

- Čo si! Divadlo sa nedá robiť ináč, iba že ho má človek rád. Ten malý zázrak, ktorý sa udeje každý večer na javisku je fascinujúci! Ale sú aj iné veci, formality na úradoch a podobne. Musím ráno vstať, aby som ich vybavil, potom mám skúšku, alebo dabing.

* A okrem neho?

- Nebránim sa ničomu. Dabing je iba príležitostná záležitosť. Totiž každá z podôb hereckej práce má svoje zákonitosti aj čaro a je vzrušujúce ich nachádzať. Povedzme, vyjadrovať sa iba hovoreným slovom na audiokazete alebo na platni, či v rozhlase. Jáj, a nakrúcam pravidelne nepravidelne mesačník...

* Čiže nepravidelný mesačník.

- ...magazín pre a o zdravotne postihnutých ľuďoch. To má zmysel. Ale všetko si vyžaduje prípravu. Nedá sa iba prísť a byť tam. Keď dostanem do ruky text, aby som sa pokúsil čosi odovzdať, musím sa naň aj pozrieť.

* Bol si začínajúca hviezda a naraz, v zlomku sekundy si bol z tej veľkej slávy dolu.

- Ťažko povedať v takom krátkom časovom horizonte. Odrazu sa všetko behom sekundy zastaví. Potom je to polhodina, pol dňa, pol roka. A nič a nedeje. Všetko je rovnaké. Mal som poranenú hlavu a tak pravdepodobnosť či prežijem alebo neprežijem bola 50 na 50 percent. Ležal som v hlbokom bezvedomí a dva tábory lekárskeho konzília medzi sebou bojovali, či sa im podarí vypumpovať mi z mozgu hematóm alebo nechať veciam prirodzený priebeh. Prvý variant znamenal väčšiu nádej na prežitie. Zároveň však hrozili trvalé následky. Mohol som ostať na úrovni mentálne retardovaného dieťaťa. Druhý variant bol oveľa riskantnejší. Hrozilo, že neprežijem. Ale keby sa mi pošťastilo prežiť, jestvovala väčšia nádej, že sa vrátim do normálneho stavu.

* A?

- Zaplaťpánboh, po dlhom reťazci diskusií vyhrala druhá skupina. Dopadlo to vynikajúco.

* Ako prebiehalo prebúdzanie?

- Nebolo to zo dňa na deň, išlo o dlhodobý postup. V istej fáze, keď som po dvoch mesiacoch vôbec precitol, nechápal som, čo sa stalo. Sprvoti som si myslel, že som spadol zo schodov alebo sa udrel do hlavy. Nevedel som, kde som. Potom sa mi všetko postupne začalo vybavovať. Mal som zadrôtované sánky, úplne rozbité ústa, hlavu, ležal som na chrbte, ľavá ruka sa mi nehýbala, nohy sa nehýbali, nič sa nehýbalo. Tešil som sa, že som vôbec na svete, že dýcham, hľadím vôkol seba, hoci som mal obrovské depresie. A odrazu sa začalo zlepšovanie.

* Koľko to trvalo?

- Zopár mesiacov. Minimálne pol až trištvrte roka. Čas je našťastie relatívny. Naraz si uvedomujem milosrdnosť toho dlhodobého procesu. Odrazu prišiel ten najdôležitejší okamih: nádej na zlepšenie, že mám ďalšiu perspektívu, nielen že som sa prebral.

* Kde sa nabrala?

- Skrslo mi: počkaj, veď ty si vlastne dostal šancu, že si tu ostal! Veď to je v podstate fajn! Možno tu mám voľáke resty. Ide o výzvu, čo ďalej. Odo dneška nebudeš ležať v posteli a zaoberať sa tým, čo bolo, ale čo bude. Vrátiš sa do života. Tá chvíľa bola ohromne dôležitá. To rozhodnutie, že ide o novú čiaru, čistý stôl. Sťaby sa narodil nový človek. Došlo k prerodu v duševnom stave.

* Dobre, ale odkiaľ tá nádej?

- Nemal som porušenú miechu. Na začiatku to totiž nebolo jasné. Kvôli určitému poškodeniu chrbtice vznikol veľký opuch, ktorý tlačil na miechu. Robili mi testy citlivosti, pichali ma do prstov, všetko v poriadku. Museli mi naviazať hlavu na skrutky, lebo v tom nemohúcnom stave bola životu nebezpečná hlava a vtedy vraj zavolal ktosi zo Šumperka, aby sa mi skúsili pozrieť na bederné stavce. Lekári to preverili a zistili tam naozaj problém. Čiže jestvovala možnosť zlepšenia, to mi pán doktor po precitnutí povedal.

* A zlepšenie?

- Pán doktor mi ukazoval prsty a chcel, aby som mu povedal, koľko to je. Jedna, dva, päť, ďalej nie. Ďalej som nemohol. Postupne som sa mentálne zlepšoval, až som znormálnel. Tak prišla motivácia.

* Myslel si vtedy na herectvo?

- Vôbec nie. Niežeby som zabudol, ale bol som rád, že sa sám napijem, vycikám, že sa postupne posadím na vozík.

* Čo dodávalo silu?

- Kamaráti, ktorí prišli za mnou a správali sa ku mne prirodzene. Človek bol predtým zvyknutý na anjelske krídla ošetrovateľov a odrazu príde ktosi, koho som poznal a hovorí mi normálne slová. Najhorší je falošný súcit. Keď ten druhý je v rozpakoch a nevie, čo povedať. Opakuje len: "Honzíček, je to výborné, neboj sa..."

* Spomínal si vozík.

- Keď po prvý raz prišla sestrička a povedala, že sa mám naň posadiť, pomyslel som si, že sa zbláznila. Chcel som jej vynadať. Mal som vtedy 35 kíl aj s posteľou. Bol som taká kôpka nešťastia. Telo plné strachu. Pri každom pohybe som zažíval veľkú bolesť. Ale dokázal som to! Ten pocit života, vlastného prežitia bol hrozne silný, dôležitý a povzbudzujúci. Vlastne všetci tí báječní ľudia okolo mňa vtedy a potom, pri rehabilitácii v nemocnici na Vinohradoch, mi dodávali nádej, že cesta sa ešte nekončí a kamsi vedie.

* A ľudia z umeleckej branže?

- Ukázalo sa, kto je kto. Išlo o úplne prirodzený proces selekcie. Odpadli rôzni priatelia, prostredia, iní či iné ostali alebo sa objavili úplne noví. Tí poctiví.

* Čo návrat domov?

- Keď som pochopil, že som späť, bolo to fantastické. Človek má stále tendenciu vracať sa v myšlienkach k tomu čo bolo, prečo to tak bolo, čo by bolo keby, a to ho vyčerpáva. Uzemňuje. Ale keď sa obráti a povie: tak dobre, hup do života, v tej chvíli akoby sa jedny dvere zavreli a ostatné ukázali kľučky, len po nich siahnuť. Bol to prísľub. Veď ono to ide a ja som sa tak strašne bál. Tak to musím skúsiť. Predsa nemôžem povedať, že čosi nejde, keď som to ani neskúsil. Chcem to skúsiť!

* Divadlo?

- Povedal som si: dobre, tak som na vozíku, ale čosi ma čaká, aj keď v časovom horizonte, na dlhú trať, zmena nepríde zo dňa na deň. Musel som uvažovať, čo budem robiť. Už som sa nevracal k úlohe Rómea, ktorú som študoval pred nehodou. Totiž my sme ešte večer 17. novembra 1989, pred udalosťami na Národní tříde skúšali, odtiaľ sme išli rovno na Ha-divadlo, ktoré hosťovalo v Národnom. Neuveriteľné súvislosti. Po úraze som sa nevedel rozpamätať už ani na jeden text z mojich inscenácií. Trápilo ma to. Potom sa všetko upokojovalo, zoskupili sa mi merítka hodnôt. Nadobudol som pocit, že jestvuje veľa možností robiť a vôbec neboli zamerané na divadlo. Uvedomil som si, že to ani nie je podstatné. Kamaráti, ktorí chodili so mnou na rehabilitačné cvičenia, mi hovorili, že boli prípady, keď sa pamäť vracala po desiatich rokoch. Nezhrýzal som sa. Jestvuje predsa toľko príležitostí: cestovky, kancelárie, všetko jedno, môžem hoci maľovať. Odrazu vyrukoval Jakub Špalek s ponukou, aby som prišiel k nemu do divadla Kašpar. Potom mi ponúkol prácu režisér Jan Kačer, pani Michajlová rozhlas, objavili sa nejaké básničky, dabing. Úžasní ľudia, ktorí ma naštartovali aspoň tým, že sa ku mne správali ako predtým. Človek mal chuť odrazu žiť, lebo ma brali ako človeka a nie nejakého odloženca, trpeného kripla. Stále tu bola nádej, že sa môj stav môže zlepšiť. Tá nádej sa nikdy nekončí. Stále verím.

* Rodičia?

- Sú báječní. Som vďačný, že ich mám. Chodili ma navštevovať každú chvíľu. Niekedy som ale vedel byť protivný. Prišli za mnou po práci, odložili svoje problémy a s veľkou láskou mi chceli pomáhať. Vnútorný pocit trápnosti toho stavu ich však možno podvedomo iritoval. Tak sme mali obdobie akejsi vojny. Vyjasnilo sa to, až keď som sa dostal domov.

* Ako?

- Začali sme perfektne fungovať. Naučili sme sa byť maximálne nápomocní a maximálne tolerantní. Nechať si vzájomnú slobodu.

* A rozumiete si?

- Uvedomujem si, že moja situácia vplýva nielen na mňa, ale aj na mojich najbližších. Je to pre nich naraz veľká morda. Z hľadiska ich predstáv o perspektívach ich dieťaťa. Mám fantastickú mladšiu sestru. Proces, ako sa s tým vyrovnať, prebieha na oboch stranách. Musí sa navzájom zladiť. Chceme sa mať radi, máme sa radi. Ale hľadáme si cestu k sebe.

* Máš psa.

- Mám dvoch. Labradorov. Až doma som pochopil, že nepatrím do kategórie dieťaťa, ktorému treba vytierať zadoček. Že som človek, ktorý ide svojou cestou. Len v iných podmienkach. Mal som vtedy, v '89 roku, priateľku. Slovenku z Bratislavy, bývalú spolužiačku z DAMU. Bela bola senzačná. Chodila za mnou do nemocnice, to bol tiež dôležitý moment, že ostala so mnou. Bola to jedna z veľmi cenných posíl. Tri roky po úraze sme sa dohodli, že sa rozídeme. Vídame sa doteraz. Keď som bol v nemocnici, tak sa Formanovcom rodili šteniatka. Mali labradora Zemana. Jeho potomkom bol otec nášho psíka Humprick. Skrátka, Bela bola pri pôrode. Keď sa narodil psík s bielou labkou, čiže sťaby už "zlý" pre chov, vybrala ho pre nás. Dala mu meno 'Pacička'. Doktor Hercík vtedy utrúsil len: "No dobre, Pacička, teraz je to milé, ale neskôr bude dáma, z dámy matka a bude to nedôstojné". Nato Bela hovorí: "Bude to Dievča". Takže až dodnes mám Děvče. Keď som prišiel z nemocnice po prvý raz domov, Bela mi priviezla Děvče - také rozklepané kozľa na dlhých nožičkách, malo asi dva mesiace. Dnes je to veľmi plodná matka. Mala už veľa šteniatok. V druhom vrhu tri. Chcel som si jedno nechať. Tiež dievča. Tak mám teraz ešte Trnku. Má už štyri roky.

* Čo iné dievčence?

- Nepýtaj sa.