Kočiš od detstva sníval o čistokrvnom vlčiakovi, ktorých považuje za mimoriadne múdrych psov.
"V tom čase, V 60.-tych rokoch, to však nebola lacná záležitosť, a tak som sa musel uspokojiť s Rexom, ktorý bol takou milou pouličnou zmesou. Bol to malý psík, ktorý sa len vzdialene podobal na vlčiaka. Aj tak sa však dal vycvičiť a prevádzal niektoré artistické kúsky, napríklad skákal cez ploty," usmieva sa pri spomienkach Emil Kočiš, ktorý pochádza z dedinky na Spiši.
"Mal však jednu nedobrú vlastnosť, ktorú sme zistili až časom, keď mame začali miznúť sliepky. Dlho sme nevedeli, kto nám tie sliepky dusí a až potom sme zistili, že je to môj Rexo. A robil to tak prefíkane, že keď ju zadusil, zahrabal si ju na odľahlé miesto. Keď to mama zistila, pes musel ísť z domu, či som chcel alebo nie," dodal E. Kočiš.
"Tak som ho daroval jednému susedovi, ktorému sa stále páčil. Bol som rád, že si Rexa vzal a nemusel byť utratený. Po čase, keď sme sa stretli na autobusovej zástavke, tak sa mi sused posťažoval, že nevie, čo sa deje, ale že mu dajako husi kapú. A vtedy som už vedel, že je zle. Neskôr aj on zistil, že to Rexo, ale už neviem, čo s ním urobil," zaspomínal si na nezbedného Rexa Emil Kočiš, ktorý už svojich rodičov nikdy nepresvedčil, že nie každý pes hrdúsi sliepky.
"Teraz mám vlastnú rodinu a opäť sa otvoril problém pes. Moji synovia veľmi chceli psíka, manželka však bola jednoznačne proti, pretože do bytu pes nepatrí. Dlho sme odolávali, nakoniec deti presvedčili mamku a psa sme im kúpili. Ja som sa pre kúpu psa obetoval tak, že som jeden večer žehlil, aby sme ju obmäkčili. Manželka mi potom síce tvrdila, že v slabej chvíli som prisľúbil celoživotné prebratie žehlenia, no to sa mi veriť nechce," usmieva sa Emil Kočiš.
"Splnil sa tým aj môj detský sen, kúpili sme si čistokrvného vlčiaka, resp. slečnu vlčicu Jessinu. Nebolo to však bez problémov. Nemáme ho v byte, ale u babky na dvore. Babka už nie je najmladšia, občas má nejaké zdravotné problémy a spočiatku nebola našim nápadom veľmi nadšená. Súhlasila len preto, že nechcela zarmútiť svojich vnukov. Teraz je však situácia taká, že babka by si už bez Jessiny nevedela svoj život predstaviť. Cíti sa s ňou v bezpečí a keď sme raz navrhli, že ju vezmeme do Košíc, povedala nám, že to si budeme musieť kúpiť iného psa," dodáva riaditeľ Kočiš.
Celá rodina babku i svoju psiu slečnu navštevuje pravidelne, synovia Michal a Juraj tam trávia prázdniny. Na svoje si príde i hlava rodiny, pred ktorou má pes najväčší rešpekt.
"Jessina nie je na reťazi, behá po dvore. Najradšej má kosti a mäso, čo nie je práve najlacnejšie. Pozitívne je však to, že odkedy ju máme, nič nevyhadzujeme, všetko jej zbierame do sáčku a potom jej vystrojíme hostinu. Inak babku pravidelne zásobujeme granulami," vysvetľuje E. Kočiš.
Jessina má najradšej mladšieho syna E. Kočiša 14-ročného Jurka, ktorý s ňou trávi dlhé hodiny. Hrá sa s ňou, rozpráva sa s ňou, škrabká ju, všetko jej dovolí a nie je na ňu vôbec prísny a navyše jej stále nosí lahôdky.
"Používa také finty, že si na obed naloží na tanier veľa jedla, potom povie, že už nevládze a so zbytkom beží k Jessine, ktorá sa takým pôsobom občas dostane aj k rezňom. Veď by jej čisté zemiaky nechutili, bráni sa, keď ho odhalíme."
Veľkým snom mestského šéfa KDH je postaviť raz pre svoju rodinu rodinný domček. Už roky šetria v stavebnej sporitelni a výsledkom je zatiaľ hrubá stavba. Keď sa ju raz podarí dokončiť, E. Kočiš si do záhrady určite kúpi aj psíka.
"Páčia sa mi veľké plemená a ak to nebude vlčiak, viem si predstaviť aj slovenského čuvača alebo newfoundlanďana," povedal nám na záver nášho rozhovoru Emil Kočiš.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
