Marcel KLIMZA
Zdal sa mi sen, dosť čudný a dosť budúci.
V tom sne však neboli domy, neboli tam vtáci, a ani
tráva tam nerástla. Obhliadnem sa, že aspoň stromy
tam nájdem, ale tam nebolo nič. Proste nič. Len suchá pôda mi prašťala pod nohami a ja som blúdil
ako smrť, ktorá v pustej doline hľadá niečo na
skosenie.
Zrazu však v monotónnej púšti, horšej ako nuda
vidím tunel, v zemi, skoro ako do pekla. Na konci tunela dvere z ocele a na nich kľučka. No tak stisnem ju, nech som už tam. Nahliadnem dnu a namiesto pekla je tam mesto, ľudia a... smrad. Tam teda zmizli ľudia z povrchu. Prečo však, neviem. Ľudia sú iní, neveselí, bledí. Počujem zvuky a jazyky ktorým nerozumiem, a vidím tváre, ktoré nepoznám. Aj medzi nimi však nájdem reč, ktorej rozumiem, a tak už viem, prečo sú ľudia pod zemou.
Pýtal som sa ich na svetlo, ktoré ich prinútilo zísť sem dole. Bolo to svetlo z Neba, z vesmíru ?
To svetlo však bolo zo Zeme, z bomby ktorú voláme Atómová.
Pre ľudskú nevraživosť sme tu ako v hrobe v podzemí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
