bolo vynikajúce. Simon Šomorjai v ňom zažiaril ako poslucháč konzervatória. Absolvoval ako Alfréd z Verdiho Traviaty. Mnohí o ňom hovorili ako o novom Margitovi. Podobne ako dovtedy najlepší Nemorino z Nápoja lásky, aj mladý Šomorjai dostal ponuku ísť za hranice košického chotára. Sedem sezón spieval v Opere Slovenského národného divadla.

Kde pôsobíš teraz?

"Od februára 2000 mám čiastočný úväzok v Štátnom divadle Košice. Rozhodol som sa vrátiť sa, mať niekde malé zázemie. Vraciam sa sem rád. Ponuky na hosťovania a koncerty mám, vedenie mi v tom skutočne veľmi vychádza v ústrety.

Si jeden z mála tých spevákov, ktorí sa vracajú do Košíc. Veľa dobrých z tohto divadla odišlo do sveta.

"No, s tými dobrými spevákmi je to tak... Možno som sa vrátil, lebo nie som až taký dobrý spevák..."

Keď sa človek pozrie na výpočet tvojich úspechov, asi to nebude také zlé. Ty si najprv absolvoval Gymnázium na Opatovskej ulici v Košiciach. Až potom si sa rozhodol študovať na konzervatóriu.

"Som šťastný, lebo robím to, čo mám rád."

Obidvaja tvoji rodičia spievali. Otec Juraj bol známym a obľúbeným sólistom, výborným hercom. Mama dokonca učila spev na konzervatóriu. Vedel si, že sa na podobnú cestu niekedy vydáš tiež?

"Nie, nikdy som to nevedel, dokonca som to ani nechcel, ale ten vplyv bol silný. V treťom ročníku gymnázia, keď sa začali vypytovať čo ďalej, som začal uvažovať. K hudbe som mal vždy blízko, vyrastal som v tom. Keď ma moji rodičia nemali kde nechať, tak ma zobrali na skúšku do divadla. Som postihnutý. Čo mám robiť?!"

Čo pekné si doteraz zažil, o čom môžeš hovoriť, že to bolo vzácne?

"Pre mňa je ale najväčším šťastím, že som sa narodil a vyrastal v rodine, kde som vyrastal. Že mám teraz svoju rodinu, že som si našiel partnerku a mám dvoch synov. Dúfam, že sa raz budem môcť chváliť ako Svätopluk. To je skutočne to najväčšie šťastie, pretože bez všetkých týchto ľudí a ďalších, ktorí sa ani nedajú vymenovať, lebo je ich strašne veľa na svete, by som nebol tam, kde som. To je najväčšie šťastie. To, že ma diváci vidia na pódiu, že spievam... Úspechy... tie nechajme na časy, keď budeme na školské lavice spomínať s umelým chrupom."

Keď spomínaš školu, na gymnáziách sa vtedy zaviedli odbory. Aký si mal ty?

"Ekonomika a administratíva. Učil som sa písať na stroji. Používam ho dokonca aj dnes, keďže sa strašne bojím takých vecí, ako je počítač. Občas musím na stroji písať nejaké žiadosti a celkom mi to ide. Som rád, že som sa to naučil."

Zaujíma ma manželka a synovia. Našiel si ju v Bratislave?

"Nie, my sme okolo seba chodili na košickom Konzervatóriu. Moja žena je zo Štrby, spod Tatier, nie je speváčka, je herečka. Vidieť ju v televízii v detskej relácii Bútľavka. Len normálne nemá na hlave tie bláznivé vrkoče. Máme štvorročného syna. Narodil sa v ten istý deň, ako moja pani, takže dostala na 24. narodeniny darček. Toho druhého som neodhadol, ten sa narodil pred necelým polrokom. Starší je Samuel, mladší Manuel. Keď budem starší a nebudem si už nič pamätať, aby som si spomenul aspoň na jedného. Len neviem, aké meno dám tretiemu."

Nemala by to byť dcéra?

"Mohla by to byť aj dcéra. Je to veľmi pekné. Nič nie je dôležitejšie na svete, ako deti. Ja sám som jedináčik, takže viem, o čom hovorím."

Kde budete všetci bývať?

"My sme bývali v Bratislave, máme tam trvalý pobyt. Presťahovali sme sa na Záhorie, lebo o Záhorákoch sa hovorí, že sú to Východniari, ktorí nedošli do Prahy. My sme na Záhorí, sme exemplárne prípady. Naši synovia sú už Bratislavčania. Bývame stále na Záhorí, keď treba, prídem do Košíc."

Čo máš v kalendári okrem polovičného úväzku v košickom divadle?

"Hosťovania v stredoeurópskych metropolách. Idem do Prahy, Budapešti, určite sa budem teraz viac snažiť ako umelec na voľnej nohe. Najbližšie mám ešte predstavenia v Brne, ktoré musím odspievať. Aj na koncerte v Košiciach som spieval áriu z opery Andrea Cheniér, v ktorej v Brne účinkujem. Dúfam že aj v Košiciach ma čakajú pekné úlohy."

Čo ti ponúkli v Košiciach?

"V júni som spieval v Eugenovi Oneginovi, ale až po premiére. Aj keď sa o tenoristoch hovorí, že nie sú úplne normálni, ja som úplne normálne ochorel. Ani na jednej premiére som sa nemohol zúčastniť. V Bohéme nevystupujem, už som starší usadlejší pán, takéto mladícke postavy mi už neprináležia."

Čo je pre teba dôležitejšie: divadlo alebo koncerty?

"Je to zhruba na polovičku, aj keď tá polovička vždy ťahá jedným smerom. Divadlo je určite dôležité. Ale aj koncerty. Mám nový frak."

Humor nechýba ani v tvojich vystúpeniach na javisku. Vidno na tebe, že si skutočne divadelník, herec, že chceš ľudí zabaviť, vtiahnuť ich do deja.

"Ja mám rád divákov. Príprava predstavenia, zodpovednosť, to nikoho nezaujíma. Nikto nie je zvedavý, či máš nejaké starosti... My sme tiež len ľudia. A musíš vystúpiť, musíš hrať. Neverím, že je na svete človek, ktorý by toto robil s úmyslom urobiť to zle. Ale ono to niekedy fakt stojí veľa síl. Keby som to nemal rád, tak to nerobím. Veď som vyštudoval ekonomiku a strojopis, bola by zo mňa pekná sekretárka."

Čo sa stane, keď ti na javisku odíde hlas? Čo ti v takej chvíli prebehne hlavou?

"Ako hovorím, sme ľudia, stáva sa to. Keď praskne tón, my tomu hovoríme ´púšťať kanáre´. Moja teória je, že keď už má prísť k niečomu takému, že pustím jedného, nech je ich aspoň desať, nech sa ten jeden nenudí. Keď už je ´průser´, nech to stojí za to. Ale vážne. Je to stotina sekundy. Mikromilimeter zmýšľania. Myslíš okamih na niečo iné, netrafíš správnu klávesu... A už to je."