platiť (hoci na terestriálnom príjme by bol zväčša odkázaný iba na verejnoprávnu diétu a Rusko TV). Osemdesiat Sk na mesiac za rozšírenú ponuku programov je veru tvrdý peniaz. A tak Telekomunikačný úrad (TU) uvaľuje cenovú reguláciu a zažíva svojich pätnásť minút slávy. Načo by sme si už platili úrad, keby nič nereguloval, že? Takže medziročný nárast cien káblových služieb nesmie presiahnuť úroveň medziročnej inflácie. A je to, výnos už aj vyšiel v Zbierke zákonov, len aby sme o zábavu neprišli. Čo na tom, že podnikateľ zdvihol ceny vtedy, keď ho nikto nestrážil (keďže štátni úradníci zazmätkovali). Aplauduje aj parlamentný výbor pre médiá, veď politici mali vždy pred očami len záujem občana. Aj prvý medzi rovnejšími, Dzurinda, ktorý deň pred rozhodnutím TU označil za prioritu vlády č. 2 na rok 2001 "podporu EFEKTÍVNEHO PODNIKATEĽSKÉHO PROSTREDIA". Čo iného tam už väčšmi osoží, ako zdravá cenová regulácia?
"Monopolu" UPC sa to ale všetko akosi nepáči a "zásadne trvá na platnosti nových cien", ktoré boli "vytvorené a oznámené v čase, keď tomu žiadny predpis nebránil". Zákony je ale pripravený rešpektovať a ujsť zo Slovenska nechce. Nariadenie pokladá UPC za relevantné iba pre budúce zdražovania, nie však retroaktívne. Pokiaľ úrad (štát) i podnikateľ vytrvajú na svojich stanoviskách, pozerá z toho pekný medzinárodný "průser", keďže UPC je holandská firma rozkročená cez pol Európy. Riaditeľ filiálky Bartoň hovorí rovno o "znárodnení". Rozhorčení diváci, novinári a štát naopak o "dravom kapitalistickom monopole", ktorý využíva svoje dominantné postavenie na trhu šírenia televíznych programov.
Nuž, predovšetkým UPC nie je žiadny monopol. Tým by z definície bol, keby mal na poskytovanie svojich službieb VÝHRADNÉ PRÁVO dané zákonom. Napríklad ako ŽSR na diaľkovú koľajovú dopravu či ST na hlasové spojenie do r. 2003. Fakt, že ovláda 80% trhu, iba umožňuje UPC monopolné správanie, nikomu však nebráni, aby založil konkurenčnú spoločnosť, prekábloval hoc° aj celé Slovensko a UPC "demonopolizoval". Tak, ako napr. spoločnosť Intercable v Česku, ktorá združila niekoľko lokálnych sietí, pokryla 200 tisíc domácností a vstupuje s českou UPC do reálnej súťaže. Na "trh" s regulovanými cenami však vstúpi iba blázon.
Posúdiť, či náklady, o ktorých má UPC dodať auditovaný prehľad, sú "oprávnené" alebo nie, nemôžeme posúdiť. Vieme iba, že investovala na Slovensku 70 miliónov a že ceny v okolitých štátoch nemá nižšie. Tam ju nezregulovali, takže v zámere svojho "business planu" rozvíja aj iné komunikačné systémy. Na Slovensku, kde nemôže tvoriť zisk, investovať nebude. Doplatíme zase, tentoraz úplne všetci, aj tí, ktorých voľný čas na kábloch nestojí.
Niektoré momenty v správaní sa UPC naznačujú, že spoločnosť si počína arogantne aj vo vedomí svojho kvázimonopolu. To je však iba o dôvod viac, aby v normálnom prostredí našla svoju konkurenciu. Nie je ale už chybou UPC, že ju nemá. Zodpovedný je štát, ktorý práveže nevie vytvoriť také podnikateľské prostredie, aby na Slovensko bolo atraktívne prísť. Trebárs tým, že z populistických dôvodov sa snaží o reguláciu. Napokon, "vinný" je sám Protimonopolný úrad, ktorý v roku 1999 koncentráciu zaspal (hoci žiadnu strašnú chybu tým neurobil.)
Podnikanie v kábloch, ako každé iné, nie je charita. Zaplatí si ho, komu služba stojí za to. Komu nie, nebude pozerať zahraničné kanály, resp. si kúpi satelit či sa zloží so susedmi na spoločnú anténu. Až UPC takto príde o relevantný trh, samo uzná, že cena bola nadsadená a vráti ju späť. Z rozvinutého socializmu nesieme so sebou predsudok, že máme akési prirodzené právo na rôzne cenovo dostupné statky. Preto nie je napríklad možné v tejto krajine reformovať zdravotníctvo a školstvo - politici si radšej nechajú duté hlavy vŕtať, než by siahli na naše "práva". Preto sme chudobní.
Televízia nie je strategický tovar ako elektrina, plyn či voda, že s jediným distribútorom padá celá domácnosť. Kábel je oddychový statok a regulácia cien je deformácia z princípu. Spôsobuje na trhu reťazenie falošných informácií, ktorých dôsledkom sú ďalšie deformácie, ďalšie regulácie, ďalší úradníci, ďalšie sociálne dotácie, ďalšie dane a summa summarum omnoho vyššie spoločenské náklady, než dôsledky neregulácie. Najvýkričnejší príklad - regulované nájomné. Keby nebolo, stavali by sa byty, prestali by byť úzkym profilom a späť by sa normalizovali ceny. S káblami to bude akosi obdobne - technológia, ktorej perspektíva zďaleka nekončí retransmisiou televízneho signálu, na Slovensku ustrnie vo vývoji, keďže sa zreguluje nielen cena, ale aj motivácia na investovanie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
