výrazne ovplyvnil konštrukciu malých vozidiel. Ide o automobil s jednoduchým označením Mini, ktorý sa v britskom Longbridge vyrábal 41 rokov, a to do poslednej chvíle bez použitia akýchkoľvek robotov. Celkove bolo vyrobených 5387862 vozidiel Mini.

Vozidlo, ktoré sa napokon na celom svete stalo známym pod jednoduchým a výstižným označením Mini, vzniklo takpovediac na spoločenskú objednávku. V období energetickej krízy v druhej polovici 50. rokov (spôsobenej ozbrojeným konfliktom v oblasti Suezského prieplavu) požiadal Sir Lord, vtedajší šéf dnes už neexistujúceho koncernu British Motor Corporation, konštruktéra Aleca Issigonisa, aby skonštruoval malý a úsporný automobil. Kvôli skráteniu doby vývoja malo byť vozidlo poháňané už existujúcim motorom. Výsledok Issigonisovej práce bol novinárom predstavený 18. augusta 1959. Na svete bol automobil, ktorý vtedy niesol označenie Austin Seven a Morris Mini Minor. Novinári hneď pochopili, že Issigonisovo vozidlo predstavuje revolúciu v konštrukcii malých automobilov. Nový Mini (neskôr sa z tohto označenia stala samostatná značka) ponúkal miesto štyrom osobám, pričom jeho celková dĺžka bola len 305 cm. Znie to snáď až neuveriteľne, ale vtedy mimoriadne populárny VW chrobák bol o viac než meter dlhší! Relatívne veľký vnútorný priestor získal Issigonis niekoľkými originálnymi riešeniami. Malé, desaťpalcové kolesá boli umiestnené takpovediac v rohoch karosérie. Tá mala pomerne hranaté tvary, pričom kvôli zjednodušeniu výroby boli zvary karosérie umiestnené zvonku. Najväčšie prekvapenie sa však skrývalo pod prednou kapotou.. Issigonis totiž prišiel s temer geniálnou myšlienkou umiestniť motor vpredu naprieč, čím ušetril veľa miesta. Pohonnú jednotku tvoril štvorvalec zdvihového objemu len 848 cm3, ktorého maximálny výkon bol 25 kW. Issigonisova koncepcia vpredu naprieč uloženého motora, poháňajúceho predné kolesá, sa dnes uplatňuje vo väčšine vozidiel kompaktnej i strednej triedy. Ďalšou originalitou nového Mini bolo nezávislé zavesenie všetkých kolies, ktoré boli odpružené gumenými pružinami. Mini zrýchlil na rýchlosť 100 km/h za 24 sekúnd a dosahoval maximálnu rýchlosť 115 km/h. Čoskoro sa ale ukázalo, že v Mini drieme športový duch. Športových úprav nového malého vozidla sa ujal nedávno zosnulý John Cooper. Zväčšením zdvihového objemu na jeden liter, použitím dvoch karburátorov a zvýšením stupňa kompresie "vydupal" Cooper z motora výkon 41 kW. Neskôr bol zdvihový objem zväčšený až na 1250 cm3 a výkon stúpol na 55 kW. Mini Coopery zožali celý rad športových úspechov. Pat Mossová, sestra známeho pilota F1 Stirlinga Mossa, zvíťazila s Mini Cooperom v niekoľkých automobilových súťažiach a Paddy Hopkirk dokonca zvíťazil s týmto vozidlom v prestížnej Rallye Monte Carlo. Športový Mini si dobre počínal aj na okruhových pretekoch. Za volantom tohto vozidla začínali svoju kariéru takí neskôr slávni automobiloví pretekári, akými boli Jim Clark, John Surtees, James Hunt či Niki Lauda. Z Mini však nebola odvodená len športová verzia, ale aj verzia s karosériou kombi (nazvaná Clubman Estate), dodávková verzia (bez zadných bočných okien), ba dokonca i malý pikap. Mini sa dočkal aj otvorenej vojenskej verzie, ktorá vôbec nemala dvere a ktorej strechu tvorila plachta. Ktosi spočítal, že celkove sa vyrábalo 137 verzií tohto unikátneho miniautomobilu. Pred odchodom na zaslúžený automobilový dôchodok sa Mini vyrábal v troch verziách. Okrem štandardnej verzie Seven to bol športový Mini Cooper S so štyrmi prídavnými reflektormi na prednom nárazníku a luxusný Knightsbridge s drevenou prístrojovou doskou, koženými poťahmi a strešným oknom. Patrí sa snáď dodať, že Alec Issigonis dostal od britskej kráľovny za konštrukciu vozidla Mini, ktoré výrazne ovplyvnilo celý ďalší vývoj automobilov, titul Sir.

K Mini ma viažu aj osobné, dnes už nostalgické spomienky. Priznám sa, že keď som sa v druhej polovici 50. rokov začal vážnejšie zaujímať o automobilovú techniku, fascinovali ma (a dodnes ma fascinujú) najmä veľké americké krížniky ciest. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov sme s mojím priateľom Ikom relatívne často navštevovali Medzinárodný strojársky veľtrh v Brne. Na našich cestách jazdil vtedy veľmi obmedzený sortiment vozidiel a v Brne sa dali vidieť mnohé nové modely áut, a to nielen v expozíciach automobiliek, ale aj na parkovisku. A práve na parkovisku veľtrhu v roku 1960 sme po prvý raz zbadali to malé "čudo", ktoré ma hneď chytilo za srdce. Mini bol vlastne prvý malý automobil, ktorý sa mi páčil. Ikov postoj na snímke z tohto nášho prvého stretnutia s Issigonisovým výtvorom pritom naznačuje, že nám neveľmi išlo do hlavy, ako sa do tej malej plechovej krabice vôbec vojdú štyria ľudia.

Bože, veď to bolo pred vyše štyridsiatimi rokmi....

Zomrel John Cooper

Niekoľko dní pred záverom minulého roka zomrel vo veku 77 rokov John Cooper, známy britský konštruktér pretekárskych a športových vozidiel.

Cooper sa preslávil najmä svojimi úspechmi v pretekoch F1 na konci päťdesiatych rokov. V tej dobe (od roku 1954 do roku 1960) mohli byť monoposty formuly jeden poháňané buď neprepĺňaným motorom zdvihového objemu 2,5 litra, alebo prepĺňaným motorom zdvihového objemu len 750 cm3. Všetky tímy však používali 2,5-litrový motor bez kompresora, umiestnený v prednej časti vozidla, pred vodičom. S novou koncepciou pohonu prišla v ostatných rokoch platnosti dvaapollitrovej formuly práve britská firma Cooper. Tá získala už v prvých povojnových rokoch dobré skúsenosti s malými pretekárskymi vozidlami formuly 3, ktoré mali motor umiestnený pred zadnou nápravou. Túto koncepciu preniesol Cooper aj do konštrukcie monopostov F1. Treba ale povedať aj to, že Cooper mal vzor aj v pretekárskych vozidlách Auto Union, ktoré v 30. rokoch konštruoval profesor Porsche.

Automobily Cooper F1 boli poháňané štvorvalcovým motorom Coventry-Climax, vyrýbaným v továrni na hasičské čerpadlá a motory. Tento motor, umiestnený medzi vodičom a zadnou nápravou, mal najprv zdvihový objem 2,2 litra a výkon 132 kW, neskôr sa objem zvýšil tesne pod povolenú hranicu 2,5 litra a výkon vzrástol na 191 kW. Cooperove monoposty mali veľmi ľahkú konštrukciu a prázdne vážili len 430 kg. Maximálna rýchlosť vozidiel bola 250 km/h. S vozidlami Cooper-Climax získal Austrálčan Jack Brabham v rokoch 1959 a 1960 titul majstra sveta v seriáli pretekov F1. V uvedených dvoch rokoch získala firma Cooper Car Company aj tituly majstrov sveta v hodnotení značiek (prvý raz boli tímy hodnotené v roku 1958). Cooper sa tak stal prvou britskou firmou, ktorá získala dva majstrovské tituly v tímovom hodnotení.

Viac než svojimi relatívne krátkodobými úspechmi v seriáloch F1 sa však napokon John Cooper (na snímke sediaci za volantom pretekárskeho auta bez kapotáže) zapísal do povedomai svetovej motoristickej verejnosti športovými úpravami malého automobilu Mini. Ako povedal jeden britský motoristický novinár, bez Coopera by bol Mini zostal len jedným z mnohých malých áut.

V Európe sú (temer) neznáme

Americké automobilky vyrábajú veľmi veľa takých modelov, ktoré sa počas celého svojho motoristického života takpovediac "nepozrú" za hranice krajiny svojho zrodu. Sú to modely, ktoré sú určené len pre domáci trh a musia teda vyhovovať špecifickému vkusu amerických zákazníkov. Takéto modely má v svojom výrobnom programe aj automobilka Pontiac, patriaca do koncernu General Motors. Z týchto modelov spomenieme aspoň dva.

Športová limuzína Bonneville je postavená na podvozku s rázvorom 2850 mm a jej celková dĺžka je 5146 mm. Pohonnou jednotkou je 3,8-litrový vidlicový šesťvalec, zhotovený z liatiny. Motor je uložený vpredu naprieč a dodáva sa v dvoch výkonových verziách. V neprepĺňanej verzii má motor najvyšší výkon 153 kW, v prepĺňanej až 179 kW. Motor poháňa predné kolesá prostredníctvom štvorstupňovej automatickej prevodovky. V tlačových materiáloch firmy Pontiac úplne chýbajú údaje o dynamických vlastnostiach vozidla, ktoré amerických motoristov v odstate nezaujímajú. Zaujímavosťou ale je, že namiesto dvoch samostatných predných sedadiel môže byť Bonneville vystrojený priebežnou prednou lavicou, na ktorej môžu celkovo sedieť až tri osoby (vozidlo je potom klasifikované ako šesťmiestne). Vozidlo je už v základnej verzii vystrojené antiblokovacím systémom, klimatizačným zariadením, dvomi prednými a dvomi bočnými airbagmi, elektrickým ovládaním predných okien a tempomatom.

Sunfire je kompaktný automobil, ktorý sa dodáva ako dvojdverové kupé a ako štvordverový sedan. Vozidlo je postavené na podvozku s rázvorom 264 cm a je dlhé 462 cm. Na pohon vozidla sú k dispozícii dva štvorvalcové motory. Motor zdvihového objemu 2,2 litra má najvyšší výkon 86 kW, 2,4-litrový motor vyvíja výkon 112 kW. Obidva motory môžu byť kombinované buď s päťstupňovou manuálnou prevodovkou (jej výrobcom je nemecká firma Getrag) alebo s automatickou prevodovkou. Kupé Sunfire môže byť na želanie vystrojené audiosystémom Monsoon, ktorý má osem reproduktorov a ktorého zosilňovač má výkon 200 W.

Obidva Pontiacy, Bonneville a Sunfire, sú určené na to, na čo vlastne sú automobily konštruované na pohodlné vozenie sa.