Poprade-Veľkej, sa po celý svoj život pohybovala výhradne v stredoeurópskom priestore, podarilo sa jej prežiť šesť štátnych zriadení a dnes žije v siedmom. Narodila sa v roku 1896 (19. storočie), kedy sa pomaly sa schyľovalo ku koncu éry Rakúsko-Uhorska. O 23 rokov na to sa vydala v čase, kedy sa formovala Československá republika (20. storočie). Počas II. svetovej vojny si vyskúšala éru prvej Slovenskej republiky. Potom prišli na rad ČSSR, ČSFR, Č-SFR a dnes je to opäť Slovenská republika (21. storočie).
Hoci, svojimi dnes už pomaly blednúcimi očami, videla viac ako ktokoľvek iný, stále v sebe nachádza dosť energie na to, aby si dokázala so záujmom prezrieť tváre hostí, ktorí jej cez víkend prišli zablahoželať k 105. narodeninám. "Máte šťastie. Mamička si rada pospí. Aj dnes ráno tu už boli nejakí novinári, ale keďže ešte ležala, mali jednoducho smolu. Lenže keď prišli na obed znovu, konštatovali, že dnes je ešte čulejšia ako vlani," povedala nám jedna z dvoch dcér pani Vilmy - Alžbeta Keresztézyová. Ako nám prezradila ďalej, stará pani po absolvovaní základnej školy odišla do maďarského Szolnoku, kde učila dcéru tamojšieho advokáta nemeckému jazyku. Po návrate vychodila strednú školu, začala sa živiť ako krajčírka a remeslu sa venovala až do deväťdesiatky. Kým jej traja starší bratia odišli za prácou do Ameriky, pani Vilma ako najmladšia zo šiestich detí zostala pri rodičoch. Vydávala sa v 23 rokoch, má dve dcéry, deväť vnúčat, 14 pravnúčat a štyri pravnúčatá. "Zrejme najťažšie obdobie zažila po II. svetovej vojne. Keďže sme nemeckej národnosti, prišli sme prakticky o všetok majetok. Dokonca za náš vlastný dom, v ktorom sme ostali žiť aj naďalej, sme museli začať platiť nájomné... Teraz však už hovorí len o príjemných zážitkoch. Často nám prízvukuje, ako je jej dobre, že už nemusí pracovať a že dostane najesť. Navyše, vôbec nie je prieberčivá. Zje prakticky všetko. Hádam len huby nevezme do úst. Bojí sa, že by sa mohla otráviť," uviedla ďalej mladšia z dcér a dodala, že okrem dopoludňajšieho, obedného i predvečerného spánku stará pani rada spieva a zbožňuje hrať karty. "Ale nebojte sa, nehrám o peniaze. To len tak pre radosť s dcérami. Veď by som ani nemohla o peniaze, pretože by som určite všetko prehrala," vyznala sa nám pani Vilma, ktorá nadväzuje kontakt s neznámymi ľuďmi nielen očami, ako to zvyknú robiť ostatní ľudia, ale najmä dotykom ruky. Akoby sa končekmi prstov snažila uchopiť energiu každého svojho spolubesedníka. A vraj máte rada dať si zrána štamperlík koňaku?, pokúšame sa preniknúť bližšie ku každodenným zvykom vetchej, možno ani nie 50 kilogramov vážiacej starenky, ktorá pri komunikácii voľne prechádza od Slovenčiny do Nemčiny, s ktorou sa v nepravidelnom rytme miešajú maďarské výrazy. "Ráno si dávam pohárik. Ale len taký malý, čo vypijem na dva dúšky. Nie však viac, aby som nebola spitá," prezradila žartom zvyk, ktorý by niekto možno dokázal označiť aj za tajomstvo dlhovekosti. To je ale u jej rodiny zrejme zašifrované hlboko v génoch. Mladšia z jej dcér sa totiž v plnom zdraví onedlho dožije 75 narodenín a staršia 81. "Napokon, ani mamička si nemôže sťažovať. Neberie žiadne lieky a ani si nepamätáme, kedy bola naposledy u lekára. Hádam vtedy, keď si zlomila ruku," konštatovala dcéra Alžbeta a dodala, že najväčšie zdravotné problémy mala pani Vilma v mladosti, keď v 12 rokoch prekonala týfus. Tieto zážitky však už zrejme natrvalo vymazala zo svojej pamäti. Zato si počas svojej oslavy zaspomínala na turíčne sviatky, niekedy na začiatku 20. storočia, kedy ušila nové šaty sebe i svojim dvom sestrám, čo jej očividne urobilo radosť aj teraz. Tej však počas zimných mesiacov zažíva pomenej, pretože nemôže ísť ani na prechádzku po dvore a ako nám povedala, od stovky už nepozerá ani televíziu a ani nečíta. Oči jej už totiž neslúžia tak, ako v minulosti. Ostáva jej tak len spoločnosť "rovesníčok", spomedzi ktorých má najbližšie k 91-ročnej sestre dcérinho manžela, ktorá je jej najbližšou "sedmovou" spoluhráčkou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
