Prešov a VSS Košice stupeň víťazov a ostávajúce štyri celky skončili v šestnásťčlennom pelotóne v prvej desiatke. Predtým i potom mal vo federálnej súťaži viackrát presne polovicu zástupcov, o čo sa výrazne zaslúžili ako tréneri, tak i funkcionári. V tých časoch sedeli v oddieloch na kľúčových stoličkách mimoriadne fundovaní predsedovia a tajomníci, ktorí zásluhou svojich odborných a organizačných schopnosti aj v skromných podmienkach dokázali za málo peňazí pripraviť veľa kvalitnej futbalovej muziky. Preto dnes si hodno pripomenúť mená Prešovčanov Jána Danča, Štefana Mesiarika, Košičanov Františka Nógrádyho, Ladislava Kropáča, MUDr. Zoltána Juhása, Rudolfa Jurčáka, Trenčana Jozefa Blanára, Trnavčanov Františka Nováka, Ladislava Schneidera, či Bratislavčanov Viliama Hlobila, Júliusa Pukaloviča, Jána Štancela a ďalších.
Veľkú pozornosť pútal tajomník košických VSS L. Kropáč (na fotografii). Bol diplomatom s veľkým D, ktorý svojou pohotovosťou, vtipnými pripomienkami i myšlienkami si získal uznanie v pražských a bratislavských funkcionárskych kruhoch. Výrazne sa zaslúžil o oživenie futbalu v metropole východu. Jednak šikovným získavaním kvalitných a talentovaných hráčov do dresu strojárov, ale i ťahmi a bezkonkurenčnými vyhláseniami. Rešpektoval funkcionárske pravidlá, známe v tých časoch ako beťárska česť, no vďaka svojim právnickým vedomostiam i šikovnosti neraz dostal konkurentov do úzkych. Dokonca aj svojho prešovského priateľa Š. Mesiarika na aktíve športovo-technickej komisie Ústrednej futbalovej sekcie ČSTV v pražskom Rádiopaláci v lete 1966. Tajomník Tatrana chcel zmariť prestup Bombu do VSS. Na pódiu pri mikrofóne sa ako jeden z diskutujúcich priam rozplakal, že susedia im uniesli v noci hráča a žiadal potrestať košický oddiel. Háčik však bol v tom, že zelenobieli zostúpili do II. ligy, a tým mal reprezentant voľné ruky. Navyše po plamenných slovách Prešovčana sa Laci báči nenechal umlčať, lebo stručne a pohotovo zareagoval: "My sme predsa susedom nikoho nezobrali! To iba naši fanúšikovia prišli v noci do Prešova, naložili Bombu so všetkým do auta a priviezli ho do Košíc, lebo Jožka chcú vidieť v drese VSS..." Na aktíve zaznel výbuch smiechu a celý prípad sa dostal do autu.
K futbalu patrí aj huncútstvo. Neraz sa stalo, že v pražskom hoteli Paríž spali i dva-tri slovenské celky. Jeden trebárs hral v Tepliciach a ďalšie dva v Prahe. A ak žreb podobnú rolu prisúdil aj VSS, v takýchto prípadoch to bola jedinečná parketa pre košického tajomníka, ktorý vždy niečo vymyslel. V budove poznal každú kľučku i celý personál, a keď zvyčajne mužstvá večerali, recepčný cez miestny rozhlas zavolal: "Pán Kropáč k telefónu, volá vás Lima!" Všetci zbystrili pozornosť, lebo zvyčajne pri takýchto telefonátoch bola reč o dlhodobom zájazde. Po niekoľkých minútach sa vrátil s úsmevom na tvári, že všetko je potvrdené, a že VSS letia v zime za oceán. Košickí hráči vedeli, že ide len o malé divadielko, ale rástli v očiach súperov, lebo boli presvedčení, že funkcionári im zabezpečili príťažlivé turné za oceánom.
Po rokoch úspešného pôsobenia Š. Jačianskeho chceli strojári k stále mladšiemu hráčskemu kádru nájsť trénera, ktorý by dal hre trochu inú pečať, a odrazil sa s mužstvom ešte vyššie. Nuž, L. Kropáč priletel do Bratislavy, a hybaj do redakcie Športu za priateľom Jankom Novákom. V tých časoch bola redakcia na rohu Volgogradskej ulici, kde sídlil aj telovýchovný orgán SÚV ČSTV, a na opačnom konci rozvoniavala káva z pressa Tulipán. Nuž, obaja sa pobrali na vysunuté redakčné pracovisko za dobrým mokom a pri šálke vysvitlo, že modro-žltí hľadajú šikovného trénera. Po spoločnom hútaní voľba padla na J. Vengloša, ktorý po návrate z Austrálie začal veľkú trénersku kariéru práve na štadióne na Solovjevovej ulici. Náš úspešný kormidelník zhodou okolnosti sa spolu so Š. Jačianskym hlásili za žiakov nedoceneného Leopolda Šťastného sa dodnes o svojej práci na košickom pôsobisku vyjadruje veľmi pochvalne a vysoko oceňuje spoluprácu s kropáčovcami: "Laci báči bol pre futbal a dobrú vec vždy zapálený. Raz sme sa dohodli, že pôjdeme ráno za hráčom do Strážskeho. Ešte za tmy o piatej mi zaklopal na okno a spustil. ´Jožko vstávajte, musíme už ísť !´" Na slová, či nie je trochu priskoro, odpovedal: "Nezabúdajte, že ani konkurencia nespí!" A tak veru bol budíček o odchod za vytypovaným hráčom.
Raz sme sa s košickým tajomníkom stretli v Prahe. Kde inde ako v hoteli Paríž, kam viedli všetky cesty novinárov a funkcionárov. Mal výhodnú polohu. Blízko totiž boli aerolínie, od ktorých vozili autobusy pasažierov na letisko, do budovy ČSTV a tým aj na futbalový zväz nebolo tiež ďaleko, rovnako z tohto miesta poznal vari každý najlepšie cesty na štadióny. Nevieme, čo všetko ho do hlavného mesta privialo, vieme však, že vari počas dvoch hodín sa stretol so zástupcami pražských ligových oddielov. Najskôr si nasadil sparťanskú viazanku. Neskôr sa opäť objavil, no v inej kravate, ale na košeli mal slavistické gombíky. Tak to bolo aj na stretnutí s predstaviteľmi Dukly i Bohemiansu. Keď celú procedúru mal za sebou, na otázku prečo si tak komplikoval život, či nemohol pricestovať bez spomínaných symbolov, odvetil: "Pane, partnerovi musíte dať vždy najavo, že si ho vážite!" Aký to paradox v porovnaní s dneškom, keď jeden funkcionár udrie či zbije druhého, ďalší zasa inzultuje rozhodcu a tvári sa, že mu ide o futbal. Lenže také je zrkadlo malých funkcionárov, ktorí sa ocitli na veľkých stoličkách. Kruté, ale pravdivé konštatovanie o našej minulosti i prítomnosti, a tiež o tom, prečo nie sme tam, kde sme boli.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
