hoci v Sydney bol beznádejne posledný

Eugen MAGDA

Košice Pred štartom lanských 27. letných olympijských hier v austrálskom meste Sydney ho nepoznal nik. Na nezabudnuteľnom festivale športov nezískal žiadnu medailu, a predsa upútal svet viac, ako poniektorí medailisti. Stačilo mu iba to staré známe heslo zakladateľa novovekých Hier Francúza Pierra de Coubertina - nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa. Zdalo sa, že tieto jeho slová v časoch biznisu už zapadli prachom, ale ukázalo sa, že to tak nie je.

Písal sa štvrtok 21. septembra. Plavec z Rovníkovej Guiney Eric Moussambani (na fotografii) zaujal v disciplíne na 100 m voľný spôsob jednou z najpomalších rozplavieb v dejinách OH. Exotický Afričan plával sám, pretože jeho dvoch konkurentov diskvalifikovali. Dosiahol čas o vyše minútu horší, ako mali ostatní víťazi rozplavieb.

Pre mnohých divákov pri televíznych obrazovkách vyšiel vari na posmech. On však bol šťastný, že doplával do cieľa. Lenže skôr ako skočil do vody, sa ocitol v neistote. "Keď dvaja z našej rozplavby odštartovali, a potom rozhodcovia preteky prerušili, v prvom momente som si myslel, že do Austrálie som prišiel zbytočne. Nazdával som sa, že ma diskvalifikovali, avšak rýchlo som sa presvedčil o svojom omyle, lebo vyradili oboch mojich súperov," tak sa zdôveril zvedavým televíznym komentátorom, rozhlasovým reportérom, či novinárom v množstve rozhovorov. Nevie, koľko ich absolvoval, ale s úsmevom poznamenal: "Do olympiády som nebol zaujímavý, nik ma nepožiadal o interwiev. Ani vo sne by ma nenapadlo, že po sólových pretekoch v Sydney sa stanem väčším stredobodom pozornosti ako mnohí olympijskí víťazi, či medailisti, že vôbec môžem byť populárny. Je to pre mňa stále šok, veď ešte ani dnes nemám od reportérov pokoj. Od skončenia olympijských hier som bol do konca novembra iba štyri dni doma, lebo raz som v New Yorku, potom v Európe, v Južnej Amerike, stal som sa cestovateľom. Spoznal som najväčšie svetové vydavateľstvá denníkov, televízne a rozhlasové spoločnosti. Drina urobila zo mňa neuveriteľné dieťa šťasteny."

Dvadsaťtriročný Eric sa zdôveril, že má otca Kamerunčana. Je právnikom. Matka pochádza z Rovníkovej Guiney, pracuje v cestovom ruchu. Mal iba osem rokov, keď sa rodičia rozviedli. Nemal mu kto pomáhať, celú prípravu na OH zobral na vlastné tričko, možno absolvoval ju v najkomplikovanejších podmienkach. "Bolo to veľmi ťažké, navyše na reprezentáciu som investoval všetky svoje úspory. Napriek posmeškom a uštipačným poznámkam môžem teraz smelo povedať, že som prekonal sám seba, popasoval sa s prekážkami, o akých sa mnohým ani nesníva. Sme síce krajinou, ktorá má toľko vody, že ju môže štedro rozdávať iným, lenže plávať v mori a v bazéne je veľký rozdiel. Doma nemáme ani jeden päťdesiatmetrový, iba dva dvadsaťmetrové, avšak jeden z nich je stále mimo prevádzky a druhý v hoteli využívajú turisti. Ak som chcel trénovať, iné mi neostávalo len vstávať ráno o štvrtej. Viete, aké to bolo nepríjemné? U nás sú totiž medzi nočnými a dennými teplotami veľké rozdiely, veľa dní pred OH skoro ráno lomcovala so mnou zima. Po námahe v bazéne ma zasa gniavila únava, zaspával som v práci. Matka mi hovorila, nech s tým praštím, lebo sa zničím. Mnohí si zo mňa robili posmech. Iba priateľka ma povzbudzovala. Neraz prišla na tréningy, vlievala mi prepotrebnú silu. Najmä vtedy, keď som sa hádal s vedením hotela. Nejaký čas ma totiž do bazénu ani nepustilo, lebo som nemal z čoho zaplatiť dennú taxu 20 dolárov, a to sa už olympiáda blížila. To však nebolo všetko. Zažil som i zvláštnu kvalifikáciu. Vo februári som sa dozvedel, že by som sa mohol dostať do Sydney. Lenže na prvé nominačné preteky okrem mňa neprišiel nik, a na ďalšie, o niekoľko týždňov neskôr, som prišiel opäť sám. Moja účasť v krajine protinožcov bola za takýchto podmienok takmer do poslednej chvíle plná otáznikov. Iba niečo vyše mesiaca pred začiatkom Hier mi oznámili, že pôjdem na olympiádu. To už zahraničný tréner, ktorý ma kratší čas pripravoval a sústavne kritizoval môj štýl, bol dávno preč. Nemal som ho z čoho platiť, a na tom stroskotala i naša spolupráca. Trénoval som však húževnato, ako samouk. Ani sa nečudujem, že môj štýl vyvolal údiv. Ako som z televíznych záberov zistil, kým mi sily stačili, tak sa nad vodu nevynáral nik..." A spomienky z bazénu? "Najskôr som s úžasom vnímal plavecký štadión, na ktorý sa mi takmer prilepili oči. Nič také som dovtedy nevidel, zimomriavky mi behali po chrbte. A pocity zo samotného bazénu? Prvých 20 metrov to ešte išlo. Možno, keby cieľ bol na konci päťdesiatky, úbytok síl by až tak nekričal. Na obrátke som však zacítil krízu. Stupňovala sa z metra na meter. Po 75 metroch sa mi zdalo, že to už nezvládnem, že cieľ je niekde v nekonečne. Nakoniec som doplával. Bol som šťastný, lebo som to dokázal ako prvý reprezentant Rovníkovej Guiney. Doma ma vyhlásili za najväčšieho hrdinu krajiny." Ako sa cítil v najkritickejších momentoch? " Viete si predstaviť, keď v sne vás niekto naháňa, snažíte sa mu zo všetkých síl zutekať, a vy sa neviete pohnúť z miesta. Tak to bolo aj v bazéne. Po pretekoch som si dokonca kládol otázku, čo by asi usporiadatelia robili, keby som sa nebodaj začal potápať. Skočil by záchranár do bazénu? Nevedel som, čo by nasledovalo. Na moju zvedavosť vyhýbavo reagoval aj jeden z rozhodcov. Vraj nik nemôže prerušiť regulárne preteky..."

Eric však nakoniec zožal slávu, o akej sa mu ani len neprisnilo. V Sydney sa stal najvyhľadávanejším športovcom. Takmer všetky výpravy sa s ním chceli stretnúť. Nadviazať kontakt. Rôzne inštitúcie v meste ho pozývali na recepcie, stretnutia, výlety, zahrnuli ho darmi, takže nik neodchádzal z olympiády tak nabalený, ako on. "Neviem prečo, čím som bol pre nich zaujímavý. Pravdou však je, že som dostal toľko pozvaní, že keby som všetky prijal, ešte aj dnes by som bol v Austrálii," poznamenal sympatický reprezentant čierneho kontinentu.

Na OH mu stačila účasť v jedných pretekoch, po ktorých zažil nebývalú slávu. V Sydney, doma i vo svete. Vystupoval pred kamerami najslávnejších televíznych a rozhlasových spoločnosti, bol aj v mnohých redakciách najvýznamnejších svetových denníkov a týždenníkov, najmä v USA a v Európe. Všade ako vysoko vážený hosť. Za všetky rozhovory a reportáže získal nemalý mešec peňazí. Nepôjdu do jeho vrecka, pretože ich venuje nadácii pre najchudobnejšie deti svojej krajiny. Dal tým najavo, že má veľké srdce, ale nakoniec ani on o nič nepríde...

Len čo sa po OH objavil doma, hneď ho prijal predseda vlády. Vítal ho ako nevšedného veľvyslanca svojej krajiny. Keď mu Eric prezradil, čo všetko musel podstúpiť na ceste do Austrálie, dostal prísľub, že v krátkom čase bude mať k dispozícií dva 50 m bazény i trénera. S úsmevom hovorí, že sa vo svojej vlasti stal po olympiáde veľmi populárny. Všetky dievčatá by sa zrazu okolo neho točili. On však chce byť verný priateľke, ktorá stála pri ňom v chvíľach najťažších.

Sydney ho inšpirovalo. Na nasledujúcej olympiáde v Aténach si trúfa zaplávať oveľa lepší čas. Bude mať na to kvalitnejšie podmienky nielen doma, ale možno i v Európe. Tu by chcel absolvovať aj časť prípravy na veľké Hry i preto, že tri jeho sestry sa usadili v Španielsku a byť pri najbližších je jeho najväčšou túžbou a želaním. "Možno, keď sa ľudia dozvedia, čo všetko som prekonal na púti do Sydney, začnú sa na moje účinkovanie v bazéne pozerať trochu ináč. Aj keď úcty mi dali neúrekom... Nad ťažkosťami, ktoré som prekonával, sa už niekedy aj sám pousmejem, avšak predsa len bolo dobre, že som nezložil vopred zbrane. Ináč by som nikdy neplával na olympiáde. A to predsa stálo za to. Najmä, keď vám predseda vlády povie, že nik z politikov doteraz nepreslávil Rovníkovú Guineu tak, ako ja."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.