Československu hrdo budujúcom socializmus a komunizmus, poznačené triednou nenávisťou. A žiaľ, neraz sa to týkalo aj vzťahov medzi tými najobyčajnejšími ľuďmi... Nie div, veď vo svete nachádzajúcom sa na východ od železnej opony, členovia hrdých pracovných kolektívov na základe straníckych direktív "vrúcne milovali" veľkého súdruha Stalina a húfne hlasovali za rôzne rezolúcie. Okrem iného aj za také, ktoré požadovali prísne potrestanie skupín záškodníkov, kulakov, inteligentov a iných protištátnych živlov. A československé ľudové súdy na priamy príkaz všemocnej strany a ešte všemocnejšej tajnej služby - Štátnej bezpečnosti priam fabrikovali drakonické hrdelné rozsudky. Ľudia obžalovaní iba z nenávisti k vtedajšiemu spoločenskému a štátnemu zriadeniu poväčšine skončili na súdoch s trestom smrti alebo doživotným žalárom, len niektorí - tí šťastnejší vyviazli s desiatimi-pätnástimi rokmi basy... V tejto dusivej atmosfére sa českí a slovenskí spisovatelia, vedci, umelci, novinári, učitelia a kultúrno-osvetoví pracovníci priam pretekali v tom, kto nadšenejšie oslávi a ospieva Jozefa Vissarionoviča Stalina ako najväčšieho humanistu všetkých čias, ako najgeniálnejšieho filozofa, jazykovedca, politika, ako človeka s veľkým Č. Veď sa báli čo i len v duchu si pomyslieť na niečo iné, napríklad na to, že Stalin ako najväčší tyran všetkých čias dal vyhladovať desiatky miliónov ľudí, presťahovať celé národy a vyvraždiť nekonečné milióny nevinných...
A v tejto ťaživej atmosfére rokov päťdesiatych, keď sa Sovietsky zväz pripravoval na pokusné odpálenie vodíkovej bomby, niekoľkotisíckrát nebezpečnejšej než dovtedajšie najhrozivejšie zbrane, a vo vzduchu visela hrozba tretej svetovej vojny, sa odohral príbeh muža, ktorý v jedno jesenné piatkové popoludnie nasadol na osobný vlak. V ruke držal hnedú koženú, trochu ošúchanú aktovku...
OD HORNÁDU VANUL CHLAD
Bolo to v čase, keď nadšené budovateľské úsilie nášho pracujúceho ľudu sa údajne pokúsili zahatiť vtedy módne mandelinky zemiakové a iná háveď zo Západu. Muž, prv ako vošiel do priestorov košickej železničnej stanice, sa dôkladne porozhliadol okolo seba. Reku, či ho nik nesleduje... Doba je zlá, s ohňom sa neradno zahrávať...
Po štvrťhodinke jazdy vystúpil v Kysaku. Opäť sa viackrát porozhliadol okolo seba a keď si nevšimol nikoho, kto by ho mohol sledovať, pobral sa smerom k železničnému mostu. Vytiahol starostlivo nabrúsenú ceruzku a niekoľko hárkov tvrdšieho kancelárskeho papiera. Začal kresliť... Cca po štyridsiatich minútach zakresľovania, keď mal hotový situačný plán, nákres mosta z dvoch strán i jeho približný rozmerový náčrtok, sa pobral domov. "Idem pešo. Pre istotu," povedal si sám pre seba. Bol v dobrej fyzickej kondícii, mal 33 rokov a bol presvedčený, že do Košíc to pešo hravo zvládne.
Išiel po trati. Tí, čo veľa chodia peši, vedia, že chôdza po železničnej trati má svoj praktický význam. Rovnomerné rozostupy medzi železničnými podvalmi nútia k disciplíne pri chôdzi, k pravidelnému tempu a k šetreniu s dychom. A tak prejsť aj viac kilometrov neznamená väčšiu námahu. A už vôbec nie pre protagonistu nášho príbehu, ktorý v predvojnových časoch aktívne pôsobil v turistickom oddieli známeho československého telovýchovného spolku. Ale to len tak na okraj.
Bol pohrúžený do svojich myšlienok a na okolitý terén sadala tma. Od rieky Hornád vanul mrznúci chlad. Zrazu sa mu zazdalo, že z diaľky počuje prichádzať vlak. Bol zamyslený, vedel, že jednu etapu svojho plánu už má za sebou, teraz treba zrealizovať aj tú druhú... V poslednej chvíli sa spamätal. Odskočil z koľajiska, no akosi zle stúpil... Odtiahol sa do bezpečnej vzdialenosti, viac-menej si ľahol za kríčky, ktoré ho celkom zakryli. Vlak hrmotal popri ňom.
Štyridsaťdvaročný Jan Kačírek, rušňovodič ČSD, rodák kdesi od Kladna, v tej chvíli pozorne sledoval trať pred sebou. Pohyb muža, ktorý krátko predtým zoskočil z koľajníc, nezaregistroval. Objektívne povedané - ani nemohol...
Vlak odfrčal. Muž sa pokúsil vstať. Najprv mu to nešlo, potom sa s námahou postavil, urobil krok, v nohe ho medzitým poriadne zabolelo, šliapol ešte raz, na primŕzajúcom teréne sa pošmykol a skotúľal sa zo železničného násypu... Hlavou narazil o kameň. Vzhľadom na to, že ho vlak nezrazil ani nezachytil a k nešťastiu nedošlo na koľajniciach, prípad sa nikdy nevyšetroval ako železničné nešťastie.
ÚKRÝVALI DOKUMENTY V KONEČNÍKOCH?
Ležiaceho muža, ktorý nejavil žiadne známky života, nadránom našli náhodní okoloidúci. Nález okamžite ohlásili orgánom Národnej bezpečnosti. Zakrátko sa na miesto udalosti dostavili dve autá s uniformovanými mužmi. Už na prvý pohľad im bolo viac-menej jasné, že ide o nešťastnú náhodu, zrejme pošmyknutie a pád... Po zbežnej rutinnej prehliadke spočívajúcej okrem iného v kontrole osobných dokladov, ktoré mal nebohý uložené vo vnútornom vrecku flaušového kabáta, jeden z dôstojníkov Národnej bezpečnosti otvoril aktovku, aby si prezrel jej obsah. Keď natrafil na fotografie, plánik a rozmerové náčrtky železničného mosta cez rieku Hornád, zbledol. Potom nahlas zahrešil: "Do riti!"
Krátko na to sa prípadu ujali agenti tajnej služby - všemocnej Štátnej bezpečnosti. Boli presvedčení, že majú do činenia s členom špionážnej siete. Tá pravdepodobne chcela materiály o dôležitom strategickom objekte, o železničnom moste na najfrekventovanejšej železničnej trati niekdajšieho Československa, teda na trati Košice - Praha, právom považovanej za chrbtovú kosť našej ekonomiky a bezpečnosti, odovzdať západným diverzným centrálam.
Prípadu sa ujal nadporučík Jaroslav S. z vtedajšieho III. zvláštneho odboru Štátnej bezpečnosti. V záujme objektívnej pravdy treba napísať, že to bol obávaný bojovník s nepriateľmi ľudovodemokratického zriadenia, ktorý svojou bezmedznou krutosťou donútil väčšinu vypočúvaných k priznaniu, že chceli spáchať sabotáž alebo atentát s cieľom poškodiť celú svetovú socialistickú sústavu. Ale v tomto prípade toho veľa nedokázal.
Aj keď eštebáci sliedili a špehovali ako len vládali, neobjavili nič. Darmo sledovali, čítali a podrobne analyzovali všetku poštu, ktorú v tom čase posielali a dostávali bližší i vzdialenejší príbuzní tragicky zosnulého M. K. , nemali v rukách nič konkrétne. Podrobne "preklepali" všetkých priateľov, ktorých M. K. mal (v podstate nemal nijakých), ďalej všetkých jeho známych, tých, s ktorými sa stretával a prichádzal s nimi do styku na pracovisku, vyšetrovanie nepokročilo ani o máčny máčik. Slovom, tajní agenti československej Štátnej bezpečnosti, priamo vyškolení moskovským ústredím najväčšej tajnej služby na svete, obávanej KGB, nič nevypátrali. Mali k dispozícii len dve fotografie mosta, ktoré protagonista príbehu urobil ešte skôr, a taktiež niekoľko náčrtov a schém. Ani nadporučík Jaroslav S., medzi svojimi prezývaný "zabiják", nezistil žiadne kontakty nebohého na špionážne siete.
Načim ešte uviesť, že príslušníci Štátnej bezpečnosti boli dokonca po celý čas prítomní počas vykonávania súdnej pitvy - a síce "z dôvodov, či inkriminovaná osoba neskryla vo svojich telesných dutinách nejaké ďalšie dokumenty". Len pre vysvetlenie dodávam, že československí agenti sa na školeniach v matičke Moskve celé štyři desaťročia podrobne učili o tom, ako si západní špióni a im pomáhajúci domáci zradcovia a nepriatelia pracujúceho ľudu "odcudzené tajné dokumenty sami vrážajú do svojich konečníkov s cieľom vyviezť ich a odovzdať západným diverzným centrálam." Ale v tomto prípade ani tie najpozornejšie oči riadne vycvičených agentov, ktoré bedlivo sledovali každý pohyb súdneho lekára, nič neobjavili... Vráťme sa k onej pitve. Údajne lekárovi po celý čas pozerali pomedzi prsty a každú chvíľu mu vyhŕňali rukáv plášťa, či mu tam dačo nespadlo, až celkom stratil trpezlivosť a povedal: "Súdruhovia, v mene súdneho lekárstva slúžiaceho záujmom pracujúceho ľudu, vás žiadam: nechajte ma pokojne pracovať!"
"VYKONAL PROTIZÁKONNÉ FOTOGRAFOVANIE"
Vyšetrovanie prípadu zhruba po štyroch mesiacoch uzavreli s tým, že "menovaný z nenávisti k nášmu spoločenskému a štátnemu zriadeniu, z nenávisti k Sovietskemu zväzu a k ďalším krajinám socialistického tábora vykonal protizákonné odfotografovanie železničného mosta, a neskôr aj jeho zakreslenie do amatérsky zhotovených plánikov a nie veľmi presného rozmerového náčrtku s cieľom uvedené dokumenty podhodiť niektorému pracujúcemu človeku a udať ho ako špióna, zradcu a nepriateľa spoločenského a štátneho zriadenia Československej ľudovodemokratickej republiky. Ani s využitím operatívneho pátrania členov III. zvláštneho odboru Štátnej bezpečnosti a ďalších zložiek sa nepodarilo zistiť osobu, ktorej mali byť dokumenty s najväčšou pravdepodobnosťou tajne vložené do oblečenia alebo tašky s cieľom zdiskreditovať ju..." Podpisy, pečiatka.
K neobjasneniu prípadu zrejme prispelo aj to, že nadporučík Jaroslav S., ktorý v tom čase veľa pendloval medzi Prahou a východným Slovenskom, sa v horlivej službe vlasti celkom zodral a krátko na to zomrel. Z dokumentov vyplýva, že podľahol zákernej chorobe, ale zlé jazyky tvrdili, že to bolo inak - upil sa na smrť... Ak prípad dodnes zostal neobjasnený, je to zrejme aj preto, že v pomerne krátkom čase sa udiali vážne udalosti. Zomrel sovietsky diktátor Stalin a jeho pravú ruku, komisára vnútra a najvyššieho šéfa sovietskych tajných policajtov L. P. Beriju po návrate z rozdeleného Nemecka zatkli a popravili. Vo svete naďalej rozdelenom železnou oponou sa síce nič nezmenilo, ale zato veľa organizačných zmien sa udialo v sovietskej tajnej polícii. A podľa jej vzoru aj v československej Štátnej bezpečnosti. Došlo k reorganizácii jej jednotlivých odborov, služieb a územných zložiek, ale obsahovo sa nič nezmenilo. Ten, kto mal iný názor ako oficiálny marxisticko-leninský, bol naďalej nepriateľom ľudu a tak pracujúci československých podnikov a závodov hrdo plniac plány päťročnice naďalej zdvíhali ruky za to, aby štátna moc kruto účtovala s nepriateľmi ľudu, kulakmi, špiónmi, zapredancami svetového imperializmu...
ZAĽÚBIL SA DO KRÁSNEJ ŽENY
To, čo všemocní tajní agenti vo svojich časoch nevypátrali, vyplávalo na povrch o niečo neskôr. Až koncom šesťdesiatych rokov, keď sa začala tzv. pražská alebo tiež Dubčekova jar a začali k nám prenikať záblesky demokracie, slobody tlače a prejavu, sa v Košiciach začalo nahlas hovoriť o prípade tragicky zosnulého M. K. Istá pani Margita, ktorá v päťdesiatych rokoch vlastnila pekný domček tam, kde sa dnes nachádza košické sídlisko Nové mesto (zhruba v priestore ulíc Tri hôrky, Jazmínová a Orgovánová), mi pred niekoľkými rokmi prezradila viac o príbehu M. K. Celé sa to zrejme udialo preto, že protagonista príbehu sa koncom štyridsiatych rokov zaľúbil do jednej krásnej Košičanky, slečinky z vyšších kruhov. Šalel za ňou. Sprvu ho odmietala, nakoniec však s ním strávila jednu noc, potom druhú, tretiu... Bol v siedmom nebi, keďže ho postretlo šťastie v podobe krásnej a očarujúcej ženy. Tá však, keďže sa po víťazstve komunistov politická situácia začala postupne vyvíjať pre ňu v nepriaznivom smere, napokon z vypočítavosti dala prednosť inému mužovi. Funkcionárovi nového razenia... A protagonista príbehu plný nenávisti kul pikle. Napokon sa rozhodol, že sa svojmu sokovi pomstí. V tých časoch stačilo niekomu nebadane vložiť do tašky nejaké dokumenty a zavolať na bezpečnosť... Dotyčný mohol byť rád, ak vyfasoval povedzme desať rokov. Boli takí, ktorí dostali trest smrti...
"Na svoju pomstychtivosť doplatil. Som presvedčená, že to takto bolo. Určite to preto robil, aby sa pomstil. Hnala ho totiž nenávisť... Potrestal sa sám, Boh bude súdiť jeho skutky, ale - čo je najhoršie - zlo z našich duší nevymizlo! A bojím sa, že tak skoro ani nevymizne," povedala mi pred niekoľkými rokmi pani Margita na margo svojej verzie prípadu M. K.
NAMIESTO POINTY
Čo sa týka pani Margity, tá už dnes nie je medzi nami. Takže viac sa o prípade už zrejme nedozviem... A pokiaľ ide o viackrát spomínaného nadporučíka Jaroslava S., aj keď v oficiálnych materiáloch vystupoval pod týmto menom, jeho skutočné bolo celkom iné a nepoznali ho ani pracovníci ostatných zložiek Štátnej bezpečnosti. Napokon, v tajných službách je systém prísnej konšpirácie celkom bežný... V skutočnosti išlo o tvrdého a ozaj zadubeného chlapca zo severovýchodného kúta Slovenska. Pred niekoľkými rokmi, bolo to už po páde socializmu, som sa čírou náhodou dopátral zrejme k jeho skutočnému menu. Ale ho neprezradím. Nie som si celkom istý, či to je jeho pravé meno a či nemal aj inú totožnosť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
