irónickosť. Slúžil u námorníctva ako spravodaj a krátko bol novinárom vo Vietname. Hneď prvý román "Zrkadlová sieň" (1967) mu vyniesol cenu nadácie Williama Faulknera. Poznáme ho z filmového spracovania režiséra Stuarta Rosenberga pod názvom "Stanica WUSA" (1970) s Joan Woodwardovou a jej manželom Paulom Newmanom v hlavných úlohách. Aj podľa románu "Žoldnieri" (1974), ktorý získal Národnú knižnú cenu, vznikol rovnomenný film s Nickom Noltem v roli veterána z Vietnamu pašujúceho drogy. Ďalšími dielami sú "Vlajka pre úsvit" (knižná cena Los Angeles Times), "Deti svetla", "Outerbridge Reach", zbierka poviedok "Bear a jeho dcéra" a "Brána do Damašku". Žije v New Haven v štáte Connecticut a v Key West na Floride. Nedávno bol Robert Stone hosťom 10. Pražského festivalu spisovateľov.

* V Prahe nie ste po prvý raz.

- Nie, bol som tu ešte pred zmenou režimu v lete roku 1989. Čítal som vtedy a podpisoval "Žoldnierov" v dnes už nejestvujúcom kníhkupectve Karla Čapka, ktoré viedol činorodý a odvážny Petr Koháček, neskorší poslanec. Vtedy bolo mesto akoby uzavreté, odťažité, teraz pôsobí otvorene, celá spoločnosť je taká veselšia a živšia.

* Vraj ste mali ťažké detstvo.

- Matka trpela schizofréniou a otec odišiel od rodiny. Bývali sme v lacnom hotelíku. Ale neviem, či bolo také ťažké. Len čudné. Chodil som síce do internátnej katolíckej školy, ktorá by sa dala nazvať sirotincom, ale dozvedel som sa tam veľa o dorozumení medzi ľuďmi. A na matku spomínam rád, lebo bola nesmierne vzdelaná a sčítaná žena, hoci v názoroch akosi iracionálna.

* Viedla vás k čítaniu?

- Veru, už odmalička. Po mnohých rokoch som od nej dostal výtlačok jej obľúbenej knižky "Na ceste" Jacka Kerouaca. Takže som v Amerika veľká výnimka, lebo ktorá iná matka by venovala synovi čosi také?

* Čím ste chceli byť?

- Novinárom. Ale peniaze na školu sme nemali a na prospechové štipendium som nemohol pomyslieť, lebo až na anglické kompozície som bol dosť mizerný žiak, tak som sa ako sedemnásťročný prihlásil do námorníctva, a potom som pracoval pre tlač a rozhlas.

* Nešlo vlastne o útek z biedy?

- V armáde som skutočne hľadal poriadok a zmenu.

* Mali ste spisovateľské vzory?

- Naše pokolenie ovplyvnil hlavne Hemingway. Nenazval by som ho vyslovene svojím vzorom, v každom prípade sa mi však nesmierne páčilo, že niekto môže písať a zároveň rybárčiť a užívať si života.

* Patrili ste do skupiny dnes čítankových literátov.

- Pravdou je, že som poznal Ginsberga, Kerouaka, Cassadyho a ďalších. Ale nemôžem povedať, že som k nim priamo patril. Jednoducho to bolo tak, že som v New Yorku pracoval ako novinár a keď som o jednej v noci skončil, tak som išiel za svojím dievčaťom, ktoré robilo servírku v kaviarni v Greenwich Village. No, a tam tiež chodili a čítali svoje veci Ginsberg a ostatní. Bol som o dačo mladší než oni a vždy trocha za vývinom.

* Ale ako to zachytil v knihe "Kyselinový test" Tom Wolfe, osobne ste sa zúčastnili spanilej autobusovej jazdy autora "Letu nad hniezdom kukučky" Kena Keseya a Veselých figliarov naprieč Amerikou.

- Bol som mladý! A to na tom bolo najlepšie.

* Jednako...

- Som rád, že som to zažil, ale veľkú vedu z toho nerobím. Nečakajte odo mňa, počestného občana, majúceho vnukov, že sa tu voľáko bohémsky rozvášnim. A keď ste už zmienili Toma Wolfeho, tá jeho kniha je dosť presná. Pritom sa nepamätám, že by si dakedy robil poznámky. Je však skutočnosťou, že bol jedným z mála ľudí zvonka, ktorý chápal, o čo ide. Pre ostatných sme boli čosi ako Marťania.

* V istom rozhovore ste spomínali, ako ste Keseya navštevovali v Mexiku a že Cassady mal rovnako táravého papagája, ako bol on sám. Nestálo by to celé za knihu?

- Môj nakladateľ ma síce pred časom požiadal, aby som sa o to pokúsil, ale osobne by som radšej napísal o svojom detstve.

* Na čom teraz pracujete?

- Na novom románe, zatiaľ ešte bez názvu. Východisková situácia je, že americký profesor odchádza na Haiti.

* Pomáha vám pri písaní prózy novinárska príprava?

- Nemyslím si, že by mi z hľadiska štýlu dáko výrazne prospela a čerpal z nej ako iní kolegovia. Mal som iba príležitosť dostať sa do čudných situácií.

* V "Žoldnieroch" píšete zasvätene o drogách, ich pašovaní. Zrejme máte vlastné skúsenosti.

- Rozhodne nie v tom zmysle, že by som ich sám pašoval. Ale dialo sa tak v miestach, kde som pôsobil, vytvoril som teda fikciu, ktorá vychádza zo života.

* Aký máte názor na otázku drog, prevencie, zákazov?

- O tejto záležitosti sa v Spojených štátoch tiež stále vedú diskusie. Z hľadiska rodičov sú drogy čímsi, čoho sa musíte nesmierne báť, ba panovali aj obavy, že by mohli zničiť celú generáciu. Jednako rad drog už mali legalizovať pred rokmi, a my dnes skutočne strácame čas, keď chceme stíhať tých, čo fajčia napríklad marihuanu. Tvrdé drogy by sa obmedzovať mali, ale najlepšie by bolo starať sa o tých, ktorí sú na nich závislí. Načo hneď vysielať vrtuľníky do Kolumbie, keď tých ľudí nemôžete umiestniť do odvykacích programov.

* Pravda nedávno zosnulý Terence McKenna považoval za veľmi nebezpečnú drogu aj televíziu.

- Televízia je stále iba televízia, hoci to zavše vyzerá, že by sa niekto jej programami mohol predávkovať až na smrť.

* Do nezávislosti médií u nás radi zasahujú politici. Dá sa tomu brániť?

- Záleží predovšetkým na kvalite konkrétneho politického systému. V Spojených štátoch si konzervatívci do istej miery televíziu príliš neobľúbili. Vnímajú jej úlohu ako podvratnú, zároveň akosi elitársku, nazdávajú sa, že spravodajstvo je ladené ľavicovo a podobne. Ich metóda cenzúry spočíva v tom, že takú televíziu jednoducho finančne nepodporujú. V Amerike cenzúra vychádza skôr zdola.

* Nerozumiem.

- Napríklad nábožensky ladené kruhy sa sťažujú na program, lebo ho pokladajú za obscénny. Pokiaľ sa u nás stretáme s represiou, potom je zväčša zakorenená v populizme.

* A má cenzúra opodstatnenie?

- V televízii by sa malo obmedzovať násilie. Pokiaľ má však program umeleckú hodnotu, mal by tým sitom, samozrejme, prejsť. Ale ktosi musí rozhodnúť, kde je scéna násilia oprávnená a kde nie. Na to treba nájsť ľudí vnímavých voči umeniu, lež ktorí by mali byť aj zodpovední.

* Začiatkom sedemdesiatych rokov ste novinársky pôsobili vo vojnovom Vietname. Tvrdí sa, že to bola prvá televízna vojna. Po Perzskom zálive či po Kosove sa zdá, že to bola tiež možno posledná vojna, kde sa novinári viac-menej slobodne pohybovali po bojisku. Teraz píšu o tom, čo im armáda dovolí.

- Vo Vietname sa armáda nechala nachytať. Prinajmenej na začiatku vojaci, teda dôstojníci určite, naivne verili, že konajú dobrú vec. Vyšší velitelia navyše zažili druhú svetovú vojnu a sťaby samozrejme predpokladali, že aj vo Vietname budú novinári na ich strane, na spoločnej lodi. Lenže vo Vietname už boli iní žurnalisti. Mladí, veľmi kritickí voči vláde, v opozícii proti armáde. A tu pristihli armádu pri klamstve. Takže Vietnam bol pre vojakov veľmi poučný. Isto, v rade vecí luhali už za druhej svetovej vojny, ale až vo Vietname im to novinári zrátali.

* Román "Žoldnieri" sa zaoberá traumou vojny vo Vietname. Je ešte stále taká silná?

- Nazdávam sa, že nikdy úplne nevyprchá, do istej miery sa však táto záležitosť stala históriou. Keď som hovoril so svojimi študentmi na univerzite, spýtal som sa ich napríklad, či ktosi z nich vie, čo sú to "Zelené barety". Nik nevedel. Ale jedna vec je na tej skúsenosti zaujímavá, a tou je určité podkopávanie autorít. Nielen vlády, aj ďalších inštitúcií, naľavo, napravo, v strede, všade. A to malo obrovský dopad, prosto také zneváženie verejného života. Jeho účinky trvajú dosiaľ.

* Možno sa vôbec poučiť z dejín?

- História nie je to, čo sa stalo, ale to, čo si o minulosti rozprávame.

* Čo čakáte od nového tisícročia?

- Mám istú úlohu a v čase, ktorý mi ešte ostáva, ju chcem stihnúť.

* Nezdá sa vám, že sa človek čoraz väčšmi dostáva do rozporu medzi ním vytvorenou technickou vyspelosťou a vrodenou ľudskosťou?

- Je jasné, že humanita sa vyvíja a mení. Technológie sú však tiež výplodom ľudí, to znamená, pokiaľ nás nepremôžu, tak sme premohli sami seba. Navyše ťažko oddeliť technológiu a ľudstvo, nemôžeme povedať, že toto je výdobytok techniky a toto je rýdzo vec humanity. Technológie sú podľa mňa oveľa ľudskejšie, než sa nazdávame.

* Ako vidíte budúcnosť literatúry?

- Svet kníh sa azda zmenšil, ale v každom prípade stále žije.

* Čo je potom vlastne poslaním spisovateľa?

- Písať. Písať stále pravdivo, stále otvorene.

* Ako vy píšete?

- Mojím priateľom a bratom je irónia. Dáva poznať veci pravdivo ich výsmechom. Beletria, poézia alebo dokonca aj žart majú len jeden námet: zistiť, ako to je. Vo všetkých umeniach je odmena vždy rovnaká: poznanie. Keď to funguje, poviete si, to je skutočnosť, to je pravda, to je život, tak sa veci majú. Tak to teda je.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.