túto tému prednáša v Oxforde. Uverejňoval v Spectator, Times, Independent a New York Review of Books. Za knihu "Poľská revolúcia: Solidarność" (1983) získal cenu Somerseta Maughama. "Eseje o osude Strednej Európy" (1989) mu vyniesli Európsku cenu za esej a v tom istom roku ho menovali Komentátorom roka. "My ľudia: revolúcia '89 na vlastnej koži vo Varšave, Budapešti, Berlíne a Prahe" (1990) vyšli v pätnástich jazykoch a zároveň získal Pamätnú cenu Davida Watta. V roku 1995 to zas bolo Premio Napoli. Minulý rok vydal "Dejiny súčasnosti: eseje, škice a fejtóny Európy 90. rokov". V metropoli východu sa zastavil cestou z Ukrajiny na dnešné stretnutie prezidentov visegrádskej skupiny v obci Pszcyna na juhu Poľska.

* Vlani kancelára Gerharda Schrödera pobúrili hlasy z Francúzska, naznačujúce, že európskym problémom číslo 1 dvadsiateho prvého storočia bude Nemecko.

- Nemecká otázka v miere známej po celé XX. storočie nejestvuje. Vami spomínané francúzske hlasy patria minulosti. Vo poslednej knihe esejí vydanej minulý rok "Dejiny súčasnosti" píšem, že práve dekáda 90. rokov ukončila nemecký problém.

* Aká je potom dnes, v XXI. veku, najzásadnejšia otázka tohto svetadielu? Reforma Európskej únie? Či azda vnútorné starosti Ruska?

- Kľúčovou je východná otázka. Rusko, ale aj Ukrajina, Bielorusko, baltické štáty. To je najväčšia neznáma nadchádzajúceho desaťročia a Slovensko tu, spolu s Poľskom, ako nárazníkový štát, zohrá významnú úlohu. Ďalšou vážnou záležitosťou pre budúcu Európu je stálosť a účinnosť valutovej únie. Priskoro usudzovať, či sa podarila. Treba počkať, kým sa prejaví, či rôzne európske hospodárstva sú schopné fungovať v systéme jednej valuty a jednotnej úrokovej miery, alebo nie. Na treťom mieste by som uviedol reformy, ktoré sú v stave pripraviť Európsku úniu na prijatie veľkej skupiny nových členských štátov. A štvrtým problémom je spomenutá spoločná politika bezpečnosti a obrany Európy.

* Na kýho frasa treba vlastne Európskej únii rozšíriť sa? Mnohí členovia sú dosiaľ proti.

- Isteže. Portugalsko, Španielsko, južné Taliansko či Grécko dostávali vyrovnávacie príspevky, o ktoré sa teraz boja, lebo vaše ekonomiky sú ešte slabšie. Jadnako sa ďalej nazdávam, že rozšírenie je kľúčovou záležitosťou nielen pre vás, ale aj pre Západ. Ak naň Únia nie je prichystaná, tak preto, že sa na neho v minulom desaťročí dostatočne nepripravila. Avšak rozšírenie je nutné pre našu bezpečnosť, pre našu ekonomiku a zväčšenie trhu, rovnako v zmysle zlepšenia konkurencieschopnosti, ktorá zažíva krízu v globálnej miere. Rozšírenie je potrebné takisto pre celý európsky projekt - aby mal voľáky vývinový smer. Pred takými 5 či 8 rokmi som mal pocit, že vyjadrujem názor menšiny. Úniu vtedy zaneprázdňovala diskusia o maastrichtskej dohode, teraz sa môj názor stal skôr ortodoxným. Debata sa krúti nie okolo strategického cieľa, lež okolo spôsobov jeho uvedenia do života.

* Nehrozí však pozývanie vlaku idúceho po inej koľaji, podľa iného cestovného poriadku, s iným rušňom a inými cestujúcimi do Únie kolíziou?

- Nie, lebo Európa nie je vlak. Z diskusie o európskej politike treba vyčiarknuť všetky metafory. Stredná Európa urobila v poslednom desaťročí veľmi veľa, aby sa priblížila európskym štandartom. Vaše trhy sú oveľa otvorenejšie pre naše výrobky než naopak. Máte na tom záujem. Aj my máme, lenže dlhodobý.

* Ste preto pripravení vziať na seba aj riziko podporovať naše poľnohospodárstvo?

- To je už detail, hoci veľmi závažný. Nemožno, pochopiteľne, očakávať, že Slovensko prijmú na rovnako ako kedysi Grécko, Španielsko alebo Portugalsko - tak veľkodušne. Tu nemožno mať ilúzie.

* Aký je váš odhad: kedy nás prijmú?

- To závisí od vás. Neviem, čím vás kŕmia vaši politici, ale nedávno som čítal prognózu vývoja Poľska. Podľa nej o dvadsať rokov bude na rovnakej úrovni ako Portugalsko a Grécko.

* Majú vôbec národné štáty budúcnosť?

- Pred desiatimi rokmi sa všade v Európe hovorilo, že čas národných štátov - v zmysle anglického nation-state pominul. Medzitým vzniklo na našom kontinente zopár nových národných štátov. Patríte medzi ne, hoci všetky ťažkosti ešte nemáte za sebou. Z hľadiska úplne neutrálneho historika preto musím povedať, že ich čas sa neskončil. Hoci ide o celkom iné štáty než pred sto rokmi. Nemožno hovoriť o ich uplnej nezávislosti. Jedna z podstatných téz mojej knihy znie, že sa nám,

stúpencom liberálneho poriadku nepodarilo nájsť inú cestu do integrácie než cez separáciu. Stredná Európa teraz opakuje tú cestu: od vyčlenenia k integrácii v rámci Európy. Ba aj to, čo sa deje na Balkáne, okrem ukrutností a barbarstva, môže viesť k tomu cieľu. Balkán sa rozpadá, ale tie maličké štátiky, aké tam vznikli, nemajú trvalú budúcnosť. Tie krajiny - Bosna, Slovinsko, Macedónia, nehovoriac o Kosove - sú odsúdené na spoluprácu a integráciu.

* Možno je to inak. Možno je Európa odkázaná na stále delenie podľa civilizačných hraníc.

- Také myslenie je novou ortodoxiou našich čias. Nazývam ho novým huntingtonizmom, proti ktorému bojujem. Ide o veľmi nebezpečný determinizmus, hlásajúci, že ak máte také či onaké dejiny, ste odsúdení na diktatúru - v kruhu islamskej alebo pravoslávnej kultúry. Keby tak skutočne bolo, nemohli by jestvovať také demokracie ako India alebo Tchajwan. Veď predsa ani v Španielsku alebo Grécku nemali silnú demokratickú tradíciu. Nik nie je z kultúrnych alebo civilizačných dôvodov odsúdený na diktatúru. Preto som sa zmienil o Balkáne. Verím, že dokonca aj tam je možný návrat do Európy, hoci cesta k modernizácii ich vedie cez strašné barbarstvo.

* Nemáte s tým morálne ťažkosti?

- Ale mám! Ako historik a analytik môžem potvrdiť, čo som povedal, a akceptovať balkánske separatizmy ako menšie zlo. Predsa sa im teraz nedá povedať: vráťte sa k mnohoetnickosti a mnohokultúrnosti. To však vôbec neznačí, že podporujem či odporúčam etnické čistky ako cestu do nového veku.

* Vojna v Čečensku je tiež takou cestou k modernizácii?

- Nevidím analógiu. Analógiou by bolo odtrhnutie sa Čečenska.

* Čiže vy ako Brit, ako sa cítite, keď premiér Blair v Moskve dá Rusku súhlas na vojnu s Čečenskom?

- Ospravedlňujem sa za premiéra. Naozaj sa hanbím, zvlášť že Blair zohral kladnú úlohu pri riešení kosovskej krízy. Obávam sa, že Blairov výrok v moskve prejavom chybne chápanej realpolitik. Azda sa premiér nazdáva, že výmenou za takú podporu Putina získa Veľká Británia prvenstvo v stykoch s Ruskom.

* Poznáte sa osobne s elitou západnej aj strednej Európy, s mnohými dokonca ešte z čias, kedy ste s nimi ako s disidentmi predebatovali noci v začmudených kuchyniach. Nekriví to poznanie obraz politickej skutočnosti, ktorú opisujete vo svojich knihách?

- Také nebezpečenstvo jestvuje. Som si toho však veľmi silne vedomý. Preto keď som nakrúcal televízny seriál o Poľsku, vycestoval som do Gdańska, aby som sa porozprával s robotníkmi. Preto som si bol teraz oňuchať televízny štrajk v Prahe. Preto som teraz prišiel, aby som si pozrel zmeny, aké nadišli na Luníku IX. a v spišských rómskych dedinách. Načúvam rozčarovaniu obyčajných ľudí.

* Ktosi vás nazval britským neogaullistom. Sedí?

- Vôbec nie. Som sebou. Vyznávam konštruktívny skepticizmus. Moja vízia Európy, celej Európy, kde vládne liberálny poriadok, sa nevmestí do takých kategórií ako gaullizmus, euroskepticizmus či euroentuziazmus. Moje videnie Európy vychádza zo skúsenosti západnej a východnej časti zároveň.

* Historik s temperamentom novinára sa musí vo svojich analýzach dopúšťať omylov. Za aký sa hanbíte najviac?

- Našťastie zriedkavo sa zaoberám futurológiou, čiže tých omylov býva neveľa. Banujem však, že začiatkom 90. rokov som sa neangažoval hlasnejšie a mocnejšie v otázke Bosny, že som sa nedomáhal oveľa rozhodnejšie lepšej politiky v tej veci.

* Ako vidíte dnešnú Európu?

- Ako americké veľkomesto, kde neviditeľné múry oddeľujú pokojné štvrte od tých, kde sa strieľa.

* A Slovensko?

- Nemôžem lichotiť. Asi sami viete, ako na tom ste. Dnes už predsa nejestvuje informačná bariéra, môžete si prečítať zahraničné noviny, počúvať BBC alebo pozrieť viedenskú televíziu. Bývalí disidenti sú autoritárski a elitárski, rovnako ako tí, proti ktorým bojovali. Úspechy vášho premiéra v Bruseli spočívajú v tom, že ho príjmu a odškrtávajú - túto kapitolu ste nesplnili, túto áno, túto nie, dovidenia nabudúce. Vcelku päť minút. Ale poviem vám čosi povzbudzujúce. Prechádzal som z Vyšného Nemeckého do Užhorodu. Kým na slovenskej strane boli cesty ešte solídne vyasfaltované a hraničiari korektní, v Užhorode sa terigáte cez zaflekované rigoly, vystrašení esesáckymi colníkmi so zavýjajúcim motorom skackajúceho Volva. Pozor, táto hranica nie je hranicou medzi východnou a západnou kultúrou. Je to politická hranica. Čiže aj politicky zmeniteľná. Isteže, na druhej strane hraničnej závory máme do činenia s korupciou a kriminalitou v rozsahu, ktorý je jedinečný, prichádzame tu do styku s novou vládnou formou kleptokracie. Jednako sa nesmieme vzdávať a pokúsiť sa aj tieto krajiny bývalého Sovietskeho zväzu integrovať. Tam spočíva ťažisko budúceho desaťročia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.