"Život je jedno veľké javisko, na ktorom hrá každý svoju rolu," povedal istý klasik.

Počas životnej púte si každý z nás zahrá nespočetné množstvo scén a v každej z nich stojí na inej strane javiska. Spôsob, akým svoju rolu hrá, ovplyvňuje viac faktorov a jedným z veľmi významných je vek. Často akoby sa scény opakovali, no my ich vždy hráme inak. Práve preto, že máme chuť farbiť si vlasy na modro, preto, že už nie sme teenagermi, alebo preto, že ešte nie sme rodičmi, alebo preto, že už prebaľujeme vnúčatá. Každá z týchto skupín vníma svet okolo seba inak a je len málo jedincov s vysokým stupňom tzv. emočnej inteligencie. Znamená to, že málokto z nás dokáže (snaží sa?) vcítiť do vnímania inej vekovej skupiny a pochopiť jej vystúpenia na životnom javisku. Preto vznikajú generačné problémy a konflikty. Nie sú ojedinelé a možno ich teda nazvať aj prirodzenými. Sú jednou z príčin túžby mladých ľudí po odchode z rodinného hniezda a osamostatnení sa. Túžby po nezávislosti.

Na Slovensku je ale cesta k materiálnej samostatnosti a nezávislosti dlhá a ťažká. Niežeby takou nebola aj v iných častiach sveta, no u nás je predsa len jej "dĺžka" a "hmotnosť" viac než vysoká. Zrejme preto ostávajú mladí ľudia u svojich rodičov a prijímajú ich pomoc pokiaľ je to možné. Sú ale spokojní? Je ich situácia výsledkom pasivity a ničnerobenia? Opýtali sme sa niekoľkých.

Mladý lekár nemá na kino

Marek, 24 rokov, absolvent lekárskej fakulty

"Od jesene minulého roka, pracujem v nemocnici v Košiciach. Zatiaľ bývam u rodičov, no čo najskôr sa chcem osamostatniť a kúpiť si aspoň jednoizbový byt. Nejaké úspory mám, niečo som dostal za promóciu. Na kúpu bytu by to možno aj stačilo, horšie by to už bolo z bežnými výdavkami na cestovné, stravu. Bol som prijatý na polovičný úväzok, čo sa však odráža len na výške platu, nie na pracovnom čase. Z platu vo výške životného minima by som asi nevyžil. Momentálne ma podporujú rodičia, no súčasná situácia ma neuspokojuje. Navyše tráviť v práci často aj desať hodín denne, a potom premýšľať nad tým, či si môžem dovoliť ísť s kamarátmi na pivo, alebo pozvať priateľku do kina nie je príliš motivujúce. Východisko vidím v odchode do zahraničia, aspoň na pár rokov, aby som získal prostriedky na vstup do samostatného života na Slovensku."

Mala šťastie na rodičov

Martina, 21 rokov, absolventka bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte

"V júni minulého roka som promovala a až doteraz som nemala prácu. Sedieť len tak doma, s tým sa nemožno uspokojiť. Od januára pracujem, a zamestnanie mi pomohol nájsť otec. Ešte stále bývam u rodičov a má to samozrejme výhody i nevýhody. Byt už síce mám, pred niekoľkými rokmi sme sa totiž presťahovali do rodinného domu a starý byt sme si nechali, ale momentálne je pre mňa výhodnejšie ostať doma. Keby som sa odsťahovala a musela platiť byt, stravu, nič by som neušetrila. Myslím, že je to tak trochu šťastie, že ma zatiaľ rodičia môžu podporiť. A čo budúcnosť? Ak by som odišla z domu, tak len v prípade, že začnem žiť spoločne so svojím priateľom a spolu sa budeme deliť o výdavky. Šesťtisíc čistého miniem veľmi ľahko aj teraz a neviem si predstaviť, ako by som všetko zvládla bez pomoci rodičov."

"Vložiť, či nevložiť?", to je otázka

Ivana, 21 rokov, študentka Ekonomickej univerzity

"Som na dennom štúdiu, a aby som sa uživila musím pracovať. Pred niekoľkými mesiacmi som sa odsťahovala z domu a bývam teraz v podnájme, musím sa teda obracať. Robím, čo sa dá, učím angličtinu, pracujem v obchode. Na spánok a oddych mi veľa času neostáva, no situácia sa dúfam zlepší po skončení školy. Už teraz robím čosi pre to, aby som o rok nestála na úrade práce. Ako všetko zvládam finančne? Jasné, že si musím pri nákupoch dávať pozor a nenechať sa zlákať v úvodzovkách výhodnými nákupmi a kúpiť aj to, čo nepotrebujem. Ako "takmer - ekonómovi" mi je jasné, že sú to len premyslené triky. Nie je to ľahké, no pre mňa bol odchod z domu tým lepším, aj keď nie ideálnym riešením. Skôr, či neskôr čaká odchod z domu každého a ja už aspoň mám prvé kroky za sebou. Po škole možno odídem do Bratislavy, kde je viac pracovných príležitostí, no nerada by som opustila Slovensko. Viem ale, že o pár rokov už nechcem premýšľať nad tým, či do košíka vložím kukuricu alebo, či mám peniaze na tabuľku čokolády."

Zo začarovaného kruhu len prekročením hranice

Peter, 24 rokov, absolvent Ekonomickej univerzity

"Minulé leto som promoval a odvtedy chodím pravidelne na úrad práce. Nepatrím k šťastlivcom, ktorí si hneď našli zamestnanie adekvátne svojmu vzdelaniu. Na to väčšinou potrebujete známosti. Rodičia sa odsťahovali do domu, mám teda byt, no všetky výdavky kryjú oni. Viem, že to tak nemôže ísť do nekonečna, veď mama aj občas utrúsi, že by som sa už mal o seba postarať sám. Intenzívne sa venujem angličtine a chcem odísť za zárobkom za veľkú mláku. Istý čas som ochotný pracovať aj ako robotník, ale nechcem už byť závislý na rodičoch. A tu veľkú perspektívu dostať sa zo začarovaného kruhu nevidím."

Inžinierka čašníčkou

Linda, 23 rokov, absolventka Ekonomickej univerzity

"Po tom, čo som dostala v lete diplom som veľmi rýchlo prišla o všetky ilúzie. V júni a v júli som robila v reštaurácii v Košiciach ako brigádnička, aby som aspoň čo to zarobila. Ďalšie dva mesiace som skúšala nájsť prácu, zodpovedajúcu môjmu vzdelaniu cez inzeráty v novinách, ale nula bodov. Musím predsa z niečoho žiť, preto som sa rozhodla odísť do Nemecka. Budem sa starať o jednu starú pani. Viem, že to nie je veľká výhra, no momentálne iné východisko nevidím. Rodičia majú sami problém a žijú od výplaty k výplate. Nemôžem od nich teda žiadať, aby živili ešte aj mňa. Či sa niekedy vrátim? Rada by som, no ak bude perspektíva taká, ako je dnes, radšej ostanem robiť opatrovateľku a verím, že keď sa v cudzine rozkukám, nájdem si lepšie zamestnanie."

Každý z týchto mladých ľudí hrá istú rolu. Spokojní však nie sú. Nevybrali si ju a majú nie príliš veľké možnosti zmeniť ju. Ak nie sú nevyhnutne prinútení, ostávajú "na krku" svojim rodičom. A možno nazvať šťastím v nešťastí, ak sú tí schopní a ochotní ich podporovať. Z nástupných platov, ktorých výška vo veľkej väčšine prípadov susedí so životným minimom si len ťažko zriadia vlastnú domácnosť. Nemajú chuť zakladať rodiny a nemať pritom peniaze na plienky a nechce sa im hovoriť svojmu dieťaťu "dnes cukríky nebudú, lebo do výplaty je ešte ďaleko". Populácia starne a počet novorodencov klesá. Je to alarmujúci vývoj, ktorý môže dospieť k tomu, že javisko ostane prázdne.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.