šancu. Nápory vetra chvíľami stiahli ľudí až k zemi, dolinou dunela fujavica. Pod Širokou vežou sa chvel stan s tromi zranenými nemeckými horolezcami. Pracovníci Tatranskej horskej služby (THS) ich tu večer nechali pekne zabalených ako batoľatá, zranení muži boli síce porovnateľne bezmocní, no dobre oblečení a bez zdravotných komplikácií. Do rána vydržia... Večerná obloha nemala ani letmý šajn o blížiacej sa fujavici, ktorá na druhý deň znemožnila transport vrtuľníkom leteckej záchrannej služby firmy ATE. Záchranári prenocovali na Zbojníckej chate, ale v ranných hodinách im Veľká Studená dolina vyplazila biely jazyk a skomplikovala výstup k zraneným. Našťastie bol s nimi ktosi, čo s neomylnou presnosťou a stopercentnou istotou našiel zaviatu stopu, a tak dvoch Nemcov nakoniec dostali dole. Lavínový pes YOKO viedol svojich priateľov neexistujúcim chodníkom, inak by sa potácali v hlbokom snehu oveľa dlhšie. Každý krok trochu pomimo mohol byť zapadnutím až po pás, stratou času a síl. A to je presne to, čo si v horách treba šanovať. Veľmi.

Psíča členom rodiny

"Na každý poriadny dvor patrí pes. Samozrejme, ak má prísť pes, tak nech je poriadny," usmeje sa vedúci kynologického oddielu THS Štátnych lesov TANAP Laco Gardošík, keď si spomenie na niekoľkotýždňové šteniatko, ktoré nedôverčivo oňuchávalo prah dverí ich rodinného domu v Štrbe. Akoby ľuďom kládlo otázku, dobre mi tu bude, nebude mi tu dobre... Veď príchod psíka do rodiny toho veľa zmení, všetci si museli zvykať. "Obdivoval som Mariána Tonkoviča a Pištu Závackého, keď som videl, aké majú so psíkmi výsledky. Vtedy pri Tatranskej horskej službe fungoval klub lavínových psov. Pišta bol, a dodnes je, mojím veľkým vzorom, vďačím mu za všetko, čo som sa o tejto práci naučil. Čo sa týka výcviku YOKA, myslím si, že najskôr bolo treba cvičiť mňa a asi to tak zostalo až dodnes," vráti sa Laco k neľahkým začiatkom pri práci so štvornohým záchranárom. Jeho samotného k členom horskej služby priviedla príťažlivosť hôr (na rozdiel od žien sú večne neodolateľné), pôsobil v horolezeckom oddieli vo Svite. Ako dobrovoľníka ho vyradili v roku 1977, odtiaľ bol medzi profesionálov v červenom svetri naozaj už len krok. Keď mu jedného dňa povedali, aby išiel robiť k nim, tak šiel. V Tatranskej horskej službe pracuje od roku 1980 až doposiaľ. Vlani spolu s YOKOM strávili 26 dní na školeniach a 17 dní na záchranných akciách, pre inteligentného šesťročného ovčiaka je náročná príprava už gombičkou. Mal iba jeden rok, keď v brigáde lavínových psov pri Horskej službe na Slovensku získal II. výkonostnú triedu. Každý rok však treba vždy znovu absolvovať dve štvordňové zimné a dve letné sústredenia, tam sa prejde všetko. Od piky. Základnou poslušnosťou počnúc, cez prácu na lavíne, až po hľadanie nezvestných osôb a výcvik na špeciálne pachy. V decembri roku 1999 podpísali Štátne lesy (ŠL) TANAP zmluvu Policajným prezídiom PZ v Bratislave, precvičovania a školenia sú teraz spoločné. V rámci tejto spolupráce vznikol osobitný záchranný modul, do ktorého sú zapojené nielen zložky polície a civilnej obrany, ale aj Slovenský červený kríž, THS ŠL TANAP a Horská služba na Slovensku. V prípade mimoriadnych udalostí sa akcia spúšťa koordinovane a z tatranského kynologického oddielu vybrali pre prácu v module psa Vachona, ktorého vychováva a cvičí Rudolf Žuffa, v tejto zostave je YOKO náhradníkom.

S kotvou v zuboch

"Život bez psa si už ani neviem predstaviť, všade ho beriem so sebou, stále je medzi ľuďmi. Slúži so mnou, všetci kolegovia mu radi prinesú nejakú maškrtu, naozaj nie je v kolektíve konfliktný typ. Má takú miernu povahu, že by som ho niekedy trochu priostril, aj na neznámych ľudí reaguje totiž veľmi pozitívne, je prítulný. Chodieva so mnou i na lyžiarske svahy a lyžuje rád, " rozvíja niť rozhovoru Laco a ja mám pocit, že ju zamotal. Kto kedy videl psa lyžovať! Neverili by ste, tento chytrák to vie. YOKO sa v pohode spustí v pánovej stope, smerom dole je to jasné. A smerom hore? Chytí kotvu do zubov a už to frčí. Veľmi rýchlo prišiel na to, že sa je lepšie "plano" voziť, ako dobre chodiť... Vlekári zalamujú rukami, ale kvôli nezvyčajnému lyžiarovi netreba vlek odstaviť, pustí kotvu presne na kritickom mieste. "Presne vie, kedy sa hráme, na školeniach vycíti situáciu a tomu prispôsobí svoju pozornosť, na ostrej akcii sa správa celkom inak, no inak aj vtedy, ak sa ide čosi skúšať. Hneď vie, koľko udrelo. Rozumie mi a myslím si, že ja mu tiež rozumiem. No prejavy psíka vie rozpoznať len ten, kto je s ním denne a stará sa o neho. Naozaj ho nemôžete odložiť, treba sa mu venovať, vybehať ho. Možno niektorý pes potrebuje aj prísnejší trest, ale YOKO veľmi nie. Je vyrovnaný, v kritickej chvíli vie zachovať pokoj. To skôr mňa sem-tam niekto vytočil, lenže dnes sa už dokážem nad veľa vecí povzniesť. Každá akcia je iná, vieme o sebe, kto ako reaguje," vysvetľuje záchranár menej známe pozadie rušných chvíľ v teréne a dodáva, že záchranná akcia je tímová práca - jeden bez druhého by neuspeli. K členom tímu patrí i lavínový pes, dnes ich majú v kynologickom oddieli THS štrnásť. Vzájomný rešpekt zohráva vážnu rolu, ak je vedúcim akcie mladší kolega, starší to zoberú na vedomie a podľa toho konajú - vedúci nesie zodpovednosť za všetko. Za svojich ľudí, za pacienta, za priebeh akcie.

Tma strieda svetlo

"Ako vedúci akcie rozmýšľam celkom inak, v takej chvíli si plne uvedomujem mieru zodpovednosti, treba zvoliť optimálnu cestu výstupu, nevieme v akom stave je zranený, či sa nám ho podarí zachrániť, alebo už len prídeme pre telo. Niekedy vám človek zomrie v rukách a nič si nepomôžete, nech urobíte čokoľvek," zamyslí sa L. Gardošík a dodáva, že s tým sa každý musí vyrovnať, musí sa to naučiť vziať ako fakt, no nikdy si na to nezvykne. Celkom iný pocit majú záchranári, keď človeka vskutku vrátia do nášho sveta, úplne inú podobu má návrat z akcie, na ktorej už smrť zazvonila o skalu. Len umieráčik vetra ešte doznieva, len ho počuť skučať, kým chlapi idú dole. Darmo, nadarmo, márne. Všetky slová sú vtedy naviac. Čert aby vzal v takej chvíli tú robotu... A pocit vlastného strachu? Volajme to radšej opatrnosťou, no mieru rizika pre seba samých si záchranári väčšinou uvedomia až spätne, keď všetko prehrmí. Po každej búrke zas vyjde slnko, to platí v horách i v živote. Tma strieda svetlo, noc vymení deň. Sú také rána, čo vyzerajú ako pohár zle skysnutého mlieka. Sú také, čo by ste nechceli prespať. No a sú také, že človek prosto ide do roboty. V Dome Tatranskej horskej služby v Starom Smokovci mu začne bežať všedný deň, zrazu je čas na desiatu a - desiata je preč. Nehodno veci nechávať na stole, keď YOKO "slúži" pod stolom! Je skrátka rýchlejší a poriadne číslo. Všetci mu to doprajú (väčšinou), no maškrtnosť v jeho prípade s disciplínou nesúvisí. Ak sa mu povie, že nesmie, nechá bez povšimnutia i kuracinku. Raz pri takejto skúške psej poctivosti jeden zo záchranárov prehral fľašu šampanského. Lákavé jedlo zostalo stáť na stole nedotknuté, YOKO určite trpel, ale vydržal. Iba čo sa oblizoval, možno sa mu potom s tým kuraťom aj snívalo. Nikto nevie, ako vyzerá psí sen, čo si tie tiché oči všetko všimnú. Platí, že pes je obrazom svojho pána, lenže i psy mávajú všelijaké povahy. Štvornohý záchranár však v prvom rade musí mať - ľudí rád. Bojovať o človeka v tiesni. O ľudskú bytosť, ktorá sa stratila v bielej tme. Kde si, človeče, ak ešte si?

Všetci chcú na Gerlach

"Niekedy ho mám plné zuby," skonštatoval Laco, ale pozor, reč nie je o psíkovi. Jeho pánovi tak občas lezie na nervy Gerlach. O najvyšší štít Vysokých Tatier býva celkom logicky najväčší záujem, no všetci horskí vodcovia vedia, že sú aj čarovnejšie výstupy, ktoré sa odvďačia krásnymi panoramatickými pohľadmi. Lenže človek je už raz taký, chce maximum. Viacerí profesionálni záchranári sú zároveň horskými vodcami, veľa klientov vodia práve na Gerlach, ktorý je atraktívny v zime i v lete. Inak má Laco rád všetky štíty, lenže ak ide do steny, YOKO musí ostať doma. Do Tichej a Kôprovej doliny ho však pán vždy zoberie, tieto romantické končiny sú ich obľúbenými miestami. Prinášajú trocha relaxu predtým, ako príde ďalšie školenie, či nová akcia, v ktorej psík zužitkuje perné dni výcviku.

"Psi potrebujú získať skúsenosti, trvá to istý čas, kým sa ustália. Nezrelý pes ešte pobehuje, niekedy sa bije, pretože nie je zvyknutý na prácu v tíme, aj kvôli tomu sú spoločné sústredenia veľmi užitočné. Postupne príde na to, čo sa od neho chce. A čo chce YOKO odo mňa? Pochvalu. Musí cítiť, že je akceptovaný, " vysvetľuje Laco cestu do hlbín psej duše. Iba pri jej pochopení sa dá čakať, že obetavý druh si poradí aj v zložitej situácii. Pod Ľadovým štítom našiel YOKO maďarského turistu ako dvojročný, no nešťastníkovi už nebolo pomoci. O rok neskôr objavil v Rumanovej dolinke telo českého horolezca pod dvomi metrami snehu. Ani v hustej hmle neunikla vlani jeho pozornosti neznáma obeť hôr pod Streleckou vežou. Totožnosť tohto muža dodnes nikto nepozná. No bystrý štvornohý záchranár sa zúčastnil aj na celom rade akcií mimo Vysokých Tatier. V spolupráci s políciou v súčasnosti záchranári zamerali najmä letné výcviky na hľadanie ľudí, ktorí sa stratili v lesnom poraste. Prípady zatúlaných malých detí nie sú v poslednom čase ničím výnimočným. Málokto však vie, že vtedy môže volať priamo Tatranskú horskú službu, pátranie sa dá rozbehnúť i po tejto linke. Dôležité ale je, aby ľudia s prvou správou o zablúdení blízkych či priateľov dlho neváhali. Čím sú stopy čerstvejšie, tým je šanca väčšia. Pes v teréne spoľahlivo označí všetko živé. Bývajú potom také rána, čo sú ako hlt sviežeho mlieka. O to sú krajšie, ak sa miska života nerozbila. Postrážil ju verný psík - záchranár.