Peter Schutz
Okrúhle jubileum svojho vzniku, ktoré si práve dnes Strana demokratickej ľavice pripomína, ju pristihlo v polohe, mierne povedané, chúlostivej. Do Prešova na slávnostnú akadémiu dorazí predseda Migaš temer rovno z Viedne, kde spisoval predmanželskú zmluvu s Volfom. Výlet nesvedčí o vyberanom vkuse jubilanta; vzťah SDĽ s SDSS už raz skončil rozvodom. A promiskuitné sklony partnera, ktorý už absolvoval niekoľko politických konkubinátov, by mali skôr priťahovať mravnostnú políciu ako serióznu ľavicovú stranu.
Pravda, kruciálna otázka je dnes práve o tom, či SDĽ na 10. výročie svojho vzniku môže o sebe ako o serióznej, európskej, štandardnej ľavici vôbec rozprávať. Odpoveď zvonka je jednoslabičná - nie. Dva a štvrť roka vo vládnej koalícii obnažilo jej postkomunistickú dreň väčšmi, než sa ktokoľvek nazdal. Ani nie tým, čo sa SDĽ najhustejšie vytýka, totiž že je brzdou všetkých reforiem. To sa dalo spoľahlivo predvídať, i keď razancia odporu miestami dokázala prekvapiť. Horšie sú však spôsoby, ktorými SDĽ rozkladala koalíciu už i tak rozvadených strán. Migašovo hlasovanie proti Dzurindovi, čím fakticky vyslovil nedôveru vlastnej vláde, bol bezprecedentný čin, ktorý strana odobrila nielen formálne, ale najmä tým, že ho opäť zvolila predsedom. Koncošovo ostentatívne sabotovanie vládneho programu, za ktoré sa SDĽ plnou váhou postavila, nemá precedens rovnako. To sú naozaj maniere z iného sveta - v jednom i druhom prípade by v normálnych pomeroch znamenali koniec koalície. Darmo včera Migaš označil svoju stranu za "spoľahlivého partnera" - partneri mu cez agentúry jeden po druhom práve k tej "spoľahlivosti" čosi odkázali. Nevypočítateľnosť, nespoľahlivosť, porušovanie dohôd sú fatálnym kazom politického štýlu SDĽ a formujú prvú z rozlišovacích línií medzi ňou a európskymi sociálnymi demokraciami.
Samozrejme, v strane dnes žijú dve rôzne poňatia politiky, z ktorých to slabšie, zápasiace o svoje uznanie čoby "platformy", zdôrazňuje práve štýlové zmeny. Jeho protagonista, otec-zakladateľ SDĽ a prvý predseda Weiss dnes početnými výrokmi fackuje a kritizuje svoje "dieťa", vyčítajúc mu "zľavnené nároky na politickú kultúru, profesionalitu, výkon vrcholovej politiky". Za tým môžeme iste hľadať sklamanie, veď mocenský zápas na zjazde prehral. Aj bojový zámer, veď sa schyľuje k rozhodnutiu, či tie platformy, ktoré sú poslednou nádejou jeho skupiny na zachovanie vplyvu, vôbec budú. Ale ešte dávno pred Migašom, keď bol predsedom, na kritiky svojich oponentov, že ignoruje názory členskej základne, Weiss vtipne replikoval, že keby ich rešpektoval, SDĽ by už dávno neexistovala. Myslené to bolo síce ako bonmot, odkrýva však jadro pravdy o SDĽ - Weiss, Kanis, Ftáčnik a spol. vytvorili mediálno-virtuálnu socdem realitu, ktorá ale iba milosrdne prekrývala starý komunistický obsah. Vedenie, aj pod tlakom nemožnosti spolupráce s Mečiarom, odtiahlo stranu kamsi veľmi ďaleko od jej vnútornej podstaty. To "ďaleko" sa dnes nazýva vládna koalícia. A prezentácia SDĽ v nej je živou evidenciou hĺbky Weissovho bonmotu. Keby Weiss od počiatkov rešpektoval členskú základňu, nemusel prísť ani Migaš - bol by ním on sám.
Keďže Weissa a spol. podporuje nezanedbateľná menšina, strana je vnútorne rozorvaná a bojiskom je aj interpretácia "ľavicovej politiky". Tzv. reformisti navonok hlásajú odklon od dogmatických výkladov "sociálneho štátu", "spravodlivosti" a pod., čím sa naozaj odlišujú od Migaša a radikálne naladenej časti poslancov, ktorí sa vžili do roly opozície v koalícii. Spor o to, či reformy so zaťatými zubami strpieť, alebo ich zabiť v mene "sociálnosti", je ďalšou z bitevných línií vnútrostraníckeho stretu. Od "reformistov" je to však skôr zástupná agenda, nie vec presvedčenia. Napr. ideologické výlevy Brigity Schmögnerovej (trebárs ten posledný o tom, ako to koalícia prehnala so znižovaním daní) sú drastickou výstrahou všetkým, ktorí by vo Weissovom zápase o platformy radi videli zárodky akejsi "euroľavice tretej cesty".
SDĽ je postkomunistická strana i desať rokov po tom, čo preťala väzby na rodnú matku a prijala nový krycí názov. Zostáva však stále jedinou farmou, kde sa raz môže na Slovensku vyšľachtiť moderná a zároveň aj vplyvná ľavica. Pohľad na Volfa a jeho nové kopulačné pohyby je výrečným svedectvom. O SOP sa aj škoda baviť, tí dodnes nevedia, čí sú, keby im zajtra ponúklo koalíciu KDH, pozajtra by tam boli.
Slovensko dnes skrátka nemá normálnu ľavicu. Druhá kruciálna otázka samozrejme znie, že komu ju vôbec treba v situácii, keď ešte dalších minimálne desať rokov sa krajina musí hýbať len doprava.
Autor: Desať rokov čerešne
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
