pôjdoch, v pivniciach, na chodbách, skrátka všade, okrem postele.

Takmer v žiadnej kultúre nespájali sexualitu s lôžkom. Amazonskí Indiáni sa dodnes milujú v prírode. Ak chcú, aby žena otehotnela, uchýlia sa na breh rieky alebo sa ponoria do vody, ktorej pripisujú blahodarné účinky na plodnosť.

Dnes taká samozrejmá spojitosť donedávna neplatila ani na Východe. Niet divu, veď spoločné lôžko, bežné v stredoveku, neposkytovalo dostatok potrebnej intimity. Spalo na ňom aj vyše desať ľudí, od starých rodičov po vnukov, vrátane služobníctva. Všetci nahí, ako bolo obyčajom, si našli svoje miesto. To bolo zvykom pre väčšinu populácie až do 12. storočia.

Klasické postele z dreva boli vzácnosťou. Aj v panských domoch spali na rôznych ležadlách, lavičkách, pokrývkach a koberčekoch, ktoré počas dňa slúžili na iné účely. Ak si niekto na sebe nechal košeľu, musel tým niečo zamýšľať. Napríklad hosť urazil hostiteľku, ak odmietol vedľa nej spať nahý, pričom nešlo o vzájomné poskytnutie slasti. Spanie v spoločnej posteli sa mohlo stať aj symbolom mieru, ako napr. v 15. storočí vojvoda z Orleansu s Karolom VIII. Na začiatku 18. storočia lôžko ešte stále neslúžilo iba vlastnému účelu a nebolo v osobitnej miestnosti. Na kráľovskom dvore a v sídlach šľachty bolo na vyvýšených miestach. Vyjadrovalo moc a bolo okrem ozdoby domu prostriedkom k získaniu spoločenského uznania.

Na lôžku bol povolený styk iba novomanželom, aj to nie vždy Katolícke náboženstvo sa okrem toho snažilo páry od seba oddeľovať čo najviac. Yansenisti sa dokonca pokúšali polohu na lôžku kodifikovať. Prikazovali líhať si rovno na chrbát s rukami položenými navrchu na prikrývke, aby človek ľahšie odolával nízkym telesným pudom. V roztopašnom 18. storočí sa známe "dôvernosti postele" týkali len okrajovej časti vysokej spoločnosti z radov šľachty a hornej vrstvy mešťanov. Posteľ zostávala aj naďalej predovšetkým miestom odpočinku alebo prijímania priateľov, nie však rozkoše a bujných radovánok.

Až v polovici 19. storočia si na Východe začína sexualita kliesniť cestu k posteli. Je to postupný a veľmi pozvoľný vývoj. Hrá v ňom úlohu pokles obyvateľstva na vidieku a jeho únik do anonymity miest, ktoré vytvárajú medzi ľuďmi bariéry. Toto prostredie človeka prinútilo, aby si zvykol uchyľovať sa so svojimi vášňami do uzavretého priestoru. Erotickosť postele teda predstavuje obohatenie základného rysu našich túžob, spoločného všetkým ľuďom na celej Zemi bez rozdielu zemepisných šírok. Dalo by sa v tom smere hovoriť dokonca o akejsi drezúre.