dvakrát príjemné nechať sa trápiť zubárom, jeho slovám, že má ešte raz prísť, sa očividne potešila. Nie div, veď doktor, ktorý ju ošetroval bol vysoký, čiernovlasý, štíhlej postavy, tak trochu frajersky neoholený fešák, kým doma mala muža nie príliš štíhleho a vysokého, skôr trochu bacuľatého, nie černovlasého, ale ryšavého... Bol to dobrý muž, nepil, za inými ženami nebehal, mali sa radi, ale k fešákovi v bielom plášti mal predsa len trochu ďaleko. "Prídem, pravdaže prídem," prikývla a potešila sa.

Na druhý týždeň, v utorok už o pol druhej vchádzala do budovy polikliniky, a to aj napriek tomu, že bola objednaná až na druhú. Nervózna sedela v čakárni, hrýzla si pery a silno, ako len vládala, tlačila stehná k sebe. "Musím ho vidieť! Došľaka, čo tam tak dlho robia!" hromžila, lebo sa nevedela dočkať, kedy príde na rad. Keď vošla, chvíľu jej trvalo, kým pochopila, čo sa deje. "Preboha! Čo preboha? Chvalabohu! Sláva! On je tu sám. On po celý čas, čo som bola v čakárni, tu bol s pacientmi sám! Kde má kolegyňu?" vírili jej hlavou hlavou myšlienky, chcela sa opýtať, ale lekár jej sám vysvetlil, že jeho sestrička má choré dieťa a tak sa celé popoludnie musí trápiť sám. Bol síce za riaditeľom polikliniky, ale ten mu povedal, že to tú hodinku - dve nejako zvládne.

CHCEL ZVESTOVAŤ RADOSTNÚ NOVINU

Sadla či skôr ľahla si do zubárskeho kresla a keď sa ich pohľady stretli, bolo už všetko jasné. Stiahla sa na jednu polovičku kresla a povedala: "Poď!" Chvíľu sa bránil, zdalo sa akoby váhal, čo má v tej chvíli robiť, ako sa má zachovať, ale to volanie bolo silnejšie. "Poď, poď už! Nevydržím!" vzlykala ležiac v zubárskom kresle.

Poslúchol. Jej ruky sa zaborili do jeho bieleho plášťa a začali ho rozopínať... Ale stala sa osudná chyba, to volanie bolo totiž také silné, že zabudli na maličkosť - zamknúť. "Chcem ťa! Chcem!" šepkala pani Elena a objala pána doktora tak silno, že mu skoro polámala rebrá. Vtom sa jej zazdalo, akoby ktosi zaklopal. Veľmi slušne, ticho... Najprv zbadala zelenú bridagírku s lesklým odznakom a vzápätí aj celú uniformu príslušníka Verejnej bezpečnosti, teda predchodcu dnešného Policajného zboru, a až potom si uvedomila, že je to jej manžel. Náčelník oddelenia mu za dobré výsledky v objasňovaní kriminality pridelil jeden z troch poukazov na rekreáciu, ktoré im zaslali zhora. Potešiac sa tomu sa vybral manželke oproti, aby jej zvestoval radostnú novinu. V to osudné popoludnie bol v elektrotechnickej priemyslovke, kde preveroval isté podozrenie na študenta, ktorý sa zrejme zaplietol do partie vykrádačov pivníc na novom sídlisku. Keď sa vracal na útvar, povedal si, že sa cestou zastaví na poliklinike a na manželku, o ktorej vedel, že je na druhú objednaná k zubárovi, počká v čakárni. Vedel, že poukazu na rekráciu sa Elena určite poteší...

Keď ho však so zubárom v náručí náhle zbadala, sama nevie prečo, zrejme to ani dodnes nevie, ale predsa len nahlas vykríkla: "Pomoc! Pomóóóc!" Muž vytasil služobnú pištoľ a zreval: "V mene zákona!" Nechýbalo veľa a nešťastný zubár by sa bol ocitol vo vyšetrovacej väzbe, veď si dovolil siahnuť na manželku príslušníka bezpečnosti! Trestnému stíhaniu na slobode sa však nevyhol... Na krku mal trestný čin znásilnenia v štádiu pokusu. Rozbehlo sa vyšetrovanie, z ktorého bolo zrejmé, že nie je všetko tak, ako to vyzeralo na prvý pohľad, ale prokurátor napokon predsa len podal na súd obžalobu, keďže obvinený "zaútočil na poškodenú s úmyslom násilne ju donútiť k súloži, ale k trestnému činu nedošlo pre aktívnu obranu poškodenej a včasný zásah inej osoby".

BOLA V HRE VYSOKÁ OSTRAŽITOSŤ?

Keď protagonista príbehu predstúpil pred trestný senát, jeho protihráč - prokurátor nezabudol niekoľkokrát poukázať na "veľmi vysoký stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného, ktorý svojím zverským činom narušil stabilitu rodiny ako základnej bunky našej socialistickej spoločnosti, pričom treba opakovane zdôrazniť, že zaútočil na záujem socialistického štátu chrániaci slobodu ženy dobrovoľne a slobodne rozhodovať o svojom pohlavnom živote, a čo je najdôležitejšie, ide o manželku príslušníka bezpečnostného zboru, ktorý má byť a je ostatným občanom vzorom v dodržiavaní zásad socialistickej zákonnosti a morálky." Je síce pravda, pripustil vo svojej reči prokurátor, že k dokonaniu činu nedošlo, ale "to iba vďaka vysokej ostražitosti príslušníka Verejnej bezpečnosti."

Napriek frázam prokurátora bezvýhradne oddaného zásadám socialistickej morálky a zákonnosti sa príbeh začal odvíjať pred súdom trochu v iných súvislostiach. Z výpovede samotnej poškodenej, teda pani Eleny, vyplynulo, že o znásilnení či pokuse tohoto trestného činu nemožno hovoriť a aj kľúčový svedok celej kauzy, príslušník Verejnej bezpečnosti a Elenin manžel v jednej osobe, v pojednávacej sieni sebakriticky priznal, že to s tou služobnou pištoľou a okamžitým zatknutím zubného lekára predsa len trochu prehnal.

Trestný senát napokon hlavného protagonistu príbehu spod obžaloby prokurátora oslobodil v celom rozsahu. Obžalovaný bol s rozsudkom spokojný a prokurátor, napriek tomu, že ešte niekoľkokrát poukázal na rozhodujúce momenty celej kauzy, napokon odvolanie nepodal a tak rozsudok prvostupňového súdu nadobudol právoplatnosť. Avšak rozvodu medzi manželmi K. sa už nedalo zabrániť...

NAMIESTO POINTY

Dobromyseľný a nadovšetko svedomitý príslušník bezpečnosti sa neskôr, tuším po piatich - šiestich rokoch, znova oženil. Vzal si vdovu s dvomi deťmi. Začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa totalitná Verejná bezpečnosť pretransformovala na "netotalitný" Policajný zbor, využil možnosť a odišiel do civilu. Pani Elena si našla priateľa, žijú spolu dlhé roky, ale - pokiaľ viem - nezosobášili sa. A čo hlavný protagonista príbehu? Sympatický tmavovlasý zubár sa neskôr zoznámil s jednou peknou blondínou z Ostravy, nasťahoval sa k nej, po rozdelení Česko-Slovenska nadobudol české štátne občianstvo, ale viac o ňom namôjdušu neviem. V súdnych archívov som sa o tom naozaj nedočítal.