Žilinou a Nitrou, ktoré mohli výrazne prehovoriť do postupového kľúča, snažili sa do hľadiska prešovského hokejového stánku prilákať čo najväčší počet ľudí. Cieľ sa im v podstate podaril. V prvom bolo v ňom okolo päťtisíc, v druhom aspoň o päť stovák viac. Presný údaj vám dnes už nik z kompetentných nepovie, pretože na rozdiel od iných športových stánkov, kde počet divákov v hľadisku oznámi hlásateľ v priebehu toho, ktorého zápasu, na prešovskom takéto zvyky roky nepamätajú. A tak novinári vychádzajúc z kapacity hľadiska štadióna sa triafajú do cifier odhadom, prípadne aj vlastným prepočítaním. Avšak to robili len zriedka, kedy sa diváci rátali na desiatky. Na začiatku sezóny ich chodilo na prešovský prvoligový hokej nie veľa. Aj 180, aj 300 a tak ďalej. Dva ostatné zápasy boli z hľadiska záujmu výnimočné. Nemožno ale na druhej strane povedať, že plný dom bol pre aktérov na ľade tým ozajstným hnacím motorom. Mali sme skôr pocit, že na prešovskom zimáku sa dvakrát po sebe tiesnilo po vyše päťtisíc zvedavcov, nie fanúšikov v tom pravom zmysle slova. Zabrali až keď domáci dali po sebe dva rýchle góly. Keď sa im ale nepodarilo zdramatizovať záver tretín, húfne začali odchádzať... Ak už hovoríme o divákoch, nemožno opomenúť aj ich pripomienky. Najmä tie, ktoré sa týkali vstupeniek. Pokladnice podľa nich boli vzhľadom na očakávaný nápor otvorené pred obidvoma duelmi neskoro. Čo bránilo predávať lístky ako neraz v minulosti trebárs pri zastávke MHD na Ulici 17. novembra, kde sa križujú príchodzí z najväčších prešovských sídlisk, či inde v predpredaji? Alebo čo bránilo pri východe zo štadióna otvoriť viac brán, aby ľudia nemuseli prechádzať jednou ako cez lievik? A takýchto otáznikov by bolo určite viac. Aj novinári, či viacerí, ktorí píšu do novín, nechápavo krútili nad podmienkami na výkon práce na prešovskom zimnom štadióne. Pre tých, ktorí chodia na prvoligový hokej v Prešove pravidelne a poskytujú informácie svojim čitateľom i o ostatných družstvách klubu, bolo takmer nepochopiteľné, že pred zápasom so Žilinou, jedna reklamná agentúra, zabezpečujúca jeho propagáciu prostredníctvom letákov a azda i iných aktivít, sa postarala i o tlačovú besedu po jeho skončení. Na všeobecný údiv o nej nič nevedel ani hovorca Farmakolu, ani píšuci redaktori, okrem troch, z ktorých dvaja v tejto sezóne boli na zápase I. ligy v Prešove vraj prvý raz... Bodaj by aj hovorca vedel, keď ho do vyhradeného sektoru na "čestnú" tribúnu a ani do salónika, kde trávi počas stretnutí čas časť prešovskej hokejovej suity nepustili. Azda preto o ničom nevedel... Skrátka, sprísnený režim novinári, sediac či stojac bez náležitého, inde bežného štandardu plne akceptujú, ale nemôžu si nevšimnúť iné podstatnejšie veci. Najmä bezpečnosť divákov, na ktorú nás upozorňovali a tiež poukazovali, prečo organizátor stretnutia napríklad nezabezpečil poriadkovú službu Polície SR. A ďalších námetov na podobnú tému by bolo iste viac. Je však zrejme už zbytočné ich rozmazávať. Azda sa trafíme "do čierneho", keď povieme, že jedna veľká hokejová bublina spľasla. Tým výrokom sa nechceme dotknúť v žiadnom prípade hráčov, ktorí síce dreli do úmoru, no na lepších súperov tentoraz nestačili. Ani vedenia klubu, ktoré sa isto snažilo na podporu mužstva urobiť všetko ako najlepšie vie. Ako to ale dopadlo...? Dvakrát plný dom. Ale koľko z tých asi desaťtisíc divákov príde povzbudiť Farmakol i teraz, keď Nitranov musí naháňať z tretej nepostupovej pozície? V tom smere, ako komu leží osud prešovského hokeja na srdci, hádam veľa napovie divácka kulisa v zajtrajšom stretnutí Prešovčanov opäť na domácom ľade s Trebišovom...