koalície. Nemožno sa preto diviť, ani zvlášť zazlievať, ak logistická príprava k tejto náročnej operácii bola aj hlavným chodom poslednej koaličnej rady.
Čo však drvivú kritiku zaslúži, bola už predohra, pripomínajúca "mečiarovské" časy; aktivistov Grémia tretieho sektora (G3S), ktorí žiadali symbolické vypočutie v kauze reformy verejnej správy a svoj úmysel dlho vopred ohlásili, nechali politici ochrankou vyviesť z budovy parlamentu. Isteže, koaličníci by toho veľa nevyriešili, ak by si na každú gremiálku kohosi pustili s akýmsi vlastným špecifickým problémom. Ak im už ale G3S, ktorá do roztrhania tela i duše podporovala pred voľbami túto garnitúru, nič nehovorí, mohli im aspoň slušne predom oznámiť, že nech si na intervencie vyberú nejakú vhodnejšiu príležitosť, lebo v utorok večer nebudú mať čas. A nie zveriť ľudí, mnohých známych a verejne činných, do opatery parlamentnej ochranky... Keď už nebolo možné utrhnúť si päť minút... Naduté gestá tohto typu (nebolo prvé ani druhé) sú vážnym štýlovým kazom, ktorý ešte môže udrieť veľkou silou späť. Občas až fascinuje, ako niektorým politikom stúpa priamo úmerne s funkciou aj arogancia a dosebazahľadenosť.
A keby len to... Že medzi NADUTOSŤOU a DUTOSŤOU existuje aj čosi viac ako sémantická príbuznosť, ukazuje šokujúci záver porady: "(...) Koalícia sa dohodla, že o prijatí ústavy budú poslanci hlasovať VEREJNE PO JEDNOM". Teda presne tak, ako dvakrát za Mečiara pri deklarácii o zvrchovanosti (17.júl 1992) a samotnej ústave (1.september 1992): Poslanec sa pekne postaví a nahlas oznámi, či je za alebo proti. Samozrejme, pred televíznymi kamerami, keďže na "predvídavý" návrh Jariabka z HZDS by mala celý cirkus priamo snímať STV. Pravda, to ešte chudák Jariabek netušil, že spôsoby, ktoré tu zavádzal Mečiar, nájdu po ôsmich rokoch nových epigónov.
Povedzme si jedno: Tzv. aklamačné hlasovanie je figúra z dôb revolučného romantizmu či totalitných režimov, akési rituálne gesto, symbolické stvrdenie oddanosti nejakej dogme či zriadeniu či čomukoľvek. "Hlasovanie po jednom" je archetypálne to isté, ako trebárs preskakovanie vatier či pohanské klaňanie sa totemom. Mečiar to dvakrát aplikoval, aby pred tvárou vybičovanej verejnosti ponížil svojich odporcov resp. realizoval proti nim politický nátlak. V análoch slovenskej politiky navždy zostane výjav, keď psychicky zdeptaní poslanci KDH opúšťali zadným vchodom starú budovu SNR a Mečiar ich z balkóna pred besnými davmi vyprevádzal slovami "nechajte ich odísť, odchádzajú do minulosti".
Nikto súdny a slušný, kto toto videl, by sa už s aklamačným hlasovaním v živote nezahrával. Napríklad František Mikloško, jeden z účastníkov vtedajšieho lynčovania, chápe, že ide minimálne o porušenie sľubu "nebudeme ako oni". Šokuje naopak Peter Kresák, jeden z predkladateľov novely, podľa ktorého je takýto postup odôvodnený tým, "ABY SA ZNÍŽILO RIZIKO OMYLU". Nuž, pán Kresák - ak máte kolegov, u ktorých hrozí, že si pri hlasovaní o ústave (na ktorú treba 90 hlasov a máte ich dokopy 91) popletú tlačítka, keď zostanú sedieť, tak tejto krajine už nepomôže ani americká ústava.
Priateľov z koaličnej rady ale vedú celkom iné chute. HZDS a SNS čaká odveta za to, že sa týmto spôsobom zachovali a zo svojho hlasovania za ústavu vyrábali 8 rokov nevkusnú propagandu, ústiacu až do obludného delenia na "zlých" a "dobrých" Slovákov. Tak nech si to vypijú - odteraz budú "zlí" oni. Iba a len neodolateľná aróma pomsty ženie týchto "politikov" vrátiť opozícii požičané. A udržiavať na Slovensku skanzen politických nespôsobov...
Proti aklamačnej "šaškárni" veľmi ostro vystúpil Miklós Duray. Použité slovo, nech už budú reakcie aké chcú, plne zodpovedá udalosti, ktorú koaličná rada nachystala. Jednoducho a jasne: povstaním a hlasným áno (nie) sa už od nepamäti nehlasuje v žiadnom demokratickom parlamente sveta a nie je jasné, prečo by sme stále my pod Tatrami mali byť tí cirkusanti, ktorí vytočia každé blbé číslo. Durayovo rozhodnutie odísť z rokovacej miestnosti, ak sa zotrvá pri tomto spôsobe, je nielen legitímne, ale aj v najvyššom záujme politickej kultúry v krajine.
A keďže tento veľmi neobľúbený Maďar netrepe, na rozdiel od veľmi obľúbených Slovákov, do vetra, dá sa predpokladať, že koaličná rada na najbližšom sedení svoj zvrhlý nápad prehodnotí. Ide totiž naozaj o každý hlas. (Vôbec nie je v tejto chvíli jasný napríklad Tuchyňa, ktorý sa ostentatívne dištancuje od SDĽ i koalície a Migaša čaká s ním veľmi ťažký osobný rozhovor). Tak či inak, svojím blbým zámerom deklasovala koalícia ústavnú novelu ešte skôr, než ju stihla schváliť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
