Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ, Východoslovenské múzeum v Košiciach
Spočiatku ľudia pozorovali Mesiac ako nebeský jav, ktorý pravidelne menil svoj tvar. Prvé delenie roka teda bolo od splna k splnu. Za ten čas uplynie približne 29 a pol dňa. Tak rozdelili rok na 29 a 30 dňové mesiace. Dvanásť takýchto mesiacov počítali ako 1 rok. (Podľa tohto vzoru neskôr rozdelili deň a noc, každý po 12 častí, čiže hodín). Určité problémy však vyplynuli zo skutočnosti, že kalendárne mesiace merané fázami nebeského mesiaca, nemali presnú spojitosť s dĺžkou roka, teda časom obehu Zeme okolo Slnka. Keďže 12 mesiacov po 29,5 dní je len 354 dní - takýto rok bol o 11 dní kratší, ako rok Slnečný.
Starí Egypťania rozlišovali tri ročné obdobia : záplavy na Níle, obdobie sejby a obdobie žatvy. Nazdávali sa, že rok má 365 dní. Po dlhšom sledovaní však prišli na to, že to nie je presný údaj, keďže priemerný Slnečný rok je približne o jednu štvrtinu dňa dlhší. Tak mal rok podľa Egypťanov "veľmi veľa dní". Pravdepodobne bolo pre nich ťažké počítať, zapamätať si, či zaznamenať tieto údaje. Potrebovali také obdobie alebo periódu, z ktorej je menej v Slnečnom roku a teda by rozdelil rok na niekoľko častí.
Neskôr si Egypťania zostavili rok na okrúhlych, 30 dňových mesiacoch. Ale 12 takýchto 30 dňových mesiacov dávalo spolu len 360 dní, preto na koniec roka pridali ešte 5 dní, ktoré určili na oslavy. Kňazi v Egypte pritom vedeli, že aj to je málo, lebo Slnečný rok je o niečo dlhší. Preto v priemere každý štvrtý rok umiestnili ešte jeden deň na koniec roka, do nimi používaného slávnostného kalendára.
Základom pre náš (dnešný) kalendár bol rímsky kalendár. Starí Rimania počítali spočiatku pomocou mesiacov a to tak, že striedali 29 a 31 dňové mesiace. "Bohovia sa tešia nepárnym číslam" vravelo jedno rímske príslovie. Len vtedajší posledný mesiac - február mal 28 dní. Vieme, že na základe mesiacov zostavený rok, je približne o 11 dní kratší v porovnaní s kalendárom určujúcim poľnohospodárske práce. Preto rímski kňazi každý druhý rok vložili jeden 22, prípadne 23 dňový priestupný mesiac do kalendárneho roka. Ale keďže boli veľmi poverčiví, báli sa toho, že sa bohovia pomstia za občasné porušenie poriadku. Preto tento krátky priestupný mesiac "ukryli" medzi 23. a 24. február (obr.č. 1). Pôvodné názvy rímskych mesiacov boli takéto: Martius, Aprilis, Maius, Junius, Quintilis, Sextilis, September, October, November, December, Januarius a Februarius, pričom názov priestupného mesiaca bol Mercedonius. Zapísať a zaevidovať tento priestupný mesiac mali na starosti hlavní duchovní. To samozrejme duchovní využívali a nakoľko si to želali ich záujmy kalendárny rok buď skrátili, prípadne predĺžili. Tak sa bežne stávalo, že v kalendári bola slávnosť žatvy a v skutočnosti obilie ledva vyklíčilo zo zeme, či v kalendári bola slávnosť vinobrania, no hrozno práve začalo odkvitať. V polovici 1. storočia n.l. bol posun medzi kalendárnym a Slnečným rokom už skoro 3 mesačný.
Prvým rímskym panovníkom, ktorý sa rozhodol dať "vec s kalendárom" do poriadku, bol Julius Caesar. Poveril egyptsko - gréckeho hvezdára Sosigenésa, aby vyriešil túto úlohu. Sosigenés si zobral za základ egyptský slávnostný kalendár a 5 koncoročných dní určených na oslavy, rozdelil medzi mesiace. Odvtedy sa rok začal mesiacom január a mesiace boli striedavo 31 a 30 dňové. Len vtedajší posledný mesiac február tvoril výnimku. Ten mal 29 dní a len každý štvrtý rok dostal o jeden ďalší deň viac (obr.č. 2).
To je vysvetlením toho, že primerane tejto starej tradícii v priestupnom roku aj my 24. február nazývame priestupným dňom. (o.i. toho času tento deň nazývali dies bissextus). Z tohto je vidieť, že pôvodný Caesarov rok mal rovnomerné delenie. Zvlášť na priestupný rok to vyznie, keď je prvý polrok rovnaký s tým druhým a dĺžka mesiacov sa strieda s presnou pravidelnosťou.
Autora kalendárnej reformy Juliusa Caesara rok po kalendárnej reforme roku 44 n.l. zavraždili. Duchovenstvo buď nerozumelo nariadeniu veľkého vojenského vodcu, alebo schválne nepočúvlo, či chceli zosmiešniť Caesarovo dielo, a nie každý štvrtý, ale každý tretí rok mali priestupný. Prírodný kalendár sa začínal posúvať od Slnečného. V rokoch po začiatku nášho letopočtu bol posun už badateľný a spôsoboval starosti. Vtedy na návrh radcov cisár Augustus Octavianus roku 8. n.l. počas 12 - tich rokov nedodržal priestupný rok a dohliadol na to, aby od roku 20. n.l., len každý štvrtý rok bol priestupný a to vo februári. Na tento svoj počin bol veľmi pyšný. Keďže mesiac menom Quintilis už vtedy bol nazvaný na počesť jeho predchodcu Julius - om (čiže mesiacom júl), želal si, aby aj on mal "svoj mesiac s menom". Tak sa aj stalo a mesiac Sextilis premenovali na Augustus (čiže august). Ale cisárovu samoľúbosť, či márnivosť urážalo, že Julius (júl) má 31 a Augustus (august) len 30 dní v kalendárnom roku vytvorenom Juliusom Caesarom. Domáhal sa toho, aby aj jeho mesiac mal 31 dní. Odobrali teda jeden deň už z aj tak krátkeho februára a pridali ho k ôsmemu mesiacu. Tak by sa ale dostali vedľa seba tri mesiace po 31 dní. Cisár Augustus Octavianus preto, v druhej polovici roka vymenil dĺžku mesiacov. Vytvorili tým rok, ktorý vo svojej podstate používame aj dnes a ktorý na sebe nesie výrazné stopy 2000 ročnej cisárskej tvrdohlavosti, či samoľúbosti (obr.č. 3).
Presná dĺžka Slnečného roka je 365,242199... dní, dĺžka juliánskeho roka je predsa len o niečo viac : 365,25 dní. Rozdiel nie je veľký, spolu je to 11 minút a 14 sekúnd, alebo inak 1/ 128 dňa. Ak sa minúty zrátajú po 128 rokoch narastú na 1 celý deň. Kalendár sa teda aj tak posunul v Slnečnom roku. To si všimli hvezdári. Odkiaľ to vedeli ? Napríklad odtiaľ, že deň jarnej rovnodennosti v období Juliusa Caesara pripadol ešte na 25. marca a potom nastal už 24.,23.- ho marca. Na začiatku roku 4. n.l. bola jarná rovnodennosť 21. marca. To spôsobilo ťažkosti pri vypočítavaní Veľkej noci. Lebo jarná rovnodennosť, ktorá nasledovala po prvom jarnom splne mesiaca udávala Veľkonočnú nedeľu. Nicejská synoda zvolaná roku 325 vyniesla rozhodnutie, že odteraz má jarná rovnodennosť pripadnúť vždy na 21. marca. Kalendár a Slnečný rok však nebral na vedomie rozhodnutie cirkevných otcov. Tak sa zase posúval deň jarnej rovnodennosti na niektoré skoršie marcové dni.
V stredoveku sa týmto "javom, ktorý spôsoboval starosti" zaoberali tí najlepší hvezdári a dávali návrhy na zabránenie ďalších posunov. Kresťania, na čele s pápežom mali v pláne viac kalendárnych reforiem, ale z rôznych dôvodov plány ostali len plánmi. Po mnohých pokusoch kalendárnu reformu nakoniec nariadil pápež Gregor XIII. v roku 1582 bulou Inter gravissi mas. Pomocou svojich vedeckých radcov - v prvom rade Liliusom a Claviusom vylepšil dve chyby juliánskeho kalendára. Poprvé odstránil 10 dňový posun tým, že sa jednoducho vynechalo, či vypustilo 10 dní a po 4. októbri 1582 nenasledoval 5. október ale hneď 15. október. Z ľudskej histórie tak zmizlo 10 dní. Podruhé zlikvidoval príčinu ďalších posunov v budúcnosti : počas 400 rokov vynechal z počítania 3 priestupné dni (t.j. rozhodol, že bude len 97 priestupných rokov za 400 rokov). Toto dosiahol takým spôsobom, že len tie storočia boli priestupné, ktoré boli deliteľné 400. Podľa tohto nariadenia bol priestupný rok 1600, ale nebol 1700, 1800 a ani 1900. Tak od mileniového roka 1896, len ôsmy rok t.j. 1904 bol a samozrejme aj rok 2000 bol rokom priestupným (obr.č. 4).
Priemerná dĺžka jedného roka sa podľa Gregoriánskeho kalendára posunula len o 26 sekúnd od Slnečného roka, dnes známej najpresnejšej hodnoty. Tento malý rozdiel od reformy počítajúc narastie nanajvýš o 3300 rokov na jeden celý deň. Dovtedy je zabezpečená súbežnosť kalendára a Slnečného roka s chybou jedného dňa. Gregoriánska reforma s úspechom splnila cieľ starého želania. Na Slovensku (vtedy ešte v Uhorsku) bol Gregoriánsky kalendár zavedený bratislavským snemom roku 1587. No mnoho krajín s prijatím zmeny, diktovanej Rímom, otáľalo. Maďari ju prijali roku 1588 ale v Británii až roku 1752.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
