husle), František Török (2. husle), Alexander Lakatoš (viola) a Ján Slávik (violončelo) koncertovali nedávno aj v Košiciach. V Dome umenia ponúkli skvelý zážitok pri počúvaní diel Mozarta, Dvořáka a Beethovena.

Aj na manželstvo je 25 rokov dosť. Nemali ste niekedy chuť rozísť sa, rozviesť kvarteto, zmeniť partnerov? Ako to, že štyria chlapi vydržali tak dlho spolu?

S. Mucha: "Tak je to. Sme spolu aj v dobrom aj v zlom, ako všetko v živote. Doba je to dlhá, ale výhoda je asi v tom, že sme náhodou mali šťastie a sadli sme k sebe takí, že si až natoľko nevadíme. Druhá vec je, že sme sa spoznávali ako kamaráti, z dnešného pohľadu veľmi mladí. Mali sme 16 rokov, keď sme začínali. Vieme teda čomu treba predchádzať, čo navzájom tolerovať. Veď celý život je o tolerancii a kompromisoch."

J. Slávik: "Zatiaľ sme nemenili ani partnerky v manželstve, bola by teda blbosť meniť partnerov v kvartete. Keď začnú hroziť problémy, tak si už v tomto pokročilejšom štádiu vývoja môžeme dovoliť pár dní voľna. Každý vie, ktorá oblasť ho baví, kde vie načerpať nové sily a potom sa radi čerství opäť stretneme."

Ponorková nemoc teda nehrozí?

F. Török: "Na to sme tiež našli kľúčik. Keď to niekto cíti, tak sa stiahne, pozerá televízor alebo si číta. Upokojí sa to."

Všetci štyria ste šťastne ženatí?

F. Török: "Áno. Spolu máme deväť detičiek. Máme osem dievčat a primárius nás absolútne tromfol, lebo posledného má chlapca."

Viete si predstaviť, že by v takomto kvartete boli spolu 25 rokov ženy? Sú vôbec vo svete ženské kvartetá?

F. Török: "Myslím že by nevydržali. V Holandsku sme síce spoznali kvarteto, v ktorom boli približne naše rovesníčky, ale pravdepodobne sa menia jeho členky. Úplne by som tomu neveril, že by štyri ženy vydržali spolu 25 rokov. Hoci by som im to prial. Táto profesia je pre ženy ťažšia. Akonáhle majú rodinu a potrebujú byť neustále na cestách, ťažko sa to dá zvládnuť. Naše manželky, treba im dať poklonu, užili si s nami svoje."

Vaše vlaňajšie jubileum sprevádzala aj istá rekapitulácia, hodnotenie. Absolvovali ste 1300 koncertov, vydali množstvo cédečiek. Dajú sa k tomu ešte pridať nejaké čísla?

S. Mucha: "Sólových cédečiek nášho kvarteta je 22. K tomu treba pripočítať ešte zo 20 takých, kde máme zaradené nejaké skladby. Tým, že existujeme pri Slovenskej filharmónii, máme svoj abonentný cyklus, máme možnosť pracovať na sebe. Rozsiahly repertoár zahŕňa cez 250 rozličných opusov. Prevažne ide o čisté kvartetá, ale sú tam aj klavírne kvintetá. Voľakedy sme cestovali strašne veľa. Teraz je toho menej, je to dané situáciou u nás i vo svete. Predsa len nie je najlepšia doba pre hudbu. Okrem hrania učíme aj na školách a tak môžeme byť s rodinami a deťmi trochu viac."

Ste známi tým, že uvádzate súčasnú slovenskú tvorbu. Robíte hudbu ľudí, ktorí tu ešte sú a dokážu vám priblížiť svoju predstavu. Je to ale naozaj výhoda, keď vám do toho autori rozprávajú?

S. Mucha: "Je to výhoda, lebo nie sme v štádiu, ako pred 20 rokmi, keď sme boli študentmi a niekto nám niečo diktoval. V prípade súčasných skladateľov väčšinou ide o ľudí, ktorí sú s nami spriaznení cez hudbu. Priblížením dôvodov, prečo dielo vytvorili nám urýchlia prácu, naznačia smery, čo by sme mali zdôrazňovať. Myslím, že to pomáha. Ale vždy je to pracné. Keď chce byť človek poctivý k hudobnému remeslu, má sa snažiť ísť k podstate. Keď ju nevidí, nenachádza, je to problém."

Hovorí sa, že je stále menej huslistov, že jednoducho už nie sú. Je to len v tom, že je jednoduchšie naučiť sa hrať na inom nástroji?

S. Mucha: "Je to individuálne, ale ako huslista považujem husle za ťažký nástroj. Hrať vynikajúco na akýkoľvek nástroj je ťažké. Je menej huslistov, to ste vystihli. Súvisí to aj s dobou, ľuďom chýba trpezlivosť. A potom - materiálne okolnosti - nástroje. Hudobník môže cvičiť a nachádzať v sebe sily koľko chce, ale keď nebude mať finančné prostriedky na kúpu kvalitného nástroja, tak to vyjde čiastočne navnivoč. Je viac dôvodov, prečo detí a mládeže ubúda. Sú talenty, výborné špičky, ale je ich menej."

Chodia vaše manželky na koncerty? Majú rady muziku?

S. Mucha: "Naše ženy sú vlastne naše spolužiačky zo školy. Všetky sú hudobníčky, podaktoré aj hrajú, alebo učia, alebo tancujú."

Aké sú deti? Popadali jablká ďaleko od stromov?

F. Török: "Moja staršia chodí na STU v Bratislave, na fakulte architektúry robí dizajn a hrá na husle. Sama sa rozhodla, že ju viac priťahovalo kreslenie. Ale ako kulisu má pri práci vždy hudbu. Menšia hrá na klavír."

A. Lakatoš: "Moje dievčatá hrajú na klavír a na flautu, ale už iba pre seba. Viac tancujú a robia s počítačom."

J. Slávik: "Moja staršia, bude mať 17, sa venuje hudobno - dramatickému odboru a trochu privoňala aj k modelingu. Mladšia bude rada spieva, aj v dievčenskom zbore a chodí na klavír."

S. Mucha: "Najstaršia bude mať 21, je grafička. Stredná je v piatom ročníku konzervatória, študuje klavír. Syn sa pokúša hrať na čelo."

Čo čaká tento rok Moyzesovo kvarteto?

S. Mucha: "Ideme do New Yorku. Zhodou okolností dvakrát. Máme v pláne festivaly v Rakúsku, Nemecku, nejaké Francúzsko. Po tretí raz by sme mali ísť na Faerské ostrovy. Je to také primerané cestovné

tempo. Pokračujeme v abonentnom cykle, vychádza to na jeden koncert v mesiaci, vždy s novým repertoárom."