prístupe k informáciam. Totiž najväčšie projekty, teda novela ústavy či reforma verejnej správy, aj keď sa realizujú (čo je v druhom prípade veľmi neisté), iba likvidujú zaostávanie vnútorného prostredia Slovenska voči vyspelým demokraciám. Infozákon, účinný od 1. januára, však ide podstatne ďalej - s dikciou, v akej bol schválený, predstihuje pomery v celom rade západných krajín. Náš infozákon robí vzťah občana a štátu dokonca porovnateľný napríklad s USA či Švédskom, čiže vôbec "najotvorenejšími" krajinami.
Vravia to aspoň mnohí experti. Pravda, to je pekná teória, ako nám ju maľovali aj ďalší politici či aktivisti mimovládnych organizácií. Potvrdiť ju však musí zelená prax života. Po mesiaci fungovania zákona sa ukazuje, že zdravými realistami boli opäť tí, ktorí do očakávaní vrazili poriadnu dávku skepsy. Naprázdno síce strieľali falošní proroci, podľa ktorých mali žiadosti občanov zadláviť úradníkov a paralyzovať úrady. Omnoho presnejšie sa trafili tí, ktorí vyšli z premisy, že reformu v podstate stále boľševických inštitúcií hneď tak rýchlo jeden, čo ako revolučný zákon, nevyrieši.
Keďže premiérový "infomesiac" mapovali detailne médiá, je možné vyvodiť záver: Zďaleka nie všetci záujemcovia, ktorí v zmysle zákona prejavili vôľu dostať sa k údajom (ktoré nepodliehajú priamenu utajeniu) o činnosti ústrednej a regionálnej štátnej správy, či samospráv, boli k spokojnosti obslúžení. Pričom jednoznačne to nie je chyba nedokonalej normy, ale úradov. Úplne typické "nedorozumenie" z ich strany mávalo napríklad podobu otázky, z akého dôvodu záujemca informáciu požaduje a na čo mu bude (!). To je v príkrom rozpore s literou normy, ktorá právo na takúto zvedavosť byrokratom nedáva. Ak ale žiadateľ nepoznal presné znenie zákona, proti jeho duchu bol zvedavý referent "vyrozumený".
Všeobecný poznatok je taký, že o čo nižšie postavený orgán, o to väčšia neochota, nevraživosť a chaos. Vyskytli sa veru aj miestne úrady, kde sa nesmierne čudovali, že takýto zákon vôbec existuje. Ministerstvo vnútra totiž trestuhodne zanedbalo metodické pokyny pre samosprávy, takže začiatkom roka starostovia občanom na mnohých miestach oznamovali, že "zákon je iba na ceste, informovaní sme iba z médií". Azda najčastejším javom bola absencia kompetentného informátora. Neboli výnimočné situácie, keď občan obtelefonoval či prešiel doslova všetky poschodia a kancelárie, až bez výsledku skončil tam, kde začal - na vrátnici. A tak ďalej.
Isteže, nie všetky povinné orgány sú personálne či technicky rovnocenne vybavené, takže mnohé lapsusy v nábehu sa dajú s prižmúrením jedného oka tolerovať. Nepripravenosť štátu a možnosti občana sa jeho zákonných povinností domáhať však perfektne kontrastujú s razantným vymáhaním vlastných práv štátom, ak zákon z nedbanlivosti či nezavinene porušuje občan.
Najsmutnejšie je však tam, kde chýba mentálna výbava a vyčíňa primárna arogancia voči občanovi. To je Prešov, kde sa mestské zastupiteľstvo doslova vysmialo svojim voličom i zákonodarcom tým, že si schválilo akýsi "súkromný" katalóg skutočností (84!), o ktorých nemieni verejnosť informovať. To, čo vystrojili prešovskí poslanci, už nie je o nekompetentnosti či neinformovanosti, ale úchylnej bohorovnosti ľudí, ktorých funkcia pripravila o súdnosť. Títo sa proste rozhodli otvorene ignorovať zákon. Ten jasne pre celé Slovensko stanoví, že čo nie je tajné, bude verejné. Ich vlastný zoznam "služobných tajomstiev" ide priamo a naivne proti zmyslu infozákona - tým je práve realizácia práva občana vedieť o tých skutočnostiach, ktoré oni chcú "chrániť" pred "vyzradením, odcudzením či zneužitím". Nedá sa svietiť - prešovskí radní sa úplne pomiatli, veď chcú utajiť ešte aj zápisnice z mestskej rady a to, že kto ako hlasoval. Ich všeobecne záväzné nariadenie, samozrejme, prokuratúra zruší, občania by si však mali mená týchto výtečníkov veľkými písmenami zapísať. Ak ich totiž ešte raz zvolia, tak si nič iné než komunizmus a sluhovský osud do smrti ani nezaslúžia. Minimálne by si politické chuligánstvo svojej provinčnej garnitúry mali všimnúť stranícke centrály v Bratislave.
Nikto nemohol čakať, že prevratná otvorenosť vo fungovaní verejnej moci sa utáborí na Slovensku od 1.januára iba preto, že odvtedy je účinný vcelku dobrý zákon. Kým sa naozaj zmení charakter štátu, uplynú zaiste nie mesiace, ale roky. Než sa zmena vpije do krvi občanov i úradníkov, minimom pre začiatok by mohlo byť, že sabotérov raz a navždy vykážeme od správy vecí verejných.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
