Cez Košice sa k veľkej hádzanej dostala v Trenčíne, kde sa jej naplnili predstavy. Začínala na strednej spojke, no pod hradom Matúša Čáka sa postavou menšia Boďa strácala medzi spoluhráčkami, a preto si našla nový post na ľavom krídle. Práve ten jej otvoril cestu nielen do reprezentácie, ale i sveta. Pravoruké ľavé krídlo odohralo v reprezentácii viac ako 200 stretnutí, v ktorých strelilo 480 gólov. Mažgútová pôsobila v Košiciach, Trenčíne a Prešove, s ktorým získala tri majstrovské tituly. Veľmi rada spomína na majstrovstvá sveta v roku 1986 v Holandsku, kde získala striebornú medailu, no rovnako silný dojem v nej zanechala o dva roky neskôr olympiáda v Soule. Svojimi výkonmi pútala pozornosť odborníkov, ktorí je zaradili aj do družstva 20. storočia.
Ako ste zareagovali na nomináciu do družstva storočia, z ktorého nakoniec vzišla najlepšia jeho hádzanárka?
"Bola som prekvapená, avšak aj šťastná. Na vyhlásenie najlepších hádzanárov roka i storočia som sa tešila, lebo som vedela, že sa stretnem s bývalými spoluhráčkami, s ktorými sme spolu veľa prežili, na čo sa nedá zabudnúť. Annu Čápovú či Soňu Zemanovú som až tak nezažila, možno v ligových zápasoch, no očakávala som že z reprezentácie príde zdravé jadro a áčko bude v Michalovciach."
Kto vám chýbal v ženskom družstve storočia, alebo komu by ste prepustila miesto?
"Domnievam sa, že z nášho ročníka tu boli tie hráčky, ktoré si to zaslúžili. Na druhej strane musím povedať, že hráčky z družstva, ktoré boli majsterkami sveta, skutočne nepoznám. Očakávam, že o dvadsať rokov nebudú rovnako vedieť mladšie hádzanárky kto bola Mažgutová. Som rada, že som sa dostala do tejto nominácie a miesto v nej by som nemenila."
Všeobecne tento šport napreduje, no slovenská ženská hádzaná akoby prešľapovala na jednom mieste. Môžete porovnať jej súčasnú úroveň?
"Len ťažko ju môžem porovnávať, lebo súčasnú extraligu nemám kde sledovať. Prešov sa z hádzanárskej mapy vytráca, momentálne hrá v prvej lige. Niektoré stretnutia som videla, lebo v nich nastúpila moja dcéra, no musím povedať, že jej úroveň je katastrofálna. Na druhej strane som mala možnosť sledovať zápasy reprezentácie, nechcem ich hodnotiť, ale hráčkam chýba uvoľnenosť. Na palubovke odovzdávajú len toľko, koľko majú natrénované. Tak ako predtým aj teraz máme talentované hráčky a fandím krídlam."
Najkrajšie hádzanárske roky sa viažu práve k Prešovu, avšak súčasné družstvá nedokázali nadviazať na vaše úspechy. Nepichá vás pri srdci, keď si spomínate na tie časy?
"Nielen pichá, ale aj strašne boli. Ak si spomeniem, že do haly sme sa nemohli dostať ako hráčky, a v súčasnosti ak neprídu rodinní príslušníci sa pozrieť na svojich blízkych, tak nebude v hľadisku ani päťdesiat divákov, to naozaj bolí. Ak porovnávam svoju sedemnásťročnú ratolesť a seba, tak ona nesníva o tom ako ja v tých rokoch. Isteže sú to roky naspäť, no veľmi dobre si na to spomínam, lebo som sa mala stokrát hádzanársky lepšie ako oni. Dnes si mladý športovec myslí, že všetko je o peniazoch. My sme ich tiež nemali, ale v kluboch vládli iné medziľudské vzťahy. Jednoznačne sa zabúda na mládež, všetko vrážajú do áčka. Nehovorím o financiách, lebo ja som tiež nehrala zadarmo, no mala som tento šport rada. Verím, že aj dnešné dievčatá hrajú z lásky, ale súčasné hádzanárske vzťahy sú rozbité, a keď sa hráčka nevie správať niekoľko metrov od haly, tak potom ani na palubovke."
Ako rodáčka zo Sečoviec fandíte hádzanárom ŠKP v spoločnej česko-slovenskej súťaži?
"Samozrejme, že úspechy ma tešia a videla som tri z piatich finálových stretnutí s Košicami. Na druhej strane chýba tam väčšie hádzanárske zázemie. Nechcem porovnávať, ale súčasná situácia v ŠKP mi pripomína časy, keď v podobnej situácii boli Topoľníky. V Sečovciach bolo viacero dobrých hádzanárov, ktorých však nedokázali podchytiť a tak odišli preč, pričom nastalo vákum. Každý šport je nákladný a prajem sečovským policajtom, aby im to vydržalo a darilo tak ako posledne aspoň ďalších dvadsať rokov."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
