skutočne taká, že ich úroveň je zrkadlovým obrazom úrovne a myslenia predstaviteľov mesta, ale i časti jeho občanov. Ich myslenie stále väzí v minulosti, zhovievavej ku komunistickej propagande, ktorá neznášala súťaž názorov, pluralitu a ďalšie atribúty slobodnej spoločnosti. Jedine preto je možné, že i dnes po toľkých rokoch môžu mestské médiá produkovať primitívnu propagandu, slúžiť osobným a mocensko-politickým cieľom úzkej skupiny osôb. Aj preto sa málokto verejne podelí o svoj názor, snáď s výnimkou takých jedincov, akým je tvorivo mysliaci M. Kemény, na úroveň Rožňavskej televízie a Rožňavských novín. A treba povedať, že je úplne legitímna jeho otázka, na čo a komu tieto média platené z obecného rozpočtu vlastne slúžia? Pri priemernom ročnom rozpočte novín 800 miliónov korún a televízie 1,5 milióna korún sa na ich prevádzku vynaložilo počas 8 rokov okolo 18,6 miliónov. Odhliadnuc od toho, že tieto peniaze dali prácu niekoľkým ľuďom, ktorí by boli možno nezamestnaní, to bola skutočne veľmi neefektívna investícia. Na druhej strane v pomere k mestskému rozpočtu, možnostiam mesta a jeho potrebám, to bola celkom slušná suma, využiteľná omnoho rozumnejšie. Počas uplynulých volebných období sa dostala téma mestských médií viackrát na rokovania mestského zastupiteľstva a vedenie mesta deklarovalo formálnu ochotu niečo s nimi urobiť. Ale práve zo strachu, že by mohli fungovať nezávisle v duchu všeobecne platných zásad novinárskej profesie sa tak nikdy nestalo. Okrem obsahovej a formálnej úrovne mestských médií, ktoré najvýrečnejšie vypovedajú o tom, komu slúžia, existuje i množstvo konkrétnych dôkazov o zasahovaní do ich slobodného a nezávislého pôsobenia. Najviac by o tom mohli rozprávať ich zamestnanci, keby sa nebáli o svoje pracovné miesta. Otázku ich profesionálnej úrovne, technicko-materiálneho zázemia, kritického myslenia a náročnosti na výkon povolania, nebudem teraz posudzovať, pretože aj kedy tieto atribúty zvládali, nemajú na to vytvorené objektívne podmienky. Aby mestské médiá mohli plniť svoju skutočnú verejnoprávnu funkciu, je nutné ich systémové preorientovanie a oslobodenie spod skupinového vplyvu. Ak na takúto zmenu neexistuje vhodná klíma, je lepšie ich zrušiť, než naďalej zbytočne míňať peniaze daňových poplatníkov. Pokiaľ to nie sú schopní urobiť volení zástupcovia občanov, ktorí túto schopnosť doposiaľ nepreukázali, je na ťahu občianska sféra. Jej zaangažovanie sa do tohto problému by nebolo len prejavom uplatnenia základného ústavného práva, ale i zodpovednosti za veci verejné, kvalitu svojho života i budúcich generácií. Boj o nezávislosť českej verejnoprávnej televízie je toho dobrým príkladom. (autor je redaktorom Hospodárskych novín)