prúd. Základom prevažnej väčšiny plastov sú dlhé reťazcovité makromolekuly, nzývnaé polyméry. Syntetické polymérne materiály slúžia človeku už vyše sto rokov. Už v roku 1866 nahradil Američan John W.Hyatt slonovinu, z ktorej sa vyrábali biliardové gule, celuloidom. Ten potom našiel mimoriadne uplatnenie vo filmovom priemysle. Od roku 1891 poznáme sysntetický hodváb, ktorý vyvinul Francúz Louis M.H.Bernigaut. Dnes už len staršej generácii známy bakelit má svoj názov odvodený od mena amerického chemika Lea H.Baekelanda, ktorý tento pevný polymér pripravil ako prvý v roku 1907. Na začiatku 20. storočia bol vyvinutý aj ohybný a vodostály celofán. Dnes poznáme stovky rôznych polymérov, z ktorých mnohé sú všeobecne známe pod obchodnými názvami (napr. nylon, PVC, teflón či polyetylén). Polyméry majú dobré mechanické vlastnosti, sú ľahké a jednoducho sa z nich vyrábajú rôzne súčasti. Pretože sú polyméry nevodivé, používajú sa aj na izoláciu vodičov elektrického prúdu.

Téza o tom, že polyméry sú nevodivé, však už neplatí celkom všeobecne. Nobelovu cenu za chémiu za rok 2000 dostali totiž traja vedci za práce, ktoré viedli k objaveniu novej triedy látok, a to vodivých polymérov. Ocenenými vedcami sú profesori chémie Alan G.MacDiarmid (73-ročný) a Hideki Shirakawa (64-ročný) a profesor fyziky Alan J.Heeger (64-ročný). Problematikou zvyšovania elektrickej vodivosti organických a syntetických materiálov sa vedci zaoberali už od 50. rokov, ale vhodný vodivý polymér sa nepodarilo pripraviť. Ako už mnoho ráz, pomohla náhoda.Jednému zo Shirakawových študentov sa "podarilo" pri polymerizácii polyacetylénu používať katalyzátor v tisícnásobne vyššej koncentrácii, než bolo obvyklé. Výsledkom bol striebristý vodivý polymérny film. O týchto výsledkoch sa dozvedeli MacDiarmid a Heeger, pozvali Japonca Shirakawu do USA a všetci traja začali intenzívne pracovať na vývoji vodivých polymérov. Zásadným objavom troch ocenených vedcov bolo zistenie, že keď sa tenká polyacetylénová vrstva dopuje parami jódu. Vzrastie jej elektrická vodivosť približne miliónkrát. Po tomto objave sa vývoju vodivých polymérov, ktorým sa predpovedala skvelá budúcnosť, začali venovať stovky akademických i priemyselných výskumných pracovísk. Žiaľ, ukázalo sa, že vodivé polyméry majú aspoň zatiaľ niektoré menej vhdoné vlastnosti, ktoré sťažujú ich praktické uplatnenie. Napríklad vodivosť týchto polymérov poklesne na vzduchu až o 30% a ich spracovateľnosť je horšia ako spracovateľnosť klasických polymérov, pretožesú nerozpustné. Vývoj a zdokonaľovanie vodivých polymérov však rýchlym tempom pokračuje, takže ich veľká chvíľa iste raz príde.