aktívne a cielene riadi množstvo a rýchlosť prietoku vody.
Vedci si doteraz mysleli, že xylém je iba pasívne nahromadenie odumretého tkaniva. Ale nová štúdia výskumníkov z Harvardovej univerzity zverejnená v časopise Science ukázala, že xylém je akýmsi "inteligentným" čerpacím systémom.
Minulý rok narazil tím biológov okolo Michele Holbrookovej na prácu Martina Zimmermana z roku 1978. V nej sa písalo, že pitná voda obsahujúca bežné soli prúdi cez xylém do listov oveľa rýchlejšie ako destilovaná voda. Vysvetlenie tohto javu však práca neobsahovala. Holbrooková však usúdila, že soli v pitnej vode pôsobia na xylém pozitívne.
Na overenie tejto domnienky urobil Holbrookovej tím pokus, v ktorom pumpoval vodu do kmeňov vavrínu a súčasne zvyšoval podiel chloridu draselného (KCl). Keď sa podiel KCl zvýšil z nuly na 50 mM, tiekla voda cez xylém 2,5-krát rýchlejšie. Aj iné soli mali rovnaký efekt u ďalších rastlín ako boli ihličnaté stromy alebo papradie.
Zmenu rýchlosti prúdenia vody v xyléne regulujú hydrogély. Sú to polyméry s hydrofilnou štruktúrou, ktoré vo vode napučiavajú. Rastliny sú plné hydrogélov vo forme pektínu, makromolekulárnej látky, spôsobujúcej rôsolovatenie ovocných štiav a zaváranín.
Vedci potom vstrekli do xylému roztoky s rôznou hodnotou pH a polaritou. Obidva faktory aktivujú hydrogély. Nízke pH a nepolárne roztoky okamžite zvýšili rýchlosť prietoku, pretože rastlina prijíma takúto "potravu" aj z pôdy.
Ďalšie pokusy ukázali, že spomínaná aktivita vychádza z tzv. šachtových membrán, čo je sitová štruktúra z buničinových vlákien a pektínov. Voda, ktorá prúdi cez xylém, musí prejsť cez tieto membrány. Keď sa do membrán dostanú minerály, pektíny sa buď scvrknú alebo napučia. V prvom prípade sa póry doširoka otvoria a voda môže rýchlo odtiecť na miesto určenia. V druhom prípade sa póry v membránach stiahnu a prietok sa spomalí.
Rastlina teda reguluje prísun živín vodou dvoma spôsobmi - podľa skutočnej potreby a podľa ich zloženia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
