ponímaní ochrany prírody vyriešili čo najskôr. Nestalo sa. Čas letel ďalej a neudržateľný model pôsobenia dvoch organizácií v jednom národnom parku prezrieva ako ovocie hnevu. Príroda sa hnevá... Nezaujíma ju, či Štátne lesy TANAP patria pod ministerstvo

pôdohospodárstva a Správa TANAP-u pod ministerstvo životného prostredia. Tatranské kamzíky tento technický detail tiež nezaujíma. Keby mohli hovoriť, asi by povedali - no comment, riadenie parku je problémom človeka. A to je svätá pravda.

Lenže v tomto prípade platí, že čo si ľudia navarili, to si tatranská príroda vypije. Žabomyšie rezortné vojny, invektívy, šokujúco nekvalifikované poslanecké aktivity a návrhy. Všetko pod kepienkom ochrany prírody. Pikantné je, že naozaj len relatívne veľmi málo ľudí rozumie tomu, o čom táto niekoľkoročná vojna je. Niekedy to vyzerá tak, akoby bojovej výprave už nerozumeli ani tí, čo ju vedú. Pritom podstata problému zostáva prostá. Prijatím zákona o ochrane prírody a krajiny vznikla situácia, že dovtedajšia Správa TANAP-u, ktorá vždy patrila do rezortu pôdohospodárstva, už nemala miesto na svete a vznikli Štátne lesy TANAP. Nová Správa TANAP-u sa až s odstupom času sformovala v prostredí ministerstva životného prostredia a zo zákona jej "prischli" úlohy, ktoré dovtedy vykonávali štátne lesy (rozumej bývalá Správa Tatranského národného parku). Skoro všetky ľudské i materiálne zdroje však zostali v rezorte ministerstva pôdohospodárstva, hoci by ich mnohí radi videli v druhom rezorte. Namiesto vecného riešenia problémov vznikla patová situácia a obyčajný smrteľník sa nestačil čudovať, koľko máme zrazu záchrancov tatranskej prírody. A koľkí sa pasovali do role spasiteľov...

Nakoniec kompetentní uznali, že dve organizácie, dva rezorty a dva rozpočty sú pre Tatranský národný park neúnosné, všetkých to stálo priveľa síl. Začalo sa uvažovať o tom, že asi nie je najsprávnejšie, aby sa jedna organizácia starala "iba" o les a druhá si hľadala inú parketu - prírodné prostredie je kontinuálne. Smiešne vyznievali reči o hospodárskom lese a jeho drancovaní, v TANAP-e hospodársky les ani nenájdete. V zmysle zákona sú tu len lesy osobitného určenia a ochranné lesy. Na rozdiel od iných národných parkov Slovenska, kde hospodársky les tvorí výrazné percento. Účelové lži boli však zrejme komusi vhod a efektne pomasírovali verejnú mienku. Potom išli na chvíľu meče nabok, deklaroval sa záujem o spoluprácu. Nech reku v TANAP-e "gazduje" jedna organizácia, otázkou už bolo len to, či bude patriť do rezortu pôdohospodárstva alebo životného prostredia, čo mala rozťať novela zákona o TANAP-e. Nerozťala (poslanci na také pletky nemajú čas) a dnes sa znovu trepe o tom, že treba prísne oddeliť ochranu prírody od škaredých exploatačných hospodárskych aktivít... A akých, preboha, keď tu hospodársky les skutočne nie je! Nuž, zrejme chcú mocní tohto sveta potichu uplatniť zásadu - rozdeľ a panuj. Inak sa to už nedá vysvetliť.

Na báze dvoch živoriacich a vzájomne súperiacich organizácií (a pri marazme štátneho rozpočtu je to realitou) možno bude profitovať niekto ďalší. Stále totiž platí, že kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Silná lobby veľmi bohatých ľudí nezvykne dodržiavať nijaký zákon a už vôbec nie zákony o ochrane prírody. To sa rieši inak - tabuľkou o zákaze vstupu na súkromný pozemok. Hlasy o tom, že TANAP treba zmenšiť, pretože legislatíva bráni elementárnym aktivitám v cestovnom ruchu, už zaznievajú. Ani by nebolo treba meniť až tak veľa, územie národného parku vymedzuje jeden jediný paragraf slávneho zákona o ochrane prírody a krajiny, ako aj príslušné nariadenie vlády. Parčík namiesto parku by mohol stačiť, no nie? Potom by sa už podnikalo... Nad horami visí temný tieň. Nikto ho však nechce vidieť.