1970/71 bola pre bratislavský Slovan dvojnásobným ťahákom. Žreb mu totiž určil v 2. kole za súpera gréckeho šampióna Panathinaikos Atény, ktorý v tom čase trénoval útočník bývalého zlatého maďarského reprezentačného mužstva Ferenc Puskás, neskôr kanonier a hviezda slávneho Realu Madrid.
Hoci Bratislavčania prehrali prvý zápas v Aténach 0:3, fanúšikovia u nás vari netrpezlivejšie ako výsledok odvety čakali, či sa na Tehelnom poli objaví slávny futbalista, veď v roku 1956 po vpáde sovietskych vojsk do Maďarska sa nevrátil zo zahraničia ako hráč armádneho celku Honvéd Budapešť. A zrazu sa hovorilo o dezercii. Domov mu potom nebolo radno chodiť, avšak do Československa ako štátny občan Španielska dostal vstupné vízum. Napriek tomu mal veľké obavy pred cestou do Bratislavy a vo Viedni váhal do poslednej chvíle, či prekročí v Bergu hranice. V tom čase bol medzinárodným tajomníkom futbalového oddielu Slovana Ján Fiala, ktorý mal u všetkých manažérov na západe otvorené dvere. Keďže s Puskásom bol pred zápasom v úzkom kontakte, nabádal ho, aby prišiel do Bratislavy. Vedel totiž, že jeho prítomnosť dodá odvete väčší lesk, hoci mu bolo jasné, že ani u nás v tom čase nemohol nik o tejto hviezde písať romány. Napokon, redakcie dostali z ideologického oddelenia ÚV KSS príkaz, že o tomto mužovi treba písať len v súvislosti so zápasom, a aj to podľa možnosti čo najmenej. Funkcionár belasých sa pritom cez rôzne tykadlá dozvedel, že Puskásovi u nás nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Po rokoch to mala byť jeho prvá cesta do socialistického štátu, avšak v časoch tvrdej normalizácie nik nechcel veriť, že Panathinaikos príde so slávnym bombardérom. S výnimkou pána Fialu. Išiel dokonca na letisko vo Schwechate pri Viedni čakať autobusom súpera i nevšedného hosťa. Ako neskôr spomínal, všetko išlo takmer ako po masle, až... "Prešli sme cez rakúsko-československé hranice... Po chvíľke čakania prišiel príslušník pasovej kontroly, ktorého prvé slová boli ´Kde je Puskás!´ V tej chvíli mu nebolo všetko jedno, a priznám sa, že ani mne, lebo som mu garantoval stopercentnú bezpečnosť. Obavy však rýchlo pominuli, pretože tento muž chcel len jeho autogram a podať si s ním ruku. Až som počul, aký kameň spadol Puskásovi zo srdca. A mne, už zo spomínaných dôvodov, tiež. Prehra 1:2 ho nemrzela, lebo doma si jeho mužstvo vybudovalo dostatočný náskok na postup. Naopak, dlho mi potom ďakoval, lebo od roku 1956 sa mohol práve v Bratislave stretnúť s celou svojou veľkou rodinou. Večer po zápase patrila vináreň Veľkých františkánov iba Puskásovi a jeho 80 príbuzným, ktorým cigánska muzika vyhrávala takmer do rána." Nuž, aj také býva niekedy zákulisie európskej klubovej súťaže, o ktorom sme síce poniektorí hneď vedeli, ale v časoch tvrdej normalizácie nič také nemohlo uzrieť svetlo sveta. O to je zaujímavejšie, ako to dokázal pán Fiala. Možno, raz to ešte prezradí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
