PhDr. Klaudia Buganová, etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach

Pocestným mali ukazovať správny smer a chrániť mesto pred nešťastím

Kríže drobné sakrálne stavby poskytujú zaujímavý a v mnohom ojedinelý pohľad na spoločensko-historický a kultúrny vývoj územia. Tieto objekty so zaujímavou históriou a veľkou výpovednou hodnotou sú pôsobivo zakomponované v krajine. Sú dokladom myslenia, predstáv a filozofických náhľadov spoločnosti i jednotlivca. Každý región má svoje charakteristické typy krížov a rovnako aj Košice a ich okolie sa vyznačuje rozmanitou vzorkou zachovaných objektov.

Najviac krížov sa začalo stavať koncom 17. storočia v čase protireformácie, keď sa najmä pod vplyvom jezuitov symbolicky zviditelňovalo víťazstvo katolicizmu stavaním drobných sakrálnych objektov. Dovtedy stáli kríže na verejných cintorínoch, ktoré sa nachádzali okolo kostolov a boli obkolesené múrom. Začiatkom 18. storočia sa začali kríže umiestňovať aj na iné exponované miesta, na námestia, na vrcholky kalvárií, na križovatky ciest, ale aj na rozhrania obecných chotárov, či k okrajom lesov a lúk.

O krížoch v Košiciach sa doteraz podarilo nájsť najstarší písomný doklad z roku 1720. Uvádza, že v tom čase bolo v meste celkom sedem krížov. Stáli pred niektorými kostolmi, na cintoríne, ale aj pred mestskými bránami, na predmestí - pred útulkom chudobných i na vrchu Kalvárie. Postupne kríže, ktoré boli výrazným symbolom kresťanského náboženstva, neustále pribúdali. Dôvody, ktoré viedli ľudí k postaveniu krížov boli rôzne. Na krížnych cestách mali pocestným ukazovať správny smer. Pred vstupom do mesta sa vztyčovali z dôvodu ochrany pred nešťastím. Do stredu námestia alebo pred určitú budovu sa dostali tie kríže, ktoré boli postavené na počesť významnej osobnosti alebo jubilea cirkevného hodnostára. Dnes nás možno trochu udivuje, keď nájdeme osamelo stojaci prícestný kríž niekde v hlbokom lese, na vrcholku hory, nad priepasťou, či pri prameni. Sú to pomníky, ktoré majú pripomínať miesto, poznačené tragickou smrťou alebo zázračným zjavením.

Mnohé monumenty sú svedkami dávno zabudnutých príbehov, ľudských osudov, ale aj radosti zo znovu nadobudnutého zdravia, požehnania a pod.

Kríže stavali jednotlivci aj skupiny veriacich. Ak ľudí viedli k postaveniu kríža súkromné dôvody, museli mať v minulosti súhlas od cirkevnej vrchnosti a zložiť u miestneho duchovného finančnú základinu fundáciu na udržiavanie kríža. Najprv však musel veriaci napísať žiadosť s uvedením dôvodov. Miestne košické cirkevné i svetské archívy poskytujú cennú a vzácnu korešpondenciu, ktorá poodhaľuje okolnosti postavenia kríža. Dnes je možné už iba s veľkou námahou identifikovať, o ktorý objekt sa jedná, pretože záznamy neevidujú presnú polohu kríža. Zaujímavé pre nás je však zistenie, že z množstva týchto objektov, ktorých bolo napríklad v roku 1808 jedenásť a v roku 1923 dvadsať, ich dnes stojí sotva päť, či šesť. Najstaršia je trojica kamenných krížov na vrcholku kopca Kalvárie, ktoré sú situované pred vchodom do kostola. Z pôvodných barokových skulptúr ostali už iba zvyšky kamenných podstavcov, pretože časom museli ľudia kríže prestavať, doplniť o novšie časti, pozmeniť detaily. Nezachovali sa na nich ani žiadne nápisy, takže iba podľa slohových prvkov je možné odhaliť ich pôvod, dobu rekonštrukcie alebo prestavby. Kalvárske trojičné súsošie bolo výtvorom mestskej kamenárskej dielne. Samotný kameň vzhľadom na trvácnosť a odolnosť bol veľmi vyhľadávaným materiálom. Dobre sa kresal i vysekával, aj jeho zvetrávanie bolo pomalé. Za majstrovský kus sa považoval taký kríž, na ktorom mal Ukrižovaný nohy skrížené. Kríže mali hladko opracované ramená, ukončené v podobe ďatelinových lístkov. I telo - korpus Krista bolo z kameňa, no dnes sú už v exteriéri kamenné korpusy unikátne. Aj na trojici košických kalvárskych krížov je telo Ukrižovaného aj oboch lotrov vyhotovené už iba z plechu.

Ďalším starým pamätníkom, ktorý stál kedysi mimo mestských hradieb pred starobíncom, je pomerne neveľký betónový kríž pred dnešným kostolom Svätého Ducha. Nie je to už ten pôvodný, pravdepodobne drevený kríž spred 280 rokov, na ktorom sa ešte v roku 1923 dal prečítať latinský nápis vo voľnom preklade: " Cti podobu Krista, kedykoľvek ju uvidíš, avšak klaňaj sa nie obrazu, lež Tomu koho predstavuje. Kríž znovu postavený v roku 1856." Mnoho úprav ho pozmenilo do dnešnej podoby, avšak jeho udržiavatelia úplne opomenuli ponechať aj staré nápisy, čím sa nenávratne stratili cenné informatívne údaje. Ani súčasník si už nevie predstaviť ako, prečo a kto nechal zhotoviť túto pamiatku.

V l9. storočí sa postavilo mnoho krížov aj pri lesných chodníkoch a žriedlách s uzdravujúcou vodou. Tak to urobili aj Košičania, ktorí chceli mať pekný liatinový kríž v lese na kopci, nazývanom Furča. V príjemnom lesnom zákutí, pod košatými stromami, takmer skrytý v lesnom poraste stojí tento kríž dodnes. O kríži sa zachovalo pomerne veľa spoľahlivých písomných správ. Vieme, že už v roku 1846 stál na tomto mieste drevený kríž so strieškou, ktorý dal postaviť mešťanosta z dolného predmestia Jozef Kručilák. No už v roku 1860 bol natoľko schátralý, že si vyžadoval nevyhnutné opravy. Zorganizovala sa zbierka medzi veriacimi, ktorej obnos bol natoľko veľký, že mesto súhlasilo s postavením nového kríža z liatiny. Už v tom čase sa tieto kríže bežne vyrábali v mestských aj vidieckych zlievárňach. Boli príkladom technickej vyspelosti týchto dielní. Keďže výrobný postup umožňoval vyrobiť z jednej šablóny niekoľko tisíc kusov, nachádzame rovnaké typy aj na miestach navzájom od seba vzdialených. Rovnaký kríž s letopočtom 1845 sa dnes nachádza i pri pútnickom chráme v Obišovciach. Obdobný je i misijný kríž z roku 1913, opretý o múr južného vchodu Dómu svätej Alžbety. Liatinové kríže poskytujú i veľmi zaujímavú vzorku tvarovej rozmanitosti, pretože ich tvorcovia sa inšpirovali všetkými umeleckými slohmi.

Pri krížoch sa ľudia vždy modlievali. Pocestní sa pri nich zastavovali, oddýchli si a keď k nemu bližšie pristúpili, pozdravili ho slovami: "Buď pozdravený každý kríž, na ktorom prebýva Pán Ježiš." Potom sa prežehnali, uklonili, muži si aj sňali klobúky z hlavy. Niektorí bozkali kríž, lebo podľa ľudovej viery mal takýto dotyk pozitívny účinok. Keď bol pri kríži prameň s vodou, tak sa i napili a mnohí sa modlili aj dlhšie a pri kríži meditovali. Aj procesie, ktoré sa uberali na púť sa pri kríži pristavili a obyčajne sa schovali pred slnečnými lúčmi v tieni stromov, občerstvili sa a odpočinuli si.