sedadle podriemkávala jeho deväť a pol ročná dcéra Veronika. Vozovka bola suchá, bolo jasno, na cestu im svietili aj hviezdy a mesiac.

Františkovi sa zrazu zazdalo, akoby sa zdiaľky oproti nim rútilo akési auto, nevidel ho, skôr ho len tušil, spoza početných zákrut, ktoré vytvárali pomerne romantický úsek cesty, zavše preblesklo svetlo jeho reflektorov. A z diaľky bolo počuť rev jeho motora.

Nazrel do spätného zrkadla - Veronika spala napoly sediac, napoly ležiac. Vtedy sa s obrovským hukotom prirútilo to auto. Letelo uprostred vozovky a František v poslednej chvíli strhol riadenie, aby sa mu vyhol. Nepodarilo sa mu to, lebo aj keď vodič, ktorý sa šialene rútil a napokon si uvedomil nebezpečenstvo, začal prudko brzdiť, v tom rozhodujúcom okamihu mal ešte pomerne veľkú rýchlosť. Výsledok bol taký, že Ford narazil do boku škodovky. Ani jednému z vodičov sa našťastie nič nestalo, ale zadné dvere škodovky sa doslova rozleteli a Veronika sa vykopŕcla na cestu. Potom šialene vykríkla a bosá - lebo jej vsuvky ostali v aute - sa rozbehla po asfaltke. V šoku a panike utekala po ceste. Keď jej otec videl, čo sa deje, rozbehol sa za ňou. "Stoj! V mene zákona stoj! Stoj, lebo strelím!" reval vodič, ktorý spôsobil nehodu. Bol silne opitý, bol to príslušník vtedajšej Verejnej bezpečnosti, teda predchodcu dnešného Policajného zboru, a vediac, že aj tak on má vždy pravdu, zareval ešte zo dva razy: "Stoj, lebo strelím!" A s týmito slovami vytiahol pištoľ.

NÔŽKY MALA KRVAVÉ...

Deväť a pol ročná dievčina v šoku utekala po ceste, ktorá je spojnicou dvoch okresných miest na východe Slovenska. Po niekoľkých desiatkach metrov ju otec dobehol, nôžky už mala celé krvavé... Vtom zaznel výstrel. Podľa policajného záznamu, ktorý už dnes nejestvuje, to bol "varovný výstrel do vzduchu s cieľom zabrániť aktérovi dopravnej nehody, aby neunikol z jej miesta." Dnes to už ťažko potvrdiť či vyvrátiť, pravdou je, že strela našťastie nikoho nezasiahla.

Pri trasúcej sa dievčine a jej otcovi, ktorý ju zvieral v náručí, sa pristavil opitý muž zákona. "Vodičský preukaz, hovädo jedno nedojebané, predložte vodičský preukaz!" reval. Našťastie cesta napriek tomu, že bol už neskorý večer, nebola prázdna a tak sa pri havarovaných vozidlách zakrátko pristavilo niekoľko okoloidúcich áut. Dorazila aj nehodovka a asi o dvadsať - tridsať minút neskôr aj nadriadený policajta, ktorý nehodu spôsobil. Bolo to presne v zmysle predpisov, aké napokon platia aj dnes. Aj v súčasnosti, keď má policajt účasť na nehode - bez ohľadu na to, či je v službe alebo nie - musí sa na miesto nehody dostaviť niekto z jeho priamych nadriadených. To preto, aby sa neskôr nedalo zaretušovávať... Vráťme sa však do horúcich chvíľ neskorého letného večera spred viac ako troch desiatok rokov. "Utekal z miesta nehody! Musel som ho zadržať," vysvetľoval svojmu veliteľovi opitý muž zákona, ktorý si za nič na svete nechcel priznať vinu na nehode.

KEĎ SEBAVEDOMIE NÁHLE ZHASLO

Kto vie, akoby sa to všetko skončilo, nijako sa to totiž nevyvíjalo v prospech Františka, ktorého jediná vina bola v tom, že si dovolil šoférovať na ceste, po ktorej sa rútil opitý a sebavedomý nadporučík, ktorý má vždy pravdu... Lenže, ako sa vraví, každá klobása má dva konce. Aj Františkova manželka a Veronikina mama to dobre vedela. Mali totiž šťastie - jej švagor, manžel jej sestry pracoval vtedy v Prahe na ústredí. Bol na ústrednom výbore rodnej strany síce len akýmsi radovým pracovníkom, ale práve na tom oddelení, ktoré malo na starosti bezpečnosť, prokuratúru, súdy... A Veronikina mama okamžite siahla po telefóne. V záujme objektívnej pravdy treba povedať, že v priebehu niekoľkých minút sa veci rýchlo pohli dopredu - na miesto nehody sa postupne dostavil aj sám okresný náčelník Zboru národnej bezpečnosti, službukonajúci prokurátor a krátko po ňom aj okresný prokurátor, predseda súdu a ďalší okresní papaláši... Sebavedomie vypaseného opitého nadporučíka razom zhaslo. Narazilo totiž na pevnejšiu skalu... Ešte v ten istý večer mu okresný náčelník dočasne "pozastavil výkon služby" a musel na čas, kým sa prípad nedošetrí, odovzdať aj služobnú zbraň. Podľa prokurátora, ktorý v zmysle horúcich telefonických pokynov zhora horlivo dozeral na prácu nehodovkára, bol hlavný aktér príbehu podozrivý z viacerých trestných činov, najmä opilstva, zneužívania právomocí verejného činiteľa a ďalších. Napokon však z jeho trestného stíhania nebolo nič.

Celé sa to totiž odohralo v jeden neskorý augustový večer roka 1968. Niekoľko hodín po nehode sa už po našich cestách valili tanky armád piatich krajín Varšavskej zmluvy. Všetky riadiace zložky vtedajšej bezpečnosti prevzali sovietski dôstojníci a tí ešte dlho rozhodovali u nás o tom, kto a aký trestný čin spáchal. A kto z našich sa vedel rýchlo zorientovať v tlačenici, ten spravidla vždy vyhral... Záver je taký, že záznamy o nočnom incidente ožratého strážcu zákona sa rýchlo stratili. Veronikini rodičia sa neskôr viackrát pokúšali "vec dotiahnuť" podaním sťažnosti pre porušenie zákona i podaním civilnej žaloby na súd dôvodiac, že ich dcérka "aj keď pri nehode neutrpela žiadne zranenia, šok, ktorý prežila vďaka nárazu a následnej neodôvodnenej a nepochopiteľnej streľbe príslušníka Verejnej bezpečnosti zanechal dlhotrvajúce následky v jej psychike." Ale nepochodili... Napokon však aj oni sami uznávajú, že to, čo sme všetci prežili už o niekoľko málo hodín neskôr, keď nad našimi mestami a dedinami nízko prelietavali sovietske stíhačky a naše cesty rozrypávali pásy sovietskych tankov, bol väčší šok. Na celé desiatky rokov...

NAMIESTO POINTY

A ja už len doplním, že Veronika, ktorá mala v tom čase deväť a pol roka, bude mať o niekoľko dní štyridsaťdva. Viem len toľko, že sa neskôr vydala, ale ako sa volá, to namôjdušu neviem, takže z jej ďalšieho života som nič nevypátral... Čo sa týka bývalého straníckeho aparátčika, ktorý v tú noc pomohol, nuž, začiatkom deväťdesiatych rokov sa jeho meno objavilo v istom hnutí, kde ľudí s takou minulosťou je ešte aj dnes plno, ale treba otvorene povedať, že zakrátko navždy odišiel z politiky. Má 66 rokov, je dôchodcom a stará sa o svojich dvoch vnukov... Sebavedomý muž zákona, ktorý v ten neskorý večer vytasil pištoľ, sa veľmi rýchlo zorientoval a obrátil kabát. Stal sa členom previerkových komisií, ktoré po krízových rokoch 1968/69 robili stranícke čistky v bezpečnostných zložkách. Aj vďaka nemu muselo v časoch husákovsko-jakešovského besnenia a hľadania vnútorného nepriateľa socializmu odísť z bezpečnostného zboru mnoho čestných a spravodlivých mužov zákona. Napriek tomu, že poväčšine to boli skúsení harcovníci s odborným vzdelaním, boli radi ak si našli miesto posledného pomocného robotníka kdesi pri miešačke... Čo protagonista príbehu robí dnes, to neviem, známe mi je len to, že už dávno nepracuje v polícii. Po novembri začal podnikať v oblasti pohostinstiev a tuším pred tromi či štyrmi rokmi som ho videl na Šírave čapovať pivo. Či čapoval po čiaru alebo šudil, to už je iná záležitosť...

Čakáme na vaše ohlasy

V seriáli krimipríbehov z východného Slovenska, príznačne nazvanom Paragrafy bez konca, majú svoje miesto prípady, ktoré sa udiali v období od začiatku minulého storočia do polovice jeho deväťdesiatych rokov. V jednotlivých príbehoch sa dostávajú k slovu samotní aktéri, najmä očití svedkovia, ktorých viac či menej hodnoverné svedectvo pomohlo prípad objasniť a uzavrieť. Alebo nepomohlo... Lebo sú aj také kauzy, ktoré ani po dlhých rokoch úsilia nie sú dodnes uzavreté. A zrejme už ani nikdy nebudú...

Pointa je však v čomsi inom. V tom, milí čitatelia, že máte možnosť vyjadriť sa k jednotlivým príbehom, listom alebo e-mailom poslať svoj názor, napísať, či aj vy ste niečo podobné prežili. A ak nie vy, tak možno niekto z vášho okolia alebo z vašich príbuzných... Vaše postrehy a názory radi zverejníme. Radi však od vás prijmeme aj námety a tipy na konkrétne prípady, o ktorých by ste v našom seriáli chceli čítať. Čakáme ich na adrese Korzár, redakcia, B. Němcovej 32, 042 62 Košice (svoj lístok označte heslom Paragrafy bez konca) alebo na emailovej adrese pfupost.sk.