pamätnú tabuľu zakladateľovi prvého otolaryngologického oddelenia, čiže ušno-nosno-krčného oddelenia (ORL) MUDr. Ľudovítovi Šimkovi. Práve na tomto mieste sídlilo v roku 1926 prvé ORL svojho druhu na Slovensku, ktorého bol tento významný lekár konciliárom. Popud k inštalácii tabule dal Klub dejín medicíny pri Východoslovenskom múzeu v Košiciach.
Ako v uviedol riaditeľ Fakultnej nemocnice L. Pasteura Vladimír Pramuk, rastlinku nezasial a nepestoval primár Šimko nadarmo. Venoval sa totiž nádorom hlavy a krku a v tomto smere si tunajšie ORL pracovisko vydobylo naozaj vysoký kredit. "Všetko, čo začal, pokračuje, ba dokonca sa vo výhľade našej nemocnice ukazuje, že sa v budúcnosti veľmi dôležitým stane práve toto pracovisko, keďže nádorov v tejto oblasti pribúda," spomenul Vladimír Pramuk.
Osud lekára židovského pôvodu, ktorý promoval v Budapešti v roku 1908, však nebol šťastný. Najprv si otvoril vlastnú ordináciu v dome na Mlynskej ulici číslo 24. Zakrátko sa stal vyhľadávaným lekárom. Nerobil rozdiely medzi prominentmi a obyčajnými ľuďmi. Prichádzali za ním pacienti až z Podkarpatskej Rusi. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako dobrovoľník v armáde, vykonával službu hlavného lekára v nemocnici 18. divízie sídliacej v areáli dnešnej "veteriny". Od roku 1919 pracoval vo vtedajšej Štátnej nemocnici. V roku 1926 založil samostatné ORL oddelenie a stal sa členom Československej otolaryngologickej spoločnosti.
Prvý úder osudu ho zasiahol v roku 1938, keď došlo k odstúpeniu území na južnom Slovensku, vrátane Košíc, v prospech Maďarska. V rámci uplatnenia politickej moci došlo k výmene vedúcich funkcií na všetkých postoch. S týmto sa doktor Ľudovít Šimko ťažko vyrovnával. V nasledujúcich rokoch prišlo absurdné "vyrovnanie" sa so židovskou otázkou. Po obsadení Maďarska Nemcami 14. marca 1944 začalo sa s deportáciami aj v Košiciach. Krátko na to zobrali doktora Šimka so synom Ondrejom za rukojemníkov. Mesto ich vykúpilo za peniaze Židovskej obce. Vedel, že sa osudu napriek tomu nevyhne. Bezvýchodiskovú situáciu sa napokon rozhodol riešiť morfínom.
"Bol som práve narukovaný pri Maďaroch. Mali sme veliteľstvo v košickej štvrti Džungľa. Slúžil som tam ako pracovná sila, mojím šéfom bol maďarský zubár. Pamätám si, ako prišiel na bicykli a povedal mi: Niečo sa u vás stalo, videl som pred domom sanitku. Hneď som skočil na bicykel a ponáhľal som sa domov. Mamu s otcom som zastihol už len na interne. Tam ich umiestnili po pokuse o samovraždu. Bol tam už nový primár. Maďar. Nazdával som sa, keď sú v špitáli, sú zachránení. Mýlil som sa. Primár ich vydal žandárom. Úplne posledným transportom išli na smrť do Osvienčimu. Otca popravili hneď. O mame nemám žiadne správy," spomína si na posledné stretnutie s rodičmi druhý syn, generálmajor Štefan Šimko, ktorý, rovnako ako brat Ondrej, pokračoval v otcových šľapajach ako lekár.
Patril k zakladateľom oddelenia popálením v nemocnici v Šaci. Medicínu vyštudoval vo Švajčiarsku a nostrifikoval pre Maďarov v Debrecíne a pre Čechoslovákov v Prahe. "Je to aspoň zverejnenie skutkového stavu," poznamenal syn na adresu bronzovej tabule s otcovou podobizňou, ktorú zhotovil sochár Arpád Račko.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
