myšlienkach ľudí, ktorí tu prežili kus svojho tvrdého života. Ľudia vás milo pozdravia a neutaja svoju zvedavosť, kto ste. Keď som vošla do dvora, kde býva Marián Adamko, pôvodne rodák z Brezovice, nič nebolo iné. Jeho manželka nás s úsmevom voviedla do dvora a všetci sme vošli do útulného domčeka. Ešte nikdy som v dome hodinára nebola, aj keď teraz už vlastne klamem, lebo presne viem, ako zmýšľajú tí, ktorých myšlienky pretekajú s tikajúcimi ručičkami hodín.

Ako sa to vlastne u vás všetko začalo. Prečo práve hodiny?

„Tak ako každý človek aj ja som zatúžil niečo tvoriť vo voľnom čase. Keďže som vyučený zámočník, pracoval som viac-menej so železom. Manželke sa veľmi páčila práca s drevom a chcela, aby som niečo zmajstroval. Tak som sa postupne do toho pustil, rok po roku som si po kúskoch zháňal potrebné veci. Najprv hobľovačku, potom malý cirkulár, frézu. Začal som robiť najprv jednoduché stojany, stenu na kvety. Obidve moje sestry sa zaoberali starožitným štýlovým nábytkom. Mali aj staré hodiny a tie sa mi zapáčili. Tiež som zatúžil mať nejaké, ale nemal som na ne peniaze, bolo to pre mňa cenovo nedostupné. Raz som sa dostal k tomu, že otec môjho dobrého kamaráta mal staré hodiny a zhodou okolností došli do reči, že ich má pokazené a nedajú sa opraviť. Nemali funkčný strojček a bolo tam potrebné niečo dorobiť. Ja som sa rozhodol, že sa do toho pustím, aj keď som nemal žiadnu predošlú skúsenosť. Povedal som si, že to nemôže byť žiaden zázrak, je to len mechanika. On súhlasil a ja som ich zobral. Najprv som nabehol na strojček, pohral som sa s tým a do dvoch týždňov som tie hodiny spojazdnil."

Vtedy nastala tá chvíľa, kedy sa vo vás prebudili ozajstné vlohy pre toto krásne remeslo?

„Bol som veľmi šťastný, že som to dokázal. Povzbudilo ma to natoľko, že som si trúfol aj na krabicu hodín. Sám som bol veľmi zvedavý, či to dokážem alebo nie. Nejaké stroje som už mal a pomaličky som sa pustil do práce. Vzišli z toho prvé moje hodiny, z čoho som mal nesmiernu radosť. Čo bol však problém, to boli strojčeky. V tom čase bol veľký problém zohnať ich. Takže roky mi tieto hodiny viseli na stene len ako ozdoba bez strojčeka, až raz ma jeden známy zo Spišskej Novej Vsi upozornil na to, že tu predávajú nejaké elektronické strojčeky. Bola to kópia klasického mechanického strojčeka s kyvadlom, ibaže ako vravím, elektronická. Šiel som preň a bol som rád, že si môžem konečne hodiny sfunkčniť. Tak som zhotovil svoje prvé hodiny. Len čo boli hotové, zatúžil som mať ďalšie, do zbierky."

Neboli ste spočiatku predsa len prekvapený svojou zručnosťou a vlastne aj tým, že ste akoby zázrakom hodiny prvýkrát v živote opravili?

„Keď ma niečo inšpiruje, rozhodne si verím. Zamyslel som sa nad tým, že ak existuje niekto, kto to vie vymyslieť, prečo by som to nevedel ja už iba zreparovať, opraviť. Zatiaľ opravujem a vyrábam viac menej v okruhu známych ľudí. Mám kamaráta, ktorý je tiež v Katalógu remesiel, ako aj ja. Ten zas robí repliky starých nábytkov. Nechce sa zaťažovať s takými menšími vecami, tak mi zväčša nejakú zákazku dohodí. Odkedy je na svete spomínaný katalóg, zopár záujemcov mi aj telefonovalo. Ľudí zaujímajú najmä ceny."

Kedy sa hodinárčeniu vlastne venujete a aké ďalšie plány vás v tomto smere čakajú?

„Takáto práca, teda koníček zaberie dosť veľa času. Samozrejme, firmy chŕlia takýchto hodín v priebehu mesiaca na stovky. Ja urobím za mesiac jeden kus. Každú vecičku robím zvlášť a je to vlastne taká skladačka. Nerobím to jednoducho na kusy a do skladu. Zatiaľ sa mi to neoplatí, pretože neviem, či sa budú niekomu tieto hodiny páčiť alebo nie. Niekto chce tmavšiu farbu, niekto svetlejšiu. Takže ich robím po jednom kuse."

Vedia vaši klienti takúto náročnú prácu oceniť a sú k vám štedrí?

„Je to individuálne, niekto to veľmi ocení a hovorí mu to niečo. Niekto sa na ne pozrie, povie, že sú pekné, ale nič viac. Niekto vie hneď oceniť aj to, že je na tom veľa roboty. Iný sa zas pýta, koľko to asi môže stáť a povie smiešnu cenu, niekto zas nadsadí."

Čo je pri výrobe týchto replík podľa vás najťažšie?

„Je to ťažká otázka a nedá sa povedať, čo je na tom celom najťažšie. Od prvej chvíle musíte byť obozretný. Je potrebné vybrať dobré drevo. Potom rezba, točenie, ktoré musí byť veľmi presné, aby sa pravá polovica podobala ľavej. Náročná je aj samotná skladačka, pretože je tu množstvo malých prvkov. Sú krehké, všetky sú zdobené a vyrezávané. Až po konečnú úpravu, teda lakovanie, je táto práca dosť náročná. Rovnako náročné je aj prebrusovanie, pretože zatiaľ čo rovná plocha sa brúsi jednoducho, zárezy a rôzne ohyby oveľa ťažšie. Takže ako som vravel, to všetko mi trvá približne mesiac. Niekto povie, že je to dlho, niekto, že krátko. Stretol som sa s jedným pánom, od ktorého teraz beriem strojčeky do hodín, tentoraz som zohnal mechanický. On pracuje vo firme, kde vyrábajú takéto hodiny. Pýtal som sa ho, koľko ich vyrobia za mesiac, tak vravel, že sto, možno aj dvesto."

Medzi pásovou a ručnou, rezbárskou či umelecky vyšperkovanou prácou je predsa len rozdiel. Vnímajú ho aj obdivovatelia vašich hodín či zákazníci? Ruka človeka vnáša do vecí viac tepla ako stroj… Ako vníma vaše kritické oko finálny výrobok?

"Hneď rozpoznám, čo vyrobil stroj a čo ľudská ruka. Je to moja záľuba a preto to celé nevnímam ako nejakú drinu, ale naopak, nachádzam v tom radosť. Vlastne sa zároveň teším na finále, ako to bude vyzerať hotové. Preto mám túto prácu rád. Keďže vyrábam repliky podľa vzorov starých hodín, porovnávam. Vždy sa mi páči viac môj výrobok ako tie staré hodiny. Možno je to tým, že tie staré hodiny sú už znehodnotené a nové žiaria čistotou, novotou. Je to jednoducho nový kus. Každý robím doslova do detailu, presne do bodky. Nemám rád ľudí, ktorí to vidia príliš jednoducho a radia mi, aby som dal z jedných hodín to, z druhých ono. Zatiaľ sa o to vôbec nepokúšam a snažím sa robiť len kópie. Keď sú hotové, mám dobrý pocit. Nič nenechávam na náhodu, či sa mi to podarí. Stane sa, že pri točení, skoro v závere, sa niečo nepodarí, znehodnotí. Vtedy musím pokazený kus vyhodiť a urobiť nový. Najmä pri rezbe je potrebné dávať veľký pozor."

Prezradíte aj cenu takto zmajstrovaných hodín alebo je to tajomstvo?

„Rozhodne to nie je žiadne tajomstvo. Cena sa odvíja od náročnosti i veľkosti tých - ktorých hodín, ale určuje ju aj cena strojčeka. Iba menšie elektronické strojčeky stáli zhruba dvetisíc korún, cena krabice sa pohybuje na úrovni asi 5 až 6 tisíc korún. Väčšie hodiny sú už podstatne drahšie, pretože len samotný strojček stojí okolo šesť tisíc korún a celé hodiny asi 13 - 14 tisíc korún. Je veľká škoda, že u nás nie sú firmy, ktoré by sa zaoberali výrobou týchto strojčekov do hodín, pretože s tým je dosť veľký problém. Strojčeky som nútený zadovážiť si zväčša z Nemecka. Túžim urobiť ešte veľké stojanové hodiny, ale opäť sa obávam, že problém bude najmä so strojčekom. Po kuse sa to objednávať nedá, pretože veľké firmy nie sú ochotné takto obchodovať. Oni to predávajú na stovky a pre mňa je to nevýhodné. Je robím zväčša na objednávku, ľudia si to chcú zladiť s nábytkom, takže robím to podľa ich priania. Naše hodiny sú jednoduchšie, poľské sú napríklad zdobené kovaním."

Natrafiť na štýlové hodiny s mimoriadne peknou rezbou a strojčekom, ktoré by ostali klenotom súkromnej zbierky - to je jeden zo snov Mariána Adamka.Dodnes sa so svojimi hodinami len ťažko lúči. Svoju prvú repliku dnes trošku kritizuje kvôli nevhodnému materiálu, avšak ani doštičky, napadnuté červotočom ho nedoviedli k rozhodnutiu, aby sa ich akýmkoľvek spôsobom vzdal. „Nie sú najkrajšie, ale sú jednoducho prvé. Manželka mi vraví, že vyzerajú ako starožitnosť," vraví so smiechom. K prvým veciam, ako vraví, má zväčša bližší vzťah. Pri posledných hodinách, ktoré nakoniec putovali do Prešova, strávil skoro tri mesiace a pracoval húževnato aj v noci. O jeho hodiny prejavil záujem aj zákazník z Francúzska, ktorý by chcel svoj štýlovo zariadený dom skrášliť nástennými hodinami od M. Adamka. Dodnes ho fascinujú hodiny na vežiach aj malé hracie skrinky, miluje tikot hodín v tichu. „Vždy si pri tom predstavím, ako tam do seba zapadajú všetky tie kolieska. Keď mi tu visia, sledujem ich mechanizmus," vraví. A či má chuť niekedy vrátiť čas späť alebo ho úplne zastaviť? „Nech je, ako je. Niektoré veci by som nerád zažil opäť. V každom čase však bolo aj niečo dobré a pekné," hovorí majster hodinár.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.