prišli četníci jedného z nich o život mladý človek. Týždenník Slovenský svet, ktorý vtedy vydával v Prešove Emo Bohúň, uverejnil snímku z pohrebu: nebohý na márach od gipsovou soškou Panny Márie, vedľa nich jeho dievča v svadobnom. Fotografia vyšla bez uvedenia autora - starý otec sa bál represií.
O tom, čo sa stalo vo vtedajšom Nižnom Šebeši na začiatku leta 1925 sa čo - to dozvieme z denníka Slovenský východ, ktorý vychádzal v Košiciach. Očividne bolo na začiatku - udanie. Istý Prokop Šteglik chcel sa takto pomstiť za to, že ho prepustili z kláštora: páter Agap Malkuššák odmieta vraj slúžiť omšu za "kacíra a bezbožníka"! Na počudovanie tým (aspoň podľa novín) nemyslel Majstra Husa, ale - prezidenta Masaryka. A tak v piatok 3. júla prišiel četnícky nadporučík K. Dvořák do kláštora spísať zápisnicu "pre urážku prezidenta republiky a vlády".
Ibaže po dedine sa roznieslo, že všeobecne obľúbeného pátra idú zatknúť a vzápätí sa pred kláštorom zhromaždil zástup s palicami a motykami ("možno aj s kosami"). Šebastovčania vnikli do kláštora a Šteglika vyviedli na dvor. Nadporučík Dvořák vyzval pátra Malkuššáka, aby uplatnil svoj vplyv a ľudí utíšil, no ten údajne spôsobil pravý opak, padli prvé kamene. Jednako sa četníkom podarilo Šteglika odviesť. Dav jasal v domnení, že ho zatkli.
Šebastovčania však ostali strážiť kláštor celú noc i v nasledujúcich dňoch. Ba pridali sa k nim obyvatelia Vyšnej Šebastovej, Fintíc, Ľubotíc (vtedy Kelemeša) a Podhradíka, spoločne zabránili četníkom vypočuť mníchov. Nadporučík Dvořák doviedol teda v pondelok okolo desiatej večer posilu. Ibaže sedemsto či osemsto ľudí pred kláštorom sa na jeho výzvu nielenže nerozišlo, ale na četníkov sa zniesla spŕška kamenia.
Tí odpovedal streľbou do vzduchu, nato sa zástup rozhorčil o to väčšmi. Potom sa už strieľalo do ľudí - dvanásť až štrnásť ráz, v jednom prípade smrteľne. Dvadsaťtriročného J. Huľu z Jarovníc, ktorý slúžil v hostinci, zasiahli štyri razy do nôh, raz do pŕs. Pravda, podľa Slovenského východu z 8. 7. 1925 si smrť zavinil sám, zasiahli ho vraj, práve keď sa chystal prebodnúť vidlami ťažko raneného vrchného strážmajstra. Noviny naopak zdôrazňujú, aké poranenia utŕžili četníci: vrchného strážmajstra Berana zasiahli do tváre "ťažko, nie však nebezpečne", ľahšie zas okresného četníka, veliteľa K. Dvořáka ako aj strážmajstrov Šanderu, Ptáčka, Oveina a Krejčiříka. Zo sedliakov utŕžili poranenia Jozef Tuhrinský a podrichtár Viktor Lenárt z Nižnej Šebastovej, Höger a Markuš z Fintíc, ďalší sa radšej skryli.
Keď na druhý deň, 7. júla zavčas ráno prišiel na "miesto vzbury" četnícky štábny kapitál Ledník s lekárom, komisiou a v sprievode vyše tridsiatich žandárov, dedinu našli ako po vymretí. Napriek tomu sa im podarilo zatknúť dvadsaťpäť mužov, medzi nimi pátra Agapa ako hlavného pôvodcu, ale aj udavača Šteglika a richtára Jána Boľanovského spolu so synom - seminaristom.
Napokon sa "šebešská vzbura" dostala na pretras až do parlamentu. Poslanec Štefan Onderčo, farár z Ražnian pri Sabinove, "s tendenciou obviniť četníkov" (SV, 10. 7. 1925) žiadal vyslať vyšetrovaciu komisiu, socialista Taussig vyzval poslancov, "aby sa neodvažovali schvaľovať vraždenie ľudu". Úrady sa však usilovali udalosť bagatelizovať, v nasledujúcich dňoch, týždňoch, mesiacoch nenájdeme už ani zmienku povedzme o tom, ako četníci snorili po domoch, ako vyobšívali bez milosti každého, kto pred nimi utekal cez potom a pristihli ho - hoci aj pod perinou - ešte v mokrých šatách. Ešte aj v posteliach kutali...
V dobovom spravodajstve udrie do očí okrem nejednej nelogickosti najmä nápadné úsilie nedávať udalosť do nijakej súvislosti s Husovými oslavami. A tie boli v siedmom roku nového štátu také veľkolepé, že - takisto podľa Slovenského východu - pápežský nuncius rozhorčený opustil Prahu. Ako sa zdá k "vzbure" došlo tak v dôsledku nedorozumenia ako zhodou nešťastných okolností. Mala však aj širší rozmer: v spoločnom štáte sa zrazili odlišné náboženské tradície.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
