predstaviteľ Karel "Joe" Fiala, ktorý pred niekoľkými týždňami oslavoval okrúhlych 75 rokov. Na svoj vek je však tento populárny herec a spevák vo výbornej forme, o čom sa mohli presvedčiť aj naši televízni diváci pri nedávnom odovzdávaní ceny Osobnosti televíznej obrazovky (OTO) 2000 v Nitre.
"Vyštudoval som konzervatórium, ale keďže sa mi nechcelo ísť na vojnu, spravil som si ešte šesť semestrov Akadémie muziky a umenia. V podstate som vyštudoval operetný spev, ale tento štýl som si vyskúšal len raz, v Národnom divadle. Priznám sa, veľmi mi to tam nešlo a preto som veľmi rád, že ma oslovil riaditeľ z Karlínskeho divadla a navrhol, aby som prestúpil k nim. Vydržal som tam 38 rokov a odspieval takmer celý klasický operetný a muzikálový repertoár. Hral som aj vo filmovom spracovaní opery Bedřicha Smetanu Dalibor. Potom som aj v rozprávke Labakan hral princa Omara a vo filme Nehraj to na mne, miláčku. Okrem toho som natočil asi tridsať televíznych inscenácií a niekoľko rozhlasových hier. No a teraz hrám pod vedením vášho skvelého režiséra Jožka Bednárika Dantesovho otca v muzikáli Monte Christo," predstavil sa nám K. Fiala.
Známym ste sa stali najmä predovšetkým účinkovaním vo filme Limonádový Joe. Ako ste sa v roku 1963 dostali k tejto ponuke?
"Obrovskou náhodou. Pôvodne mal túto úlohu hrať Jirka Kodet. Lenže jeho mama upozornila režiséra na mňa a navrhla mu, aby sa na mňa prišiel pozrieť do divadla na Rosemary. Pán Lipský došiel na predstavenie a zvolal, to je on. A za týždeň som už podpísal zmluvu. Ináč Jirko doteraz 'nadáva' mame, že je pekná potvora, ako ho dokázala potopiť... Mne hovorí, ty lumpe, vyžral si mi túto úlohu. Ja mu na to - nie ja, ale tvoja mama. Ale to sa len doberáme, lebo ináč sme veľkí kamaráti."
Dá sa teda povedať, že vám táto úloha vo vašej kariére veľmi pomohla?
"Čo si budeme nahovárať, je to tak a žijem z toho dodnes. Nebyť toho, tak ani po podobných podujatiach nechodím. Keď je to slušne honorované, tak si vždy poviem, prečo nie?"
Vo filme ste pili legendárny drink, teda kolaloku. Čo to bol za nápoj?
"Malo to odpornú chuť a vôbec sa to nedalo ani piť. Doslova "břečka". Chutilo to ako presladená malinová šťava. Láďa Menšík to vždy vyhodil z okna..."
Ale museli ste sa tváriť, že vám to chutí a máte vďaka tomu presnú mušku...
"No jasné, keďže som pôsobil ako zástupca firmy Kolaloka a syn, musel som tú "břečku" vždy chváliť. Ale v civilnom živote to vôbec nepijem. Radšej si dám dopoludnia ku káve štamperlík koňaku a k večeri dve deci červeného vína."
V Kolaloke by z vás veľkú radosť nemali...
"To asi nie. Ale v Česku sa tento "biedny" nápoj vyrába."
Vraj ste im robili aj reklamu...
"Áno, ale v tej firme sú veľkí darebáci. Hovoril som im, dajte na obal aspoň fotku. No oni nie, nemohli by sme si to kvôli peniazom dovoliť. Tak mi dali aspoň zopár fliaš. Tá prvá bola taká tmavšia a chutila ako bežná kola. Ďalšia bola pomarančová a biela."
Čo vám najviac utkvelo v pamäti z nakrúcania filmu?
"Ťažko niečo vypichnúť, lebo by vám na to nestačila ani celá novinová strana. Navyše sú to historky, o ktorých veľmi nerád hovorím. Je to najmä kvôli tomu, že niektorí herci ako pán Menšík alebo Kopecký sa už na nás pozerajú z nebíčka. Keď som si pustil videokazetu s týmto filmom, napočítal som na nej 26 hercov, ktorí už nežijú."
A nikoho nenapadlo, že by ste mohli natočiť aj pokračovanie Limonádového Joa?
"Žiaľ, už ani pôvodný režisér Oldřich Lipský nežije. Pamätám si však, že nejaký Angličan trochu hovoril aj po česky mal v pláne nakrútiť ďalšie pokračovanie. Lenže to by chcelo peniaze a tie teraz nikde nie sú."
Keď spomínate tie peniaze, aký honorár sa vám ušiel za Joa?
"Nebudete veriť, bolo to presne 18 000 vtedajších Kčs, ktoré som dostal za rok práce. Presne 600 Kčs za jeden filmovací deň."
Máte štyroch synov. Každého vraj s inou ženou...
"To je nejaký problém? S prvou a druhou po jednom, a s treťou zvyšných dvoch. No a štyria synovia mali tiež len samých synov, až prednedávnom som sa konečne dočkal aj vnučky Andulišky. Som veľmi šťastný dedko."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
