neskrotnosť. V skutočnosti je diabol tasmánsky nazývaný aj mäsožrút. Ak je od mlada chovaný v dobrých podmienkach udomácni sa, je veľmi čistotný a nechá sa vodiť poslušne na remienku ako pes. Pravda však je, že svojím vzhľadom nevyvoláva veľké sympatie. Veľký je ako náš jazvec, ktorého vzhľadom trocha pripomína. Neforemné zavalité telo pokrýva čierna srsť, len na hrudi má biely pásik. Neúmerne veľkú hlavu zvýrazňuje špicatý lysý ňufák a potkanie, vpredu holé ušnice. Okolo papule má škaredé bradavice. Ústa môže roztvoriť až do pravého uhla, belostný chrup s veľkými špicatými očnými zubami pôsobí nebezpečným dojmom. Ak sa zviera rozčúli, očervenie v tvári a uši má až krvavo červené, čo pôsobí odstrašujúco. Skrátka, nie je to žiaden krásavec. Navyše chodí knísavo, lebo vykračuje obidvomi nohami na jednej strane tela odrazu, podobne ako ťavy.
Kŕmi sa však kultivovanejšie než iné šelmy. Potravu najprv roztrhá na kúsky a tie si podáva do úst len jednou prednou labkou, podobne ako opice. Po jedle si čistotne poutiera celú tvár, pritom používa odrazu obidve labky, ktoré dôkladne povylizuje. Zvyšky potravy ako psovité šelmy zahrabe do zeme.
Už menej kultivovane prebieha rozmnožovanie diabla. Samec sliedi po krajine, kým neobjaví samičku. Tá sa z jeho príchodu neteší, naopak, snaží sa votrelca odohnať. Medzi nimi sa strhne bitka, väčší a mocnejší samec zvíťazí. Potom vystrašenú samičku naženie do svojej nory a dva týždne ju väzní. V dôsledku prežívaného stresu sa zajatkyňa stáva schopnou oplodnenia. Po spárení ju násilník prepustí. Ako u všetkých vačkovcov, aj u diablov brezivosť trvá iba mesiac. Uliahnu sa 2-4 nevyvinuté 12 milimetrové mláďatá, ktoré ihneď prelezú do podbrušného vaku matky a opúšťajú ho až po troch mesiacoch, avšak ostávajú ukryté v pripravenom hniezde, kam ich matka prichádza nadojčiť. Osamostatňujú sa až po roku, dospievajú dvojročné.
Diabol tasmánsky je neznášanlivý samotár. Svoj okrsok stráži, jeho hranice značkuje močom a výlučkami pachových žliaz z kloaky. Cez deň vylihuje na slnku a tvrdo spí. Nevadí mu ani najsilnejšia páľava, od ktorej má srsť takú horúcu, že človek na nej neudrží ruku. Za potravou sa vydáva až večer. Pretože je pomerne ťarbavý nevládze uloviť väčšiu pohyblivú korisť. Zmocní sa len zvierat málo pohyblivých, chorých a mláďat. Môže však šarapatiť v kurínoch na prenocujúcej hydine. Podobne ako naša kuna pozabíja viac zvierat ako zkonzumuje. Väčšinu jeho jedálnička tvoria mrciny, čím zastáva záslužnú sanitárnu úlohu v prírode. Hoci je diabol obyvateľom bušu, obľubuje vodu. Keď je prenasledovaný často hľadá záchranu vo vode. Aj v zajatí sa rád kúpe. Európske zoologické záhrady chovajú diabla tasmánskeho výnimočne. Pre návštevníkov nie je zaujímavý, lebo cez deň spí utiahnutý v kúte klietky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
