zachované súčiastky až na malé výnimky, vlastne ani nepodobali súčasným. Doktor Alexander, verejnosti menej známy ako vedec, sa narodil v roku 1857 v Kežmarku. Po skončení štúdií medicíny v Budapešti pracoval nejaký čas v tamojších nemocniciach, ale na naliehanie otca sa roku 1882 vrátil do rodného mesta, kde takmer štvrťstoročie pôsobil ako praktický lekár. Keďže sa nedokázal vzdať svojej chirurgickej praxe, v južnom krídle starého Thökölyovského hradu zriadil provizórnu operačku a ošetrovňu. Pri zákrokoch mu asistovala manželka, potom najstaršia dcéra Líza (neskôr očná lekárka MUDr. Alžbeta Kuglerová).

Správa o objavení X-lúčov nemeckým fyzikom W. C. Röntgenom sa rozletela svetom koncom roka 1895 a potešila najmä chirurgov. Napriek tomu, že doktor Alexander žil ďaleko od významných lekárskych centier, neustrnul vo svojom medicínskom vývoji. Keď sa dozvedel o tomto unikáte, pochopil jeho veľký význam pre medicínu. Predsavzal si, že aj on bude pracovať s novým druhom žiarenia. Vo Würzburgu sa osobne stretol s Dr. Röntgenom, získal cenné informácie o prístroji a po návrate presvedčil miestne vrchnosti o potrebách jeho zakúpenia a tak jeden z prvej série továrensky vyrobených aparátov sa dostal do Kežmarku. Bol to skutočne prvý, aj keď jednoduchý prístroj, inštalovaný na Slovensku. On a skromná ordinácia vidieckeho lekára sa stali kladom röntgenológie u nás. Pre prvé praktické skúsenosti sa rozhodol v januári 1898, kedy röntgenoval pravú ruku svojho priateľa, pričom iba samotné "sfotografovanie" trvalo 5 minút...

Po troch rokoch začal doktor Alexander myslieť aj na výskum ľudského plodu pomocou X-lúčov. Jeho manželka práve v tom čase očakávala príchod piateho dieťaťa. S poznávaním vyvíjajúceho sa skeletu budúceho dieťatka začal v čase, kedy sa ešte máločo vedelo o negatívnych vplyvoch nového žiarenia. X-lúče pôsobili na citlivý základ nervového systému a poškodili mozog. U novorodenca sa objavili duševné poruchy, ktoré zo syna vedca urobili doživotného mrzáka. Ako prvý na Slovensku úspešne skúšal pomocou X-lúčov aj možnosť diagnostikovania pľúcnej tuberkulózy. Jeho skúsenosti zaujali odborníkov v Nemecku, Anglicku, ale doma narážal na odpor a nepochopenie.

Rozhodol sa pre odchod do Budapešti, kde nastúpiť do röntgenologického laboratória a v roku 1909 sa stal docentom, pričom na tamojšej fakulte založil prvú katedru röntgenológie. O päť rokov neskôr sa stal univerzitným profesorom, ale na svoj rodný Kežmarok nezabudol. Prázdniny trávieval s rodinou vždy doma pod Tatrami. Začiatok konca veľkého vedca znamenali príznaky radiačného poškodenia. Zomrel v januári 1916, čiže pred 85. výročím svojho narodenia. Je pochovaný na mestskom cintoríne v Kežmarku.