svadbách som sa natancovala veľmi veľa. Neraz sa stávalo, že v nedeľu, keď som sa s dievčatami a mládencami vracala z kostola, čakali na nás Cigáni. Sami sa ponúkli hrať do tanca. Vedeli, že im parobci donesú niečo zahryznúť a dievčatá dajú nejaký peniaz. Keď som sa vydávala, nemali sme s manželom nič, len zdravé ruky. Tvrdou prácou na poliach grófa Szentyványiho sme si zarobili, kúpili malé políčka a gazdovali sme. Chovali sme kravky, teliatka. Pracovali sme od rána do noci, aby sme dali jesť štyrom deťom. Keď sme sa trochu zmohli, prišlo družstvo a všetky polia nám zobrali. Teraz, keď je už život ľahší, musím sa poberať na druhý svet," hovorí pevným hlasom Anna Lazurová z Malčíc, ktorá sa dnes dožíva sto rokov.
Kto ju nepočul hovoriť, neuverí jej "stovke". V spomienkach sa vracia ešte do čias, keď prvýkrát zasadla do školskej lavice s tradičnou "kobilkou". Jej prvými učiteľmi boli misionári. Stihla sa učiť celé dva roky, na viac nebolo času. Musela tvrdo pracovať. Spomína na vôňu doma pečeného chleba, na to, že na svojich štyroch chlapov v dome sama prala, šila a varila im. Má jedenásť vnúčat, jedenásť pravnúčat a jednu prapravnučku. Manžel ju navždy opustil pred štyridsiatimi rokmi. Osemdesiatročný syn spolu s ďalším sedemdesiatročným žijú v Košiciach. Jeden bol dlhé roky lekárom, druhý pracoval ako ošetrovateľ.
Možnože udalosti, ktoré prežili, sformovali vzťah ďalších členov širokej rodiny k medicíne. Aj dve z vnučiek sú lekárky "Nejako nám to v rodine ostalo. Manžel Ján stratil sluch v prvej svetovej vojne, keď slúžil pri 'kanoníroch', syn Ján bol v druhej svetovej vojne ranený pri Minsku a tri roky som o ňom nepočula. Bol u sanity a domov sa vrátil až po rokoch, keď som ho už oplakala ako mŕtveho," spomína jubilantka.
Teraz sa o ňu stará jej jediná dcéra Anna Pavlíková. "Mama vstáva okolo desiatej hodiny, naraňajkuje sa sama. Má rada párky, šunku, ale nikdy som ju nevidela jesť niečo sladké. Ona sama hovorí, že nikdy v živote nemala rada sladké jedlá. Má rada šťavu z kyslej kapusty, rôsol. Každý deň prečíta bez okuliarov modlitebnú knižku," hovorí 73-ročná dcéra jubilantky. V roku 1933, keď sa jej narodila druhá, najmladšia dcéra, ktorá hneď po pôrode zomrela, bola vyše tri mesiace v kóme. Keď sa prebrala, doniesli jej príbuzní ovocie, ale ona si pýtala rôsol.
Jednoducho, nikdy nejedla ani sladké ovocie. Ani teraz ho neje, ale zato pomaranče, ananás a akékoľvek kyslé ovocie zje bez problémov. Okrem toho má rada múčne jedlá, pirohy, halušky na všetky spôsoby. Tvrdí, že celý život držala pôst v piatok a vždy počas kresťanského pôstu. Manžel Anny Lazurovej, Ján, bol vychýrený pestovateľ melónov. Z jeho polí putovali plné vagóny týchto červených plodov do celej republiky. "Pamätám sa, že sme mali polia práve na tých miestach, ktoré teraz nikto neobrába. Sú to tie smerom k Hradišťskej Moľve. Rastie na nich tráva vyše hlavy. Celá naša rodina v lete žila z melónov. Dokonca aj náš pes ich mal rád. Všetky tieto polia prebralo družstvo, ale to už nebola taká úroda. A dnes je škoda o tom hovoriť," nahlas spomína Anna Lazurová.
Čiperná jubilantka má problémy s chrbticou, ani nohy jej neslúžia, ale zato pamäť jej môže závidieť kde-kto. "Keď som za ňou nedávno zašla, spoznala ma po "fajte". Dokonca spomínala aj mojich rodičov. Má obdivuhodnú pamäť," tvrdí starostka Malčíc Marta Tomková. Včera prichystali skromné oslavy jubilantke v obradnej sieni obecného úradu. Prišli ju pozdraviť spoluobčania, nechýbali kvety ani veľká torta. Práve tá, ktorú tak nemá rada.
Dnes sa zídu do domu Anny Pavlíkovej príslušníci širokej rodiny. Bude ich tam okolo tridsať. Musia si najprv vypratať nábytok z izieb, aby mali miesta. Okrem tých, ktorí žijú mimo Malčíc, sa jej chystajú blahoželať aj ďalší z rodiny. Nebude medzi nimi chýbať Jozef Pivarník. "Je to moja druhá mama. Ja som vlastnú matku nepoznal a Anna Lazurová je sestra mojej matky. Odmalička mi nahradzovala moju vlastnú matku. Som rád, keď vidím, že ju moja návšteva poteší," hovorí Jozef Pivarník. V miestnom kostole odslúži farár slávnostnú omšu za účasti jubilantky. To, čo jej v tých chvíľach prebehne mysľou, vie len ona sama. A tak je to správne. Ani pri storočnici všetky tajomstvá nemusí prezradiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
