zem. Deklarovanie lojality k Františkovi Šebejovi a vlastné odmietanie predsedníckeho postu do poslednej chvíle vypučilo do vyhrávajúceho scenára. Pravdu sa už nikdy nedozvieme, ale keby Kaník vstúpil so Šebejom do priameho zápasu o najvyššiu funkciu, mal by veľmi slušné vyhliadky na PREHRU. Skôr sa však vnucuje záver, že takú totálnu výhru si nový predseda Demokratickej strany ani neželal. Ak ho samotného "výsledok kongresového rokovania neteší", má na to veľa dobrých dôvodov. Či už hovorí od srdca, alebo "falazuje".

Tento personálny kongres neznesie žiadne hodnotenie. Iba budúcnosť ukáže, či to, čo sa stalo, je dobre, zle, katastrofálne, nerozhodne alebo nijako. Zrejmé je toľko, že DS sa rozčesla na dve politické centrály - nové vedenie strany na čele s Kaníkom a jeho podpredsedami, resp. poslaneckú skupinu v NR SR. Plusové či mínusové znamienka je možné prikladať až podľa toho, aký výsledný obsah v praktickej politike a vonkajší efekt tento rozštep bude znamenať. A tu sú naozaj všetky prognózy unáhlené. Záleží na oboch skupinách, či konfrontáciu z kongresu budú dynamizovať a zveľaďovať, alebo sa vo vzájomnej koordinácii chopia možností, ktoré nová situácia obnáša. Pretože i taká je jedna z tvárí pokongresovej reality: Langoš, Šebej, Tatár, Osuský a Zajac, odbremenení od vnútrostraníckeho boja i kazajky SDK, môžu teraz šliapať už celkom slobodne na reformný pedál s razanciou a nasadením ako nikdy. Pričom "Kaníkovci" môžu pozitíva tohto ťahu kapitalizovať, od negatív sa dištancovať ("majú slobodný mandát") a zároveň sa sústrediť na to, čo údajne vedia - dať strane nový imidž, komunikačný štýl a s nimi i toľko vzývané percentá, ktoré boli kolískou i kľúčom k úspechu bystrickej "revolúcie".

Dá sa ale predoslať, že takto radikálna obmena vedenia bola zbytočná a nezmyselná (hoci nemusí byť kontraproduktívna - ale aj môže). DS vôbec nie je neúspešnou stranou, do polohy a pocitov ktorej sa celé členstvo i delegatúra kongresu dobrovoľne nechali vmanipulovať. Naopak, berúc na zreteľ reálnu "váhu" strany v spoločnosti i parlamente, je DS ďaleko najproduktívnejším elementom celej slovenskej scény; subjekty s násobne vyššou podporou i počtom poslancov sa nepodieľajú takou mierou na celkovom výkone koalície, ako práve DS. To sa dá jednoducho zdokumentovať, pričom nemenším vkladom, ako dezertéri Mikloš s Nižňanským, sa na tom podieľa v sobotu porazená poslanecká skupina (Langoš, Šebej, Tatár, Zajac, Osuský).

Vytlačiť týchto od straníckeho kormidla si žiadalo guráž a mohutné sebavedomie. Tieto vlastnosti, zdá sa, Kaník a jeho "tím" nepostrádajú, chýba im však všetko ostatné: Skúsenosti z najvyššej politiky, koaličný potenciál na všetky strany, rešpekt a prirodzená úcta partnerov a napokon aj programový a reformný software, ktorý je stopercentne sústredený v parlamentnom klube. Je vôbec vrcholne nezvyklé, ak sa do vedenia parlamentnej strany dostanú panenské tváre, s výnimkou Kaníka a čiastočne Kužmu absolútne neznáme v najvyššej politike.

"Šebejovci" si však gilotínu nastavili sami. Personálne ultimátum voči Kaníkovi bolo nedôvodné, nezrozumiteľné a poznamenané absenciou tolerancie. Je isteže dobre, ak politika hodnôt a princípov, tak ako ju títo razia, má na Slovensku svojich vlajkonosičov. Nedá sa však realizovať v absolútnych hodnotách. Štandardné západné stranícke vzory, ku ktorým sa táto partia tak rada obracia, poznajú x prípadov tolerantného spolužitia takých ľudí v najvyšších funkciách, ktorí sa súkromne nemôžu ani cítiť a vzájomne o sebe vyhlasujú, že "predstavujú rôzne svety". Pokus dôveryhodne vylíčiť rozdielnosť svetov "principialistov" a "kaníkovcov" vyznel vyumelkovane a nepresvedčivo. Na princípe, či môže alebo nemôže podnikať aj v štátnom sektore funkcionár strany (teda ešte nie verejný činiteľ!), sa síce dá zdravo poškriepiť, nie však nositeľa opačného názoru exkomunikovať. I ďalšie výhrady, ktoré boli vznesené voči Kaníkovi, zakladajú možno dôvod na to, aby s ním Šebej a spol. neudržiavali súkromný priateľský pomer. Zoči-voči masívnej podpore zdola sa však ukázali krátke, aby sa vnímali ako taký neprekonateľný rozpor, že je s ním nemožné ešte aj jeden vzduch dýchať. Je isteže argumentom, že vo vedení strany by nemal byť rozpor. Otázkou je, že či pre budúcnosť DS (a v širšom poňatí aj pravicovej politiky na Slovensku) je väčším zlom rozpor, s ktorým by sa musel principiálny Šebej zmieriť, alebo to, čomu dala vzniknúť jeho nezmieriteľnosť.

Fakt a dôsledok tejto revolúcie v DS je totiž aj taký, že s dosť vysokou pravdepodobnosťou Langoš, Šebej a spol. svojím rozhodnutím ukončili vlastné politické kariéry. A hoci ich osobné preferencie svedčia o čomsi inom, mrzieť to raz môže aj podstatne širšie publikum, než tú menšinu, ktorá vedno s nimi, urazenosťou nad zvolením Kaníka, ostentatívne a hlúpo odkráčala do bystrickej noci.