ankety. Po vzore iných ankiet, mapujúcich osobnosti z hľadiska storočia, sa k podobnej dostali aj nohejbalisti. Pravda, vzhľadom na reálne časové okolnosti existencie nohejbalu ako organizovaného športu zvolili alternatívu - nohejbalista desaťročia. Túto kategóriu nakoniec vyhral "Veľký Laci" Ladislav Ivanecký (109 bodov) pred "Malým Lacim", kolegom z NK Prometal Šaca Ladislavom Bertkom (61), tretie až piate miesta "brali" hráči DPMK, teda Štefan Forrai (49), Patrik Perun (44) a Marián Žigala (35). S víťazom ankety, Ladislavom Ivaneckým sme sa pozhovárali po vyhlásení výsledkov.
* * * * *
Všeobecne sa pošuškávalo ako o stopercentnom fakte, že túto poctu získate vy. Čo ste očakávali vy sám?
Dosť veľa ľudí to naozaj očakávalo, priznám sa, že v kútiku duše som to očakával aj ja. Aj keď, samozrejme, dopadnúť to mohlo akokoľvek. Myslím, že trebárs Pišta Forrai hrá 10 rokov prakticky stále rovnako, na vysokej úrovni. Pripadá mi až nenormálne, že 10 rokov si dokáže držať rovnakú výkonnosť, stále má dostatočnú rýchlosť, dravosť, hrá vynikajúco. A Laci Bertko takisto. Je mimoriadne rýchly, výborný v poli... Som rád, že tí, ktorí o poradí rozhodovali ma dali pred nich, ale mohlo to dopadnúť aj úplne ináč. A nemal by som proti tomu žiadne výhrady.
Vo finále SP, v zápase Šace s DPMK (2:2, jednotlivé hry v dvojiciach a trojiciach - 8:11, 11:9, 11:5, 8:11) rozhodli dve lopty. Neľutovali ste, vy a Ladislav Bertko, že finále nedopadlo ináč? Ako dvaja najlepší z ankety o nohejbalistu desaťročia ste sa tak museli skloniť pred Perunovcami, Forraiom, Chovanom, ktorí bodovali v anketách roku 2000.
Taký je šport. Práve v tom je zaujímavý. Často rozhoduje psychická pohoda a pár lôpt, čo sa opäť prejavilo. Obyčajne tých pár lôpt, pár bodíkov, pár sekúnd hovorí pre tých, ktorí majú viac natrénované, sú rýchlejší, odvážnejší, vedia viac zariskovať a samozrejme, vedia, čo hrajú. Samozrejme, rád by som vyhral. Keď idem na ihrisko, chcem vyhrať, ináč by to nemalo zmysel, ale v tomto prípade si to chlapci z DPMK úplne zaslúžili. My sme totálne odišli v treťom sete, myslím, že hlavne ja. Chytili sme sa v štvrtom sete, ale bolo to ozaj slabé. Za taký výkon sa nemôže vyhrávať. Dopadlo to tak, ako malo.
Bez urážky - ste už chápaný ako predstaviteľ "seniorskejšej" kategórie. Beriete teda nohejbal viac ako šport, alebo momentálne už viac ako zábavu?
Musím povedať, že po roku 1996, keď som odišiel z reprezentácie, po úspešných MS dvojíc v Brazílii, sa to snažím brať už skôr ako zábavu. Aj keď - prídem na ihrisko a zas ma to chytí. Uprednostňujem rodinu, aj keď manželka, keď to uvidí, tak mi nedá zapravdu. Mám tri malé deti a naozaj sa snažím venovať viac rodine a nohejbal, aj keď je celoživotnou láskou, je už u mňa niekde na periférii. Aj keď je to ťažké, pretože ak niekto raz prepadne nohejbalu, ťažko sa vie z toho dostať. Poznám šesťdesiatročných chlapov, čo sa pri nohejbale na ihrisku hádajú ako malé deti.
Takže dokedy sa budete "hádať" vy?
Budem sa nohejbal snažiť hrávať čo najdlhšie, pretože tu ide aj o telesnú stránku, ktorá zas dosť vplýva na duševnú. Vzhľadom na svoje povolenie, som programátor, by som nerád len čisto vysedával na stoličke a kukal na obrazovku...
Keď by ste mali zhrnúť to, čo ste s nohejbalom zažili, ktorý moment bol ten najdôležitejší? Prelomový?
Bolo toho viac. Jednoznačne najdôležitejším momentom mojej kariéry bol príchod do DPMK v roku 1981, potom vojenská služba v Písku. Tam to bolo úplne zlomové. Keď hráte každý deň nohejbal... Česká národná liga, ktorú sme v tom 86. roku hrali, bola strašne silná. Spomenul by som aj majstrovstvá sveta v Košiciach,v roku 1994, na ktorých bola mimoriadne priaznivá atmosféra, mimoriadne silné mužstvo, hrali sme s Pištom Forraiom, Lacom Bertkom, Jarom Žigalom. To sa nedá zopakovať, vtedy som zažíval strašne silné pocity. Ak by som mal naznačiť vrchol svojej kariéry, tak by to boli jednoznačne MS v Košiciach.
Naopak, určite bol aj nejaký nohejbalový moment, na ktorý by ste najradšej zabudli...
Samozrejme. Pre mňa to bolo jednoznačne finále ME 1991 v maďarskom Siófoku, to sme ešte reprezentovali ČSFR. Hrali sme s Maďarmi, v pohode sme vyhrávali, Maďari boli nohejbalovo ďaleko za nami. Ja som bol ten, ktorý to všetko zbabral, vyhodil som podanie... Strašne dlho som sa s tým vyrovnával. Určite sa niečo také prihodí každému hráčovi, ale keď sa to stane na takomto podujatí, je to veľmi zlé a veľmu zle sa to psychicky nesie. Ináč, zažil som dosť sklamaní, ale nebol som tým, pre ktorého sa prehralo. Nikdy som mi nestalo, aby som ja bol ten najhorší, kvôli ktorému by sa prehralo. Aspoň na dôležitých podujatiach. Avšak v tom Siófoku ma to veľmi bolelo. Ja som bol na vine a strašne ťažko som to niesol.
Nohejbal sa neustále vyvíja, či už diplomaticky, v oblasti pravidiel, či herne, dynamikou. Váš odhad - ako sa bude vyvíjať v ďalších rokoch?
Strašne držím palce medzinárodnej federácii, IFTA, aby sa to vyvíjalo. Ten vývoj je však ťažký. Česká republika, ako kolíska nohejbalu, má strašne širokú základňu kvalitných a fantastických hráčov, v smere obchodných, manažérskych, sponzorských aktivít tu však vládne konzervatizmus. Česi sú v tomto smere málo podnikaví, čo vidím do budúcnosti ako veľkú brzdu, aj vzhľadm na to, že Česi majú z hľadiska nohejbalu najširšiu základňu, najväčšiu a mali by ten nohejbal najviac ťahať. Tu vidím najväčší problém. Napriek všetkému, celkový vývoj vidím pozitívne. Som strašne rád, že MS v Prostějove dopadli tak, ako dopadli. Bol som tam, na vlastné oči som to videl. Bolo to fantastické, vidieť, ako Slovensko vyhráva. Pekné bolo aj to, že človek nemusel byť nervózny, nebolo to už na ňom a mohol si to vychutnávať. Aj to, že iní sú takí dobrí, že to vyhrajú. Ja som veľmi vďační chlapcom - Perunovcom, Rišovi Makarovi, Janovi Chovanovi, Pištovi Forraiovi, že to tak zvládli. Vývoj teda vidím pozitívne, len to chce väčšiu aktivitu na medzinárodnom poli, viac sponzorov, väčší tlak na olympijský výbor, aby aj takto nohejbal napredoval. Pretože bez šikovných ľudí v IFTE to nepôjde.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
